Reportáž z Donbasu Neváhajte a odíďte, apelujú úrady. Ani krok sa nepohneme, radšej pomrieme

Viačeslav otočí kľúč v zapaľovaní a na vyradenej rýchlosti šliapne na plyn. Studený motor jeho bielej dodávky zahučí. Je to signál, na ktorý všetci zareagujú. Generátory sú totiž naložené, je čas nasadať.

Z centra Charkova trvá cesta do Donbasu takmer tri hodiny. Opatrnosť je na mieste. Cesta totiž míňa územia, ktoré ruská armáda počas minulého roka okupovala. Pri ústupe mnohé polia zamínovala a do vzduchu povyhadzovala niekoľko mostov.

Zdemolovaný iziumský most nie je najväčším symbolom ruskej tragédie. Sú nimi stovky zničených budov. Jedna z bytoviek je po ruskom nálete zničená tak, že vyzerá akoby predelená na dve časti. Akoby na mieste stáli dve menšie budovy a nie jedna.

Materiálne škody však nie sú nič v porovnaní s tým, že priamo v tejto bytovke zahynulo niekoľko desiatok ľudí vrátane detí. Dokonca boli v pivniciach, aby sa uchránili. Nepomohlo.

Aj kúsok za Iziumom je spálená zem. V dedine Kamianka nie je asi ani jeden dom, ktorý by mohol niekto obývať. Obec je v podstate zrovnaná so zemou.

Ako prekročíme hranicu Doneckej oblasti, v zničenom meste Dolyna drží ukrajinský vojak v jednej ruke kalašnikov a druhú má zdvihnutú nad hlavou. Naznačuje, aby sme zastavili. Vraví, že teraz nemôžeme pokračovať. Máme aspoň desať minút počkať.

Auto zostáva naštartované, aby sa kúrilo. Zimy sú na severe Donbasu mrazivé. V diaľke zbadáme na dohľad auto. Vojak hovorí, že akurát prebieha odmínovanie. Do piatich sekúnd vybuchne jedna z mín a nad cestou sa objaví hustý čierny dym.

Ukrajinská armáda odmínováva severnú časť Doneckej oblasti. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Motorest v Iziume. Máloktorý obchodík je otvorený. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Viačeslav tadiaľto jazdí pravidelne. Pred inváziou vyrábal nábytok, biznis mu fungoval. Zamestnával desiatky ľudí, až dokým jeho závod na okraji Charkova netrafila ruská S-300, ktorá za normálnych okolností funguje ako obranná zbraň. Moskva však týmto vzdušným systémom často útočí.

Viačeslav počet obetí útoku nespomína, veľké však boli materiálne škody. Problémom Charkova je, že niekedy skôr počuť výbuchy ako varovnú sirénu. Mesto je totiž vzdialené od ruských hraníc asi 30 kilometrov.

Prioritne pomôžem vojakom

Viačeslav sa po útoku na svoju fabriku rozhodol pomáhať ľuďom. Založil si na to aj fond. Tvrdí, že prioritne pomáha vojakom, lebo bez nich by nemal kto brániť ich územie.

„Ak mám možnosť pomôcť civilovi a zároveň vojakovi, vyberiem si najskôr vojaka,“ vraví. Aj teraz v aute vezie bielo-hnedé strapce, ktoré majú slúžiť ako maskovanie pre ukrajinský tank, a sviečky.

Viezol už aj motor tanku. Bol poškodený, tak ho prepravil z Donbasu na západnú Ukrajinu, kde ho opravovali. Od vlaňajšieho februára najazdil už viac než 120-tisíc kilometrov.

Ukrajinský dobrovoľník a zásobovač Viačeslav Ilčenko. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Odovzdávka podomácky vyrobených sviečok ukrajinským vojakom. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Viačeslavova rodina vždy rozprávala po rusky. Povie síce, že chodil na ukrajinskú školu, ale aj to, že v jeho regióne sa hovorilo rusky. Na moment sa však zamyslí a neskôr dodá, že nerozpráva po rusky, ale hovorí charkovským dialektom. Má aj deti. Tvrdí, že si už na nálety zvykli. „Ak sú rodičia spokojní, tak sú aj deti spokojné,“ dodáva.

„Pred dvoma dňami som bol v Bachmute. Viezli sme odtiaľ sociálny archív,“ vraví Viačeslav. Išlo o dokumenty, na základe ktorých štát vypláca ľuďom sociálne dávky či dôchodky.

Hoci šoféruje, v smartfóne dokáže v sekunde nájsť video, ktoré natáčal práve v čase, keď Rusi poslali raketu na jednu z bachmutských bytoviek. Viačeslav sa nachádzal na tej istej ulici. Vo videu zanadáva. Niet sa čo čudovať, málokto by vedel, čo v takej situácii robiť. On si okamžite ľahol na zem. Trosky ho našťastie nezasiahli.

