Predseda Národnej rady a čerstvý kandidát na prezidenta Peter Pellegrini vyhlásil pred týždňom voľbu kandidátov na sudcu Ústavného súdu. Parlament by mal zvoliť dvoch kandidátov na voľné miesto po sudkyni Jane Laššákovej.

Bývalá dlhoročná politička Smeru sa 6. septembra 2023 vzdala funkcie. Spravila tak v polovici funkčného obdobia, po necelých šiestich rokoch od svojho zvolenia v decembri 2017.

Termín na podávanie návrhov kandidátov na jej uvoľnené miesto je do 31. januára. Následne by sa voľba mala uskutočniť na parlamentnej schôdzi začínajúcej sa 16. apríla, teda v čase, keď bude už známe nové meno prezidenta Slovenskej republiky.

Ak by sa nepodarilo zvoliť dvoch kandidátov už na aprílovej schôdzi, nie je vôbec vylúčené, že sa voľba natiahne až na júnovú schôdzu (májová naplánovaná nie je). Nového ústavného sudcu by tak nevyberala Zuzana Čaputová, ale jej nástupca, keďže prezidentkin mandát sa končí 15. júna 2024.

Je rovnako otázne, či by sa prezidentka rozhodla vybrať chýbajúceho ústavného sudcu už po zvolení novej hlavy štátu. Bez ohľadu na to má však Čaputová možnosť rovnako ako Pellegrini zahrať svoju hru.

A má aj dôvod naviac. Podľa prechodného ustanovenia Ústavy funkčné obdobie prvých štyroch sudcov Ústavného súdu vymenovaných po 1. januári 2021 uplynie 30. októbra 2037. Nový sudca bude tak vo funkcii nie 12, ale až 13 rokov.

Naťahovanie voľby v prospech Pellegriniho

Pre kontext treba pripomenúť, že voľba kandidátov na nového ústavného sudcu sa už niekoľko mesiacov naťahuje.

Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan začiatkom roka pre TASR uviedol, že už 6. septembra 2023 listom požiadal vtedajšieho predsedu parlamentu Borisa Kollára zo Sme rodina, aby v čo najkratšom čase vyhlásil voľbu kandidátov na uvoľnené miesto sudcu.

Zdôvodňoval to zabezpečením riadneho chodu Ústavného súdu. Kollár však voľbu už ako končiaci predseda parlamentu nevyhlásil.

Fiačan sa následne s rovnakou žiadosťou obrátil v novembri aj na novozvoleného šéfa Národnej rady Petra Pellegriniho. Ten nakoniec voľbu vyhlásil 15. januára 2024.

Podľa opozície líder Hlasu svojím konaním porušil zákon, keďže voľbu nového ústavného sudcu nevyhlásil bezodkladne po zániku funkcie Laššákovej a neplnil si tak svoje povinnosti.

Jana Laššáková a Mojmír Mamojka počas menovania v Prezidentskom paláci. Foto: TASR/Martin Baumann

„Je zrejmé, že si chce nechať priestor potenciálne sám pre seba ako budúci úspešný kandidát na prezidenta,“ vyhlásila exministerka spravodlivosti Mária Kolíková z SaS, podľa ktorej Pellegrini získaval čas pre seba.

Len na porovnanie, keď sa funkcie ústavného sudcu v máji 2020 vzdal ďalší expolitik Smeru Mojmír Mamojka, a to pre kontakty s odsúdeným Marianom Kočnerom, kandidátov na jeho miesto zvolila Národná rada v septembri. Od vzdania sa funkcie po voľbu v parlamente ubehli štyri mesiace.

Od apríla môže vstúpiť do hry aj prezidentka

Vzhľadom na to, že voľba kandidátov na ústavného sudcu v parlamente prebehne tentoraz až po viac ako šiestich mesiacoch, o trinástom ústavnom sudcovi by mohla skúsiť rozhodnúť aj sama prezidentka. Ako argument by mohla použiť svoju ústavnú povinnosť zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov.

„Ústava hovorí, že ak parlament nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu do šiestich mesiacov od zániku funkcie ústavného sudcu z takzvaných iných dôvodov, prezident môže vymenovať sudcov z už zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu,“ tvrdí ústavný právnik Vincent Bujňák z Univerzity Komenského v Bratislave.

Keďže funkcia Jane Laššákovej zanikla 30. septembra 2023, šesť mesiacov uplynie na konci marca 2024, teda medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb. Situácia by tak mohla eskalovať od apríla 2024.

