Voľby na dohľad Je čas, aby sa KDH prestalo pozerať na Dzurindu a samo s niečím prišlo

Predčasné voľby sú po minulom týždni o niečo pravdepodobnejšou možnosťou, aj keď stále nie je isté, či sa nájde deväťdesiat hlasov, aby sa stali realitou. Ani do riadnych volieb však už nezostáva veľa času. 

Vchádzame do tej časti sezóny, v ktorej sa seriózni politici začínajú vážne zamýšľať nad stratégiou do volieb. Týka sa to najmä strán, ktoré sa v prieskumoch pohybujú tesne nad päťpercentnou hranicou alebo pod ňou.

Špeciálne to platí pre KDH. V konštelácii, ktorá sa rysuje, by opätovné prepadnutie štyroch a viac percent hlasov demokraticky a prozápadne orientovaných konzervatívnych voličov bolo veľmi zlou správou.

Takáto hrozba tu vážne existuje, hoci vedenie KDH sa tvári, akoby uverilo, že tentokrát mu už šťastena bude priať. Pričom sa spolieha na to, že voliči unavení turbulentnou politikou budú hľadať pokojnú politickú alternatívu, čo by mohla byť voda na mlyn práve kresťanským demokratom.

Je to pekná úvaha, ale predsa len má niekoľko chybičiek krásy.

Prvou je efekt strachu z prepadnutia hlasov. KDH sa od volieb pohybuje tesne okolo päťpercentnej hranice. Podobne ako to bolo pred predchádzajúcimi voľbami. Ak sa na tom v blízkej budúcnosti nič nezmení, tak strane hrozí, že už ani jej skalní voliči nebudú chcieť po tretíkrát riskovať prepadnutie hlasu.

Všetko tiež nasvedčuje tomu, že aj v týchto voľbách bude mať KDH najväčšieho konkurenta v Matovičovom OĽaNO. Tentokrát to však už po odchode Budajovej skupiny bude čisto konzervatívne zoskupenie, ktoré pôjde do volieb s tými istými témami ako kresťanskí demokrati a ich hlavnou volebnou stratégiou bude nemilosrdne vysať z rezervoára KDH čo najviac voličov.

Ak KDH nechce ísť do volieb spolu s OĽaNO, čo nevyzerá ako politicky reálna možnosť, tak musí nájsť spôsob, ako týmto dvom výzvam čeliť.

KDH potrebuje ako soľ prísť s nejakou novou dynamikou, emóciou, vďaka ktorej sa o ňom bude hovoriť.Zdieľať

Kresťanskí demokrati potrebujú ako soľ prísť s nejakou novou dynamikou, emóciou, vďaka ktorej sa o ňom bude hovoriť. O tom, že s niečím takým majú jeho súčasní lídri problém, svedčí aj to, že ak sa aj KDH začalo v ostatných dňoch trochu viac spomínať, tak nie je kvôli ich aktivite, ale vďaka Mikulášovi Dzurindovi.

Ten na KDH postavil svoj integračný projekt, ktorý chce ponúknuť ako alternatívu pre stredopravého voliča.

O tom, že v KDH tomu nie celkom rozumejú, svedčí aj ich reakcia na Dzurindov prejav na sneme strany Spolu. „Sme otvorení pre dialóg, avšak treba dodať, že nie sme presvedčení o tom, že riešením pre Slovensko je zakladanie nových a nových politických strán,“ píše sa v stanovisku KDH. Lenže Mikuláš Dzurinda žiadnu novú stranu zakladať nechce. Jeho plán spočíva v spoločnom postupe KDH a niekoľkých menších politických strán. S tým, že kresťanskí demokrati by mali byť hlavnou silou takéhoto volebného bloku.

Nejaký integračný predvolebný projekt by KDH mohol priniesť novú energiu a emóciu, ktorá by u voličov prevážila strach z prepadnutia hlasu. Kresťanskí demokrati pritom na to vôbec nepotrebujú Mikuláša Dzurindu, pretože sú v tomto politickom priestore subjektom, bez ktorého sa žiadna zmysluplná integrácia budovať nedá. Bez nich by to bolo len spájanie subjektov ako Spolu, Šanca či partia okolo generála Macka, čo je asi taká produktívna činnosť ako snívanie dedinského trénera, že so svojím mužstvom raz vyhrá Ligu majstrov.

KDH je dnes v situácii, že by malo o spoločnom postupe do volieb s inými aktérmi uvažovať. Musí to však robiť citlivo, aby nezneistilo svojich voličov, tak ako sa to podarilo Alojzovi Hlinovi s jeho paktom s progresívcami. Je tu však stále možnosť hovoriť o spoločnej volebnej kandidátke s Kresťanskou úniou, hoci tej bude dávať neodolateľné ponuky Igor Matovič, alebo so stranou Za ľudí, či možno aj so Spolu. Minimálne sa dá uvažovať o zostavení atraktívnej kandidátky, na ktorej by okrem straníkov boli aj zaujímavé osobnosti z konzervatívneho prostredia.

KDH však musí niečo urobiť, rozhýbať sa k tomu, aby z neho opäť bol aktér s nejakou zaujímavou ponukou, nie len pasívny účastník zájazdu. Inšpiráciou by mu mohol byť už spomínaný Dzurinda, ktorý síce nemá žiadnu stranu, štruktúry ani závratnú popularitu, ale zato má cit pre moment a energiu sa o niečo pokúsiť.

Navyše, ak by Dzurinda nejaký projekt postavil aj bez KDH, ten by síce nebol veľmi životaschopný, ale družine okolo Milana Majerského by predsa len mohol odobrať nejakých stredovejšie ladených voličov. Čo by ich mohlo v konečnom zúčtovaní dosť bolieť.

Táto krajina si dnes – zoči-voči vracajúcemu sa Ficovi s Pellegrinim a silnejúcej progresívnej vlne – nemôže dovoliť taký luxus, aby desaťtisíce hlasov slušných konzervatívcov opäť prepadli.

Pre súčasné vedenie KDH je priam dejinnou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby tomu zabránili.