Kľúčoví sú dobrovoľníci

Z Bachmutu odišli všetci, ktorí odísť mohli. Zostalo tam už len pár ľudí, ktorým pomáhajú dobrovoľníci. Ak chcú, zvážajú ich ďalej od frontovej línie. Tá sa v mestách často ani nedá odpozorovať. Preto sú pouličné boje v Bachmute také kruté a krvavé. Jedna aj druhá strana každý deň odváža z bojiska stovky mŕtvych alebo zranených vojakov.

Cítiť to aj v miestnych nemocniciach.

S generátorom prichádzame k jednej z nich. Pred garážami nemocnice v Kramatorsku už postávajú chlapi v tmavých bundách a s čiernymi čiapkami na hlavách. Viačeslav zacúva presne a na doraz, aby ťažký generátor nemuseli pratať ručne. Vyložia generátor a podpisujú darovaciu zmluvu.

Autogram na listinu dodá ďalší člen posádky, český dobrovoľník František Glac, ktorý sa s Viačeslavom pozná už dlhšie. Na Ukrajine síce pred vojnou nebol, po vypuknutí invázie sem však chodí pravidelne.

Český dobrovoľník František Glac. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Odovzdávka generátora na Donbase. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Františkovou zásluhou prišli generátory až do Doneckej oblasti. V aktuálnej zásielke ich prevážal osem – šesť veľkých od iniciatívy Teplo a svetlo pre Ukrajinu a dva malé generátory. Jeden je od združenia Berkat a ďalší od českej dobrovoľníčky, ktorá naň získala potrebné financie. „Mala peniaze od nejakých budhistov. Všetci tu pomáhajú všetkým, to je super,“ vraví František.

Kramatorsku však nepomáha aktuálna situácia. Mesto sa pripravuje na všetky scenáre. Pri nemocnici pravidelne pristavujú autobusy, vezú zranených vojakov. Generátor odovzdávame asi pätnásť minút, zatiaľ prišli dva autobusy...

Vojaci aj v civilných autách

Pred mestom v smere od Slovianska badať pripravené zákopy, ukrajinská armáda si tu buduje záložnú obrannú líniu, ak Rusi postúpia z Bachmutu na severozápad.

V súčasnej situácii je vlastne Kramatorsk dočasným administratívnym centrom Doneckej oblasti. Tento štatút dovtedy malo mesto Doneck, ktoré však majú od roku 2014 pod kontrolou proruskí separatisti. Teraz priamo ruská armáda.

Kramatorsk sa v posledných dňoch stal aj akýmsi symbolom ruských vojnových zločinov, keďže ľudskoprávne organizácie obvinili Moskvu zo spáchania vojnového zločinu pre raketový útok na železničnú stanicu v centre mesta. Zomrelo vtedy asi šesťdesiat ľudí utekajúcich na západ krajiny.

Po cestách síce chodí okrem vojenských vozidiel aj pár civilných áut, keď však zastanú na pumpách, väčšinou z nich aj tak vystúpia vojaci. Denne tadiaľto z frontu pendlujú, neustále menia pozície.

Ukrajinské bojové vozidlo v Doneckej oblasti spoza okna auta. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Pozície meníme aj my, pokračujeme ďalej na juh cez Družkivku a posledný relatívne bezpečný bod, Kosťantynivku. Práve tu však znie siréna. Dlhý neprerušovaný tón. V meste veľkom asi ako Žilina je rázcestie. Ak by sme sa vybrali severovýchodnou trasou a pokračovali by sme asi 18 kilometrov, ocitli by sme sa v Bachmute. Tam však naša misia nepokračuje.

Generátory totiž vezieme do nemocnice v Torecku, čo je síce ešte bližšie k frontovej línii, ale o niečo bezpečnejšie ako Bachmut.

Nemocnica je až na konci mesta. Budova na prvý pohľad nevyzerá, akoby sa v nej liečilo. Skôr sa podobá na všetky ostatné obytné budovy v Torecku.

Muž v tmavozelenej bunde stojaci na rohu budovy nás naviguje. Vie presne, čo vezieme. Je totiž riaditeľom nemocnice a o zásielke bol vopred informovaný.

Riaditeľ nemocnice v Torecku Serhij Volodymyrovyč Chalaimov. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Serhij Chalaimov hovorí, že sme prišli v správny čas. „Aj dnes bolo niečo počuť, ale našťastie je tichšie,“ opisuje situáciu. Štyri kilometre vzdialená frontová línia sa nám pripomenie len dvoma slabšími výbuchmi v diaľke.

Toreck bol obeťou útokov už viackrát. Rakety dopadli aj do areálu nemocnice. Riaditeľ nám na svojom smartfóne ukazuje fotografie poškodených nemocničných budov.

Rakety dopadli na chirurgické oddelenie nemocnice, pôrodnicu a administratívnu budovu nemocnice. Podľa Serhija zranil jeden z útokov upratovačku, šrapnel jej odtrhol nohu. Teraz sa lieči v Záporoží. Ďalší útok zas vybil všetky okná na jednej z budov a poranil zdravotnú sestru a ošetrovateľku.

