Po londýnskej konferencii Jordana Petersona Veď fajn, ale s anglosaskou aroganciou nedopadneme dobre

Na úvod hneď poviem, že najsilnejší dojem na mňa urobili Slo­vá­ci.

Ak to prerátame na počet obyvateľov, tvorili najsilnejšiu delegáciu ce­lej kontinentálnej Európy, no za veľkými európskymi národmi, ako sú Fran­cúzi, Taliani alebo Španieli, nezaostali ani v absolútnych čís­lach.

Viem to porovnať, lebo som bol pozvaný na skupinovú fo­to­g­ra­fiu slo­venských, nemeckojazyčných aj rakúskych účastníkov – a z 83-mi­lió­no­vé­ho Nemecka nepózovalo oveľa viac delegátov než z päť­mi­lió­no­vého Slo­vens­ka.

Slováci a Slovenky mi tri dni nepretržite robili ra­dosť: Zásobovali ma bystrými postrehmi a inšpirovali hĺbkovými debatami – čiastočne po večeroch v krčme, vzhľadom na londýnske ce­ny iba pri jednom pive.

Bez vás by som sa vo veľkom odcudzenom meste cítil osamelý.

S vami som pociťoval hrdosť, že môžem byť súčasťou naj­lepšej posádky.

Slovensko pritom v dave 1500 ľudí z 82 krajín nehralo osobitnú ro­lu. Ako to už býva, Slo­váci skôr počúvali, čo hovoria mocipáni, alebo tvrdo pracovali v pozadí.

Za najväčšie plus kongresu ARC považujem to, že sa vôbec uskutočnil.Zdieľať

Hneď aj poviem, že prvý kongres novej organizácie Alliance for Re­spon­sib­le Citizenship nebol žiadny Davos. Na niečo také chýbali veľké me­ná z korporátneho a po­litického sveta, no aj naozajstné ce­lebrity z tohto druhého – nemainstreamového tábora.

Na pódium neboli vpustení trumpisti ani orbánovci a ani iné po­la­ri­zu­jú­ce osoby a vynechaný tak bol ce­lý segment eu­rópskeho konzervativizmu, ktorý sa pozerá na Rus­ko inak ako na nepriateľa.

Elon Musk bol sí­ce v Londýne, ale radšej išiel na samit o umelej in­teligencii.

Za najväčšie plus kongresu ARC považujem to, že sa vôbec uskutočnil.

V šty­roch knižkách, kto­ré organizátori roz­dá­va­li, som našiel veľ­mi kva­litné eseje a ana­lýzy, napríklad o príčinách de­mo­gra­fic­kej krízy v konkrétnych západných krajinách. Z toho sa dá čerpať.

Pozitívnym a príťažlivým spôsobom boli uchopené témy rodina a kli­ma­tizmus. Víťazný zeleno-progresívny naratív o nutnosti sebatrýznenia západného človeka bol presvedčivým spôsobom vyvrátený.

A teraz o mínusoch.

Veľký mínus bol v tom, že minimálne dve tretiny, ak nie tri štvr­tiny účastníkov boli z „an­g­lo­sphere“. Ten nepomer bil na javisku ešte viac do očí – v mno­hých debatách diskutovali iba Briti, Američania, Austrálčania a ten je­den Kanaďan medzi nimi.  

Rečníci pritom ani nereprezentovali celý anglosaský svet, iba eko­nomicky liberálne pro­stredie utilitaristického pravicového progresivizmu, ktorý je typický pre pro­trum­povskú predtrumpovskú Republikánsku stranu a pre vlád­nucu stranu Veľkej Británie, ktorá si síce hovorí „Kon­zer­va­tív­na“, ale nie je založená na kresťanských hodnotách.

Z terasy konferenčného centra sme sa pozerali na mrakodrapy, z kto­rých sa riadia finančné toky sveta, no čosi ako kritiku fi­nanč­ného ka­pi­ta­liz­mu som začul hádam iba dvakrát, aj to iba kratučko.

Inak to bola omša venovaná globalizovanému voľnému trhu.

To bola chvíľa, keď ostatok sveta prestal existovať.Zdieľať

Zvlášť ma naštvala dominancia riedko osídleného ostrova na druhom kon­ci sveta, ktorý si nárokuje na titul „kontinent“ – Austrália.

Austrálčania mali na pódiu svojich expremiérov, exvicepremiérov, ex­mi­ni­s­trov, k tomu ešte aj tieňového ministra obrany a celý zástup od­bor­ní­kov a finančníkov. Všetci hovorili to isté.

ARC mal byť pôvodne o renesancii západnej civilizácie, ale viackrát sa premenila na samoľúbu oslavu pravice z austrálskeho buša.

Dokonca stredoeurópska účastníčka, ktorá pritom ako baptistka s dlhodobým po­by­tom v „anglosfére“ mala k tomu prostrediu pozitívny vzťah, pre­ja­vila znechutenie. Rozprávala o svojej večeri pri desaťmiestnom stole: „Mala som tam štyroch Aus­trálčanov.“

Múdri slovenskí delegáti sa mi smiali, ale na konci druhého dňa kon­ferencie som túžil už len po jednom – knokautovať ne­ja­ké­ho Austrálčana.