Bujňák upozorňuje, že slabinou takto uchopenej antiblokačnej teórie je otázka, do akej hlbokej minulosti sa má skúmať zvolenie kandidáta Národnou radou.

„Ak bolo cieľom odstrániť dlhodobo zablokovaný stav, potom takto sledovaný cieľ predurčuje pozrieť sa na kandidáta s najčerstvejšou legitimitou,“ hovorí pre Postoj ústavný právnik. Ústava však postup hlavy štátu podrobnejšie nevymedzuje.

Koho by mohla vymenovať za ústavného sudcu?

Ak by sa prezidentka rozhodla využiť svoje právomoci extenzívne a vyberala by si z naposledy zvolených kandidátov na sudcu Ústavného súdu, v ponuke má Miloslava Babjáka. Ten bol zvolený parlamentom v roku 2020 spolu s Robertom Šorlom. Prezidentka z dvojice Babják – Šorl nakoniec vybrala Šorla.

Oboch kandidátov však vtedy označila za kvalitných, spĺňajúcich odborné aj osobnostné predpoklady na funkciu, čo v minulosti podľa nej nebývalo bežné.

Kandidát na sudcu Ústavného súdu Miloslav Babják. Foto: TASR/Pavol Zachar

Babják pri poslednej voľbe získal až 113 hlasov poslancov, zatiaľ čo Šorl 105.

Miloslava Babjáka, ktorého navrhol súčasný predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan, početne volili nielen koaliční poslanci, ale aj vtedajšie opozičné strany s výnimkou kotlebovcov. Hlasy tak získal od Smeru a Hlasu, volil ho aj súčasný premiér Robert Fico.

Babják má vyše 20-ročnú skúsenosť s Ústavným súdom. Hoci po ukončení práva na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach začal na polícii, už po roku sa vrátil vyučovať trestné právo na univerzitu. Poradcom na Ústavnom súde sa stal v roku 2001.

Kandidáti na sudcu Ústavného súdu, z ktorých si Čaputová nevybrala:

Miloslav Babják (zvolený 113 hlasmi v septembri 2020)
Radoslav Procházka (zvolený 74 hlasmi v júni 2019)
Edita Pfundtner (zvolená 74 hlasmi v júni 2019)
Marek Tomašovič (zvolený 90 hlasmi v máji 2019)
Pavol Boroň (zvolený 76 hlasmi v máji 2019)
Patrik Palša (zvolený 73 hlasmi v máji 2019)
Peter Melich (zvolený 72 hlasmi v máji 2019)
Michal Truban (zvolený 75 hlasmi v apríli 2019)
Daniela Švecová (zvolená 76 hlasmi v apríli 2019)
Pavol Malich (zvolený 83 hlasmi v apríli 2019)

Ak by sa prezidentka rozhodla ísť ďalej do minulosti, na výber by mala aj ústavného právnika a bývalého lídra Siete Radoslava Procházku či niekdajšiu političku Mosta-Híd a štátnu tajomníčku rezortu spravodlivosti Editu Pfundtner.

Rovnako sudcu Najvyššieho súdu Petra Melichera, ktorý v minulosti podporil opakovanú kandidatúru Štefana Harabina do čela justície, bývalú predsedníčku Najvyššieho súdu Danielu Švecovú, expredsedu Špecializovaného trestného súdu Michala Trubana, bývalého poslanca KDH Pavla Boroňa, prokurátora generálnej prokuratúry Mareka Tomašoviča a advokátov Patrika Palšu a Pavla Malicha.

Pre väčšinu kandidátov platí, že boli zvolení predovšetkým poslancami trojkoalície Smer, SNS a Most-híd.

Menoslov nových uchádzačov o post ústavného sudcu zatiaľ nie je známy. V zákulisí sa však už špekuluje o tom, či jedným z nových koaličných kandidátov na ústavného sudcu nebude aj exsudca David Lindtner obžalovaný v kauze Víchrica, ktorý je spoluautorom kontroverznej novely trestných kódexov a zároveň poradcom premiéra Roberta Fica.

Bujňák: Ak by sa parlament obišiel, bol by to súboj zlého a horšieho riešenia

Okrem iného je tiež otázne, nakoľko majú v minulosti zvolení kandidáti naďalej záujem o miesto ústavného sudcu. Napríklad Radoslava Procházku v septembri 2023 zvolila súdna rada ako jedného z kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého bude Rada Európy voliť v júni tohto roka.

