Minulý mesiac sa historici zameraní na stredovek pustili do vojny s organizáciou English Heritage, ktorá spravuje anglické historické pamiatky. Medievalisti, ktorí sú za normálnych okolností mierumilovnou partiou, skritizovali English Heritage za používanie termínu „temný stredovek“ pri opisovaní obdobia rokov 400 až 1066 po Kr.

Pojem „temný stredovek“ má celý rad problémov: hovorí, že ide o barbarské a krvou nasiaknuté obdobie, naznačuje absenciu gramotnosti alebo kultúry a vykresľuje ho ako bezvýznamné. Ako preukázali odo mňa ďaleko erudovanejší medievalisti, neplatí žiadne z týchto klišé.

Historici dokonca rozbehli používanie hashtagu #StopTheDarkAges (stop temnému stredoveku). English Heritage odpovedala, že „temný stredovek“ používa preto, lebo akékoľvek iné označenie by verejnosť miatlo.

Hru o tróny sa oplatí analyzovať – ale ako literatúru alebo drámu, nie ako históriu.Zdieľať

Môže sa to javiť ako búrka vo veľmi malom pohári. Je to však súčasťou sporu o verejné vnímanie stredovekej histórie. Zvlášť dôležité je to v čase, kedy sú univerzitné katedry (nielen histórie) pod tlakom, aby preukázali hodnotu svojej práce v modernom svete. Keď prorektor Queen’s University v Belfaste nedávno povedal, že štúdium 6. storočia je pre spoločnosť neužitočné, naznačil tým, že vaše zamestnanie zamerané na „temný stredovek“ je bezvýznamné.

Hra o tróny

Medzitým sa začala vysielať šiesta séria Hry o tróny. Písanie o nej je jedným zo spôsobov, ako sa medievalisti pokúšajú o kontakt s verejnosťou. V poslednom čase sa publikoval kopec článkov, ktoré vysvetľujú, ako je Hra o tróny „realistickou históriou“ alebo ako jej rôzne charaktery vychádzajú zo skutočných stredovekých postáv.

Pri využívaní Hry o tróny ako cesty k stredovekej histórii som však skeptická. Možno to vyznie ako úškrn nad populárnou kultúrou od akademickej historičky z jej slonovinovej veže (podobnej, ako je Vysoká sála Orlieho hniezda, ale krajšej). Nie je to tak: Hru o tróny sa podľa mňa oplatí analyzovať – ale ako literatúru alebo drámu, nie ako históriu.

Myslím to z dvoch dôvodov. Po prvé – hoci poviem iba známu vec – Hra o tróny sa neodohráva v stredoveku ani v žiadnej jeho časti.

George R. R. Martin sa vyjadril, že pre Múr bola inšpiráciou jeho návšteva Hadriánovho valu a predstava rímskeho vojaka hľadiaceho do neznáma. Boj medzi Targaryanmi a Lannistermi pravdepodobne vychádza z anglickej Vojny ruží. Malíček (lord Baelish) stelesňuje základný machiavellistický charakter.

Hra o tróny je chaotickou zmesou období a miest premiešanou s drakmi. Hoci aj nie je zasadená do žiadnej doby, diskutovať o nej vo vzťahu s „históriou“ môžeme iba obmedzene. Môžeme hovoriť iba o neurčitých myšlienkach „vplyvu“ a „inšpirácie“, ktoré môžu znamenať čokoľvek. Keďže sa odohráva v každej a žiadnej dobe, problémom je aj chronológia: naznačuje, že celá „pred-moderná“ história sa môže zmiešať bez akéhokoľvek vnímania zmeny alebo vývoja.

John Snow bojuje s Bielym chodcom v piatej sérii Hry o tróny. Koľko takých bytostí by ste našli v stredoveku? (Foto: HBO)

Druhým dôležitejším dôvodom je to, že opisovanie Hry o tróny ako „stredovekej“, aj napriek tomu, že má takúto inšpiráciu, posilňuje problém „temného stredoveku“. Ústrednou témou programu je svojvoľné násilie. Každý či takmer každý na konci zomrie a zomrie strašnou smrťou. To posilňuje myšlienku, že život v stredoveku bol hrozný, brutálny a krátky.

Samozrejme, stredovek nebol dobou všeobecného mieru a lásky. Stredoveké spoločnosti však poznali aj koncepty spravodlivosti, umiernenosti a presadzovania mieru. Nepredvídateľné a brutálne násilie v Hre o tróny je – aspoň podľa môjho názoru – zreteľne moderné: podobá sa viac napr. na brutalitu Islamského štátu ako na anglosaské Anglicko či karolínske Francúzsko.

Brutálne násilie v Hre o tróny je – aspoň podľa môjho názoru – zreteľne moderné: podobá sa viac na brutalitu ISIS ako na anglosaské Anglicko či karolínske Francúzsko.Zdieľať

Uvedomujem si, že týmto tvrdením riskujem spor so svojimi kolegami. Mnohí z nich napísali o Hre o tróny rozumné a zaujímavé články. Nemyslím to ako osobný útok voči nim: ich vedeckosť je bezchybná. Problém je náš spoločný smer cesty. Riskujeme, že stredovekú históriu vykreslíme ako niečo „ornamentálne“, že ju preradíme do polohy fantastiky, ktorá je modernému svetu taká cudzia, ako sú Bieli chodci a Meniči.

Mimo Západozeme

Netvrdím, že by sa historici nemali vyjadrovať k akejkoľvek forme populárnej kultúry. Dá sa dobre hovoriť o historických drámach Vlčia sieň, Posledné kráľovstvo, Biela kráľovná či Tudorovci (nehľadiac na neuveriteľne riskantné akcenty). Tieto drámy majú svoje chyby, ale prinášajú do diskusie viac-menej skutočné historické udalosti. A čo viac, film alebo fikcia môže sprostredkovať pocit života počas reformácie či zážitok nájazdu Vikingov, čo akademická historiografia zachytí len ťažko.

Dovoľte mi ešte jeden praktický návrh. Medievalisti by sa miesto do Západozeme mali pozrieť radšej do severovýchodného Anglicka. V meste Jarrow v Northumbrii je Bédov svet – múzeum, ktoré sprítomňuje život a spisy ranostredovekého mnícha Bédu (zomrel v roku 735) a vyzdvihuje význam veľkého stredovekého Kráľovstva Northumbrie (653 – 954). Spája v sebe muzeálne exponáty s archeologickou rekonštrukciou anglosaských budov. Silne to spochybňuje myšlienku, že to bola „temná“ doba anglickej histórie. Bédov svet bol však vo februári pre nedostatok financií uzavretý, hoci miestne spoločenstvo bojuje, aby mohol byť znovu otvorený.

V porovnaní s globálnym zásahom Hry o tróny sa to môže zdať ako malé a lokálne zameranie. Ale ak chceme zastaviť temný stredovek, Jarrow je miesto, kde treba začať.

Philippa Byrne
Autorka je postgraduálna asistentka histórie na Oxfordskej univerzite.

Článok pôvodne vyšiel v magazíne The Conversation, publikované v rámci licencie Creative Commons. Preložil L. Obšitník.