Ignorancia niektorých anglosaských hostí voči kontinentálnej Eu­ró­pe bola občas až neuveriteľná: Jeden pupkatý Američan, ktorý sa kvôli talianskemu priezvisku označoval za Taliana, sa ma v pre­stáv­ke pri ká­ve pýtal na dianie v dvoch významných európskych krajinách.

Tento kvázi Talian vychádzal z toho, že skrze-naskrz ostrakizovaná opo­zič­ná strana AfD bude čoskoro súčasťou vládnej koalície v Nemecku a že ta­lians­ka premiérka Giorgia Meloniová čoskoro vyhlási re­fe­ren­dum o vystúpení Talianska z Európskej únie.

Príznačné je, že vo vytlačenom programe kongresu ani pri predstavovaní moderátorov sa obvykle neuvádzalo, z akej anglicky hovoriacej kra­jiny jednotliví rečníci pochádzajú.

Predstavili ich iba ako mi­ni­s­t­rov ale­bo poslancov, kra­ji­nu sme si museli domyslieť. Boli aj pre­mie­tané šta­tistiky a grafy, na ktorých chýbal údaj, o akej krajine je reč.

Oni si asi hovoria, na čo zabíjať čas takýmito detailmi – veď spoznajú pôvod podľa prízvuku.

Vrchol destilovaného anglocentristického globalizmu bol dosiahnutý v momente, keď sa moderátor jedného ekonomického panelu opýtal diskutérov, aká kra­jina môže byť hnacou silou („the driver“) globálnej ekonomickej dynamiky. Dal na výber tri možnosti: „The US, the UK, Australia?“ (USA, Veľká Británia či Austrália?)

To bola chvíľa, keď ostatok sveta prestal existovať.

Vidím v tom dva problémy.

Nikto verejne nereflektoval zly­hania anglosaských vlád.Zdieľať

Oba sa dajú zhrnúť otázkou klasika, či z capa môže byť dobrý zá­h­rad­ník.

Prvý problém: Aj keď nepatrím medzi tých, ktorí obviňujú Ameriku z vo­jen na Uk­ra­jine či v Pásme Gazy, nemožno prehliadnuť, že Amerika svo­jou globálnou mocibažnosťou a početnými voj­na­mi už desaťročia štve veľkú časť ľudstva proti sebe.

Zvlášť „glo­bálny Juh“ dnes z duše nenávidí ce­lý Západ. Teda aj nás, hoci my v strednej Európe za to môžeme len v menšej miere.

Môže za to „anglosféra“ – a teraz má anglosféra vyriešiť med­zi­ná­rod­nú krízu, ktorú sama spôsobila?

Na pódiu ARC sa stalo iba raz, že jeden starý finančník s čer­ve­ný­mi ponožkami utrúsil z ničoho nič, že Amerika je dnes „a dan­ge­rous power“, teda nebezpečná sila.

Nikto na to nereagoval. Nikto verejne nereflektoval zly­hania anglosaských vlád.

Druhý problém: Ideológia genderizmu nie je mysliteľná bez an­glic­ké­ho jazyka. Skonštruovaný výmysel ako „gender“ mohol vzniknúť iba v takom bezpohlavnom jazyku, akým je angličtina.

Všetky tieto ideológie zoskupené okolo genderu, ktoré hostiteľa Jor­dana Petersona aj nás tak mučia, sa presadzujú cez angličtinu po ce­lom svete.

A teraz ideme po anglicky vyriešiť problém, ktorého neoddeliteľnou sú­časťou je angličtina?

Ešte ne­lámem nad Jordanom Petersonom palicu, dám tomu ešte šancu.Zdieľať

Asi si teraz poviete, že henten Rakúšan sa teda vrátil s riadne hlúpou ná­la­dou z Lon­dýna.

Nie je to tak, som v pohode.

A to práve vďaka Slovákom, ktorí mi počas tých troch londýnskych dní uká­zali, že majú svetu čo povedať.

Povedali to diskrétne a ticho, pri káve alebo pri tom jedinom pive a bez to­ho, aby si ich bohorovní Briti, Američania či Austrálčania na javisku všim­li.

ARC pripravuje na budúci rok „re­gionálny“ európsky kongres. Ešte ne­lámem nad Jordanom Petersonom palicu, dám tomu ešte šancu.

Myslím si, že kontinentálna Európa má čo ponúknuť: Maďari a Po­lia­ci si budovali sil­né konzervatívne akadémie, Ta­lians­ko má päť konzervatívnych denníkov a ná­rod­no-konzervatívnu premiérku, Španieli sú zocelení bo­jom proti osobitne besnej ľa­vi­ci, Fran­cúzi nadobudli cennú skú­senosť, aké to je byť dobývaný násilníckym islamom, no a Nemci môžu pútavo rozprávať o tom, aké to je, keď zelená hystéria vo vláde dá dole štvrtú najväčšiu ekonomiku sveta.

Je to snáď málo?

Sme nositelia civilizácie, ktorá má svoje korene v Jeruzaleme, v Até­nach a najmä v Ríme. Kto je viac?

Austrálski lokálpolitici v područí globálnych finančníkov podľa mňa nie.