Radoslav Procházka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Právnik Bujňák zároveň upozorňuje na problém, ktorý by nastal v prípade, ak by sa prezidentka rozhodla menovať jedného z dosiaľ nevybratých zvolených kandidátov na ústavného sudcu. Podobne vymenovaný sudca by mal totiž podľa neho legitimitu od parlamentu v minulosti a od prezidenta v súčasnosti.

Ak by sa však prezidentka rozhodla konať a nečakať na výsledok voľby v parlamente, ktorá Čaputovú v konečnom dôsledku môže celkom vyradiť z hry, právnik Bujňák by to nepovažoval za dobré riešenie vzniknutej situácie.

„Ústavodarca podľa všetkého zamýšľal využitie antiblokačného mechanizmu po šiestich mesiacoch v prípade, že parlament v novej voľbe zvolil aspoň jedného kandidáta,“ vraví Bujňák s tým, že horším riešením je už len „dlhodobá pasivita parlamentu a zviazané ruky hlavy štátu“, čo podľa jeho slov vytvára „recept na demontáž Ústavného súdu z ústavného systému“.

Stanovisko ústavného právnika Vincenta Bujňáka

Vzhľadom na niekoľkomesačné naťahovanie voľby kandidátov na voľné miesto sudcu Ústavného súdu má prezidentka právomoc „predbehnúť“ parlament a vymenovať sudcu z tých kandidátov, ktorí boli v poslednej voľbe už zvolení parlamentom, ale prezidentka si ich vtedy nevybrala?

Ústava hovorí, že ak parlament nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu Ústavného súdu z tzv. iných dôvodov, prezident môže vymenovať sudcov Ústavného súdu zo zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Šesť mesiacov od zániku funkcie sudkyne Ústavného súdu na konci septembra 2023 uplynie na konci marca, preto v tejto chvíli musí hlava štátu čakať na to, čo urobí parlament.

Situácia by však mohla eskalovať od apríla 2024. Na vysvetlenie je potrebné najprv poukázať na to, čo sa stalo v roku 2016 v Spojených štátoch. Po úmrtí sudcu Antonina Scaliu navrhol vtedajší prezident Obama na uprázdnené miesto sudcu Najvyššieho súdu Merricka Garlanda. Nasledovať malo hlasovanie o vyslovení súhlasu s touto nomináciou v americkom senáte, v ktorom mali väčšinu republikáni. Senát pod ich vedením sa nomináciou Merricka Garlanda odmietol zaoberať, pretože čakali na nové prezidentské voľby, v ktorých existovala šanca na to, že ich vyhrá kandidát republikánov.

Ten by následne navrhol na uprázdnené miesto sudcu Najvyššieho súdu kandidáta podľa predstáv republikánov, čo sa aj neskôr stalo. V čase, keď bol senát nečinný, sa objavili názory (napríklad Richard Primus alebo Gregory Diskant), že prezident by teoreticky pri takejto nečinnosti senátu mohol oznámiť, že mu dáva primeranú lehotu, aby o Garlandovej nominácii hlasoval. Ak by bol naďalej nečinný, Garlanda by vymenoval za sudcu Najvyššieho súdu aj bez súhlasu senátu. Vychádzalo sa z toho, že ak ten, kto súhlas udeľuje, ostáva dlhodobo a úmyselne pasívny, potom sa svojho práva vysloviť súhlas vzdal. Samozrejme, voči týmto názorom sa objavila aj kritika.

Ak by sme sa preniesli späť do našich reálií, kde je nominačný proces opačný (parlament navrhuje dvoch na uprázdnené miesto, prezident vymenúva jedného), položíme si otázku, či by uplatnením rovnakej logiky mohol prezident vymenovať sudcu z posledných známych kandidátov pri pasivite parlamentu. Kým pri diskusii v Spojených štátoch by mal Merrick Garland legitimitu iba od prezidenta, v našich reáliách by ju takto vymenovaný sudca mal od parlamentu v minulosti a od prezidenta v súčasnosti.

Napriek tomu to považujem za zlé riešenie vzniknutej situácie, lebo ústavodarca podľa všetkého zamýšľal využitie antiblokačného mechanizmu po šiestich mesiacoch v prípade, že parlament v novej voľbe zvolil aspoň jedného kandidáta. Horším riešením je už len dlhodobá pasivita parlamentu a zviazané ruky hlavy štátu, pretože to vytvára recept na demontáž Ústavného súdu z ústavného systému.

