„Oskar a dáma v ružovom“ alebo zmysluplné rozprávanie o rakovine

Náhodou (existuje niečo také?) sa mi dostalo do ruky knižné vydanie divadelnej hry francúzskeho autora Erica-Emmanuela Schmitta Oskar a dáma v ružovom. Bolo v poľskom jazyku. Neviem, či existuje aj slovenské knižné vydanie, ale viem, že je možnosť vidieť túto hru aj na doskách slovenského divadla Aréna. Knižka je to útla a aj keď moja znalosť poľštiny už pomaly zapadá prachom, jej prečítanie mi netrvalo dlhšie ako dve hodiny. Nie tak jej spracovanie... Dojmy z nej vo mne rezonovali ešte dlhé hodiny a hádam aj dni.

Hrdinom príbehu je desaťročný chlapec Oskar - nevyliečiteľne choré dieťa na leukémiu, ktorému po neúspešnej operácii ostáva len pár dni života. Napriek týmto smutným faktom však malému pacientovi nechýba odvaha a ani humor. Teta Róza, jedna z dobrovoľníčok, ktoré dochádzajú za chorými na nemocničné oddelenie sa mu v týchto chvíľach stáva nielen partnerkou, ale tiež človekom, ktorý mu otvára úplne nové roviny prežívania tohto záverečného úseku jeho pozemského života. Otvára mu svet duchovna, keď ho nabáda, aby písal Pánu Bohu. Na Oskarovu otázku „Prečo to mám robiť?“ odpovedá: „Aby si sa necítil taký osamelý“ .

A tak začína písomné zhodnotenie každého dňa adresované Bohu. Ešte predtým však mu teta Róza navrhne, aby každý deň, ktorý mu ešte ostáva, Oskar prežil ako desať rokov svojho života.
Ten na jej hru „skočí“, v dôsledku čoho „zostarne“ za každý deň o desať rokov. Zažije nástrahy puberty, svoju životnú lásku, manželstvo, hádku, krízu stredného veku, aj postupné starnutie. Teta Róza ho sprevádza každým „životným obdobím“, je jeho radcom, priateľom, spovedníkom. