Izraelský parlament v pondelok schválil kľúčovú časť plánovanej reformy súdnictva, ktorá rozdelila krajinu a vyvolala masové niekoľkomesačné protesty v uliciach.

Podporovatelia reformy tvrdia, že legitímne obmedzuje právomoci tamojšieho Najvyššieho súdu, ktoré sú širšie ako v akejkoľvek inej západnej krajine a súd vďaka nim svojvoľne zasahuje aj do takých oblastí verejnej správy, na aké iné západné súdy vo svojich krajinách nemajú dosah.

Na druhej strane stoja odporcovia, ktorí sa domnievajú, že úloha súdu dohliadať na primeranosť vládnych opatrení vo svetle súboru najdôležitejších zákonov krajiny je dôležitá kvôli tomu, že Izrael nemá ústavu. Obávajú sa takisto, že reforma povedie ku korupcii a nevhodnému obsadzovaniu funkcií.

Proti reformám sa na žiadosť izraelskej opozície vyslovil napríklad aj Biely dom, ktorý kritizuje to, že k reformám došlo „bez politického konsenzu“, a označil ich za „nešťastný krok“.

Kneset, izraelský zákonodarný zbor s celkovo 120 členmi, časť reformy schválil v pomere hlasov 64 : 0. Všetkých 64 poslancov hlasujúcich za bolo z koalície premiéra Benjamina Netanjahua, opoziční poslanci na protest opustili sálu.

Koniec kontroverzného princípu „primeranosti“

Podstatou súdnej moci je posudzovanie, či sú niektoré skutky alebo javy v súlade s platnou legislatívou. Izraelský Najvyšší súd sa podľa kritikov tejto tradícii vymyká, keď si za posledných 30 rokov prisvojil rôzne nadpráva. Práve tie sa usiluje okresať súčasná izraelská vláda, a to aj na základe programu, s ktorým vyhrala parlamentné voľby.

V pondelok schválená časť reformy obmedzuje princíp „primeranosti“, ktorým si Najvyšší súd prisvojil možnosť zasahovať do rozhodnutia vlády aj v prípadoch, keď boli v súlade so zákonom, ale podľa názoru súdu boli „neprimerané“ či „neopodstatnené“.

Najvyšší súd takto podľa novinárky Evelyn Gordonovej fungoval od 80. rokov 20. storočia, keď si súd zrušil kľúčové obmedzenia svojich právomocí. Dovtedy bolo praxou, podobne ako všade v západnom svete, že na súdy sa mohli obrátiť len tí, ktorí boli priamo poškodení, a to nie vo veciach, ktoré spadali do oblasti často banálneho výkonu politickej moci.

Gordonová uvádza, že Najvyšší súd vtedy vyriekol, že sa naň môžu obracať s podaniami aj tí, ktorých sa daná vec priamo netýka, len majú na ňu iný názor. Bývalý predseda Najvyššieho súdu Aharon Barak vtedy poznamenal, že „všetko je možné súdiť“.

Gordonová pripomína, že v jednom z prípadov uplatnenia tejto normy súd „v podstate zbavil ministrov práva vymenovať svojich úradníkov s podobnými názormi tým, že zakázal vymenovať straníckych kolegov alebo priateľov, aj keď sú úplne kvalifikovaní“.

V inom prípade „zakázal zadržať vysokopostavených veliteľov dvoch teroristických organizácií ako prostriedok na získanie informácií o izraelskom vojakovi nezvestnom v boji, hoci obaja muži boli osobne zapojení do jeho zmiznutia“.

Gordonová tvrdí, že o tom, či je konanie vlády „primerané“, resp. „opodstatnené“, by v demokratickej spoločnosti mali pravidelne rozhodovať občania pri voličských urnách, nie Najvyšší súd.

Ako pripomínajú profesori práva Richard A. Epstein a Max Raskin z Newyorskej univerzity, právomoci izraelského Najvyššieho súdu zachádzali ďaleko za hranicu toho, čo si môžu dovoliť iné západné najvyššie súdy. V USA by napríklad bolo neprípustné, aby Najvyšší súd zablokoval vymenovanie niekoho do funkcie len preto, že dané vymenovanie považuje za „neprimerané“.

Profesori tiež považujú za „ironické“ výroky amerického prezidenta Joea Bidena kritizujúce nedostatok „konsenzu“ pri prijímaní izraelskej reformy, keďže v Spojených štátoch niekedy demokrati presadzujú kľúčové reformy bez jediného republikánskeho hlasu.

Súd nepríde o tradičné západné právomoci

Právnik Yonatan Green, podporovateľ reformy, v novinách Times of Israel uvádza, že „každý možný krok vlády – dokonca aj menovanie ministrov alebo najvyšších štátnych úradníkov, čo je možno samotná definícia vládnutia – sa stáva predmetom svojvoľného a rozmarného súdneho dohľadu, pričom hlavným kritériom je, či predsedajúci sudca náhodou nie je naklonený politike alebo menovaniu, ktoré sa posudzuje“.

Green pripomína, že zrušenie reforiem nezasiahne do žiadnych tradičných práv, pre ktoré môže súd zasiahnuť do konania vlády, akými sú napríklad nelegálnosť alebo svojvôľa.

Zrušenie princípu „primeranosti“ nie je jedinou časťou reformy, ktorá ešte stále nie je dokončená. Izraelská vláda sa chce zamerať aj na „doložku o nadradenosti“, ktorá nadraďuje súdnu moc nad legislatívu.

„Izrael zostáva jedinou krajinou na svete, v ktorej súdy môžu rušiť zákony, avšak bez textového základu písanej ústavy, ktorý by legalizoval, definoval a obmedzoval takúto monumentálnu sudcovskú právomoc,“ uvádza Green.

Vláda už pripravila aj opatrenie na reformu procesu menovania sudcov. V súčasnosti majú sudcovia Najvyššieho súdu pod kontrolou obsadenie tretiny sudcovských kresiel svojich nástupcov a aj významný vplyv na menovanie ostatných členov svojho kolégia. To takisto protirečí zvyklostiam západných demokracií, v ktorých je tradíciou, že menovania sudcov má vo svojej kompetencii výkonná moc.

Izraelská vláda v ďalších častiach reformy neplánuje úplne si uzurpovať celé menovanie, iba zvýšiť vplyv svojho hlasu v tomto procese, toto opatrenie však zatiaľ nebolo schválené. Vzhľadom na rozsiahle protesty ľavicovo orientovanej opozície je budúcnosť reformy otázna.