Možno to vysvetliť na príklade. Ak by parlament 90 hlasmi schválil zmenu ústavy ústavným zákonom, podľa ktorej by Ústavný súd nesmel skúmať súlad zákonov s ústavou, je takmer isté, že Ústavný súd by sa touto zmenou neriadil (a to napriek tomu, že Ústavný súd podľa ústavy nemôže skúmať súlad ústavných zákonov s ústavou). Možnosť súdnej kontroly ústavnosti zákonov by považoval za súčasť tzv. materiálneho jadra ústavy.

Ak by však zanikla funkcia sudcu Ústavného súdu z tzv. iných dôvodov postupne siedmim sudcom, potom by sa Ústavný súd nevedel uzniesť na vyslovení protiústavnosti zákona, lebo by nebolo dosiahnuté požadované kvórum. Prístup, podľa ktorého prezident nedokáže v prípade pasivity parlamentu urobiť absolútne nič, otvára dvere k teoretickej možnosti „vypnúť“ skúmanie súladu zákonov s ústavou, a to bez zmeny ústavy.

Ústavné orgány si v mnohých prípadoch dovolia extenzívny výklad ústavnej normy, ak vedia, že je len veľmi malá šanca preskúmať ich konanie na Ústavnom súde. Nie takým dávnym príkladom je otázka, či medzinárodná zmluva, cez ktorú sa susedovi vo vojne poskytujú MiG-29 (s cieľom pomôcť mu pri napadnutí agresorom), predstavuje medzinárodnú zmluvu vojenskej povahy. Na jej platnosť sa pred ratifikáciou vyžaduje súhlas parlamentu. Hoci takto chápali pojem „medzinárodná zmluva vojenskej povahy“ viacerí ústavní právnici vrátane autora tohto textu (pozri tu, tu alebo tu), odvolaná vláda ho takto nechápala, parlament o nej nehlasoval a Ústavný súd sa k problému nemal možnosť vyjadriť.

Keď v minulosti predseda a podpredseda parlamentu pokladali za neústavný postup pri vymenovaní sudcov Ústavného súdu, vec sa skončila pri liste prezidentovi. Možno zjednodušene pripomenúť podrobnosti tohto prípadu. Na Ústavnom súde v roku 2014 zanikla funkcia trom sudcom a parlament zvolil na uprázdnené miesta šiestich kandidátov. Z nich vtedajší prezident vymenoval jednu sudkyňu. Nasledovala séria ústavných sťažností, ku ktorej sa pridal zánik ďalšej funkcie sudcu Ústavného súdu v roku 2016. Parlament na toto uprázdnené miesto zvolil dvoch kandidátov.

Keď na konci roku 2017 vyslovil senát Ústavného súdu porušenie základných práv sťažovateľov a prezidentovi prikázal konať, prezident na tri uprázdnené miesta vymenoval sudcov tak, že vymenoval jedného z kandidátov zvolených v roku 2014 a obidvoch kandidátov zvolených na miesto, ktoré sa uprázdnilo v roku 2016. Predseda a podpredseda parlamentu sa domnievali, že ak parlament zvolil na miesto uprázdnené v roku 2016 dvoch kandidátov, potom prezident mohol vymenovať za sudcu Ústavného súdu jedného z nich a dvoch mal vymenovať z kandidátov zvolených v roku 2014. Svoj výklad však presadiť nedokázali a ani v tejto veci nebolo Ústavnému súdu doručené žiadne relevantné podanie. Na tomto prípade je zaujímavý ešte jeden moment, ktorý kedysi odznel v pripomienkovom konaní: sudcovia Ústavného súdu nie sú vymenúvaní hromadne, resp. nikdy neskladajú sľub naraz, ale postupne, hoci aj s odstupom niekoľko minút.

K tomu možno doplniť, že keď prezident na konci roku 2017 vymenoval za sudcov obidvoch kandidátov z voľby uskutočnenej na uprázdnené miesto v roku 2016, po vymenovaní a zložení sľubu prvým kandidátom podľa všetkého nezanikol status kandidáta ani druhému kandidátovi vymenovanému v jednej a tej istej voľbe, lebo inak by za sudcu nemohol byť vymenovaný.

Ak by preto ktorýkoľvek prezident aplikoval u nás logiku postupu, na ktorý poukázali v Spojených štátoch napríklad Richard Primus alebo Gregory Diskant, a zablokovaný proces by odblokoval extenzívnym výkladom (a odkazom na ústavnú povinnosť zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov), možnosti jeho napadnutia pred Ústavným súdom by boli veľmi limitované (podanie ústavnej obžaloby vie zablokovať 61 poslancov, lebo zvyšných 89 sa na jej podaní uzniesť nedokáže).