„Toto sú civilné objekty, kde sú obyčajní ľudia! Činy okupantov sú zamerané na civilistov! Toto dokážu iba teroristi!“ písal Serhij po útoku na facebookovú stránku nemocnice.

S opravami nečakali, začali okamžite. Nemohli si dovoliť strácať čas.

Nemocnica v blízkosti frontu

Serhij prezrádza aj to, že nemocnica pred vojnou fungovala autonómne, teraz však slúži len na stabilizovanie pacientov. Dôvodom je obmedzená kapacita a chýbajúci lekári, ktorí odišli hlavne po roku 2014.

„Ľuďom poskytneme prvú pomoc a odvezieme ich ďalej,“ vysvetľuje Serhij s tým, že po ošetrení väčšinou presunú chorých či zranených do nemocnice v Družkivke, čo je asi hodina jazdy po ceste zničenej vojenskou technikou.

Do toreckej nemocnice privážajú veľa zranených. Pri ruských náletoch totiž raketa dopadne na objekt, z ktorého vyletia trosky a spolu so šrapnelmi zrania mnoho ľudí v okolí.

Pýtame sa aj na zranených vojakov z frontu. „Keď sú prípady zložitejšie, pomáhajú nám vojenskí lekári, pretože tí sú na to špecializovaní,“ ozrejmuje. Viac informácií o vojakoch však nepovie, všetky dôležité a citlivé údaje potrebuje chrániť, aby neunikli „na druhú stranu“. Ukazuje nám však záber zoperovanej lebky jedného z ukrajinských vojakov.

Riaditeľ toreckej nemocnice ukazuje operáciu zraneného vojaka. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Nemocnica v Družkivke. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Zdržiavať sa v Torecku nemôžeme dlho, keďže mesto je naďalej súčasťou tzv. demarkačnej línie, čiže nebezpečného územia blízko frontu. Sme viacerí a nakope, Rusi nás tak môžu napríklad dronom zamerať a raketou prekvapiť.

Toreck je súčasťou vojny už deväť rokov. Počas roku 2014 bol dokonca okupovaný. Separatisti vtedy zajali aj Serhija, čo nám on sám prezrádza.

Teraz je však vojna ešte agresívnejšia. Úrady pravidelne miestnych vyzývajú, aby neriskovali a odišli. Nie je to povinnosť, ale len odporúčanie.

Regionálne médiá pravidelne informujú o bezplatných evakuačných autobusoch. „Neváhajte – odíďte!“ vyzýva napríklad web Toretsk.city s konkrétnymi dátumami a časmi odchodov autobusov do Dnipra a Čerkás.

Neváhajte a odíďte!

„Pre aktivity nepriateľa je potrebné, aby teraz čo najviac ľudí opustilo Doneckú oblasť a odišlo do bezpečných oblastí Ukrajiny. Teraz je najdôležitejšie zachrániť si život!“ apelujú miestne noviny.

„Ani krok sa nepohneme, radšej pomrieme,“ vraví však Anna z finančnej sekcie nemocnice v Torecku. „Ktorý Ukrajinec odchádza?“ pýta sa. Zároveň vysvetľuje, že vojna tu v Donbase porozbíjala rodiny. Existuje viacero prípadov, keď jedna časť rodiny žije v okupovanej časti a druhá na území naďalej kontrolovanom ukrajinskou armádou.

„S niektorými príbuznými som sa dávno nevidela,“ dodáva s povzdychom. Vraví však, že nemá pre to čo spraviť. „Proste tam žijú,“ spomína si na svoju rodinu žijúcu neďaleko, no už na území, ktoré dočasne spravujú ruskí okupanti.

Mrazivý deň v Donbase. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

V družkivskej nemocnici. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Dovezené generátory majú nemocnici pomôcť pri výpadkoch elektriny. Rusi totiž často cielia práve na energetickú infraštruktúru. Bolo by naivné myslieť si, že jeden veľký generátor zachráni celú nemocnicu, ktorá by s ním automaticky fungovala. „Napríklad röntgen má veľký odber, tak potrebuje zvlášť generátor,“ vysvetľuje František, ktorý už na Ukrajinu doviezol desiatky generátorov.

„Pomôže im to, aby mohli fungovať v provizórnych podmienkach. Aby im neodišli prístroje, aby mohli vyšetrovať, robiť sonografie a podobne,“ uzatvára dobrovoľník z Česka.

Okrem generátorov sme na Donbas priniesli aj pár podomácky vyrobených sviečok. Ich výroba je jednoduchá. Plechovka, v ktorej sa nácházda zakrútený kartónový papier, sa zaleje roztopeným parafínom. Podobné sviečky používajú najmä vojaci na fronte. Slúžia však aj pre civilistov, ktorí sa schovávajú v pivniciach v zničených mestách a oblastiach blízko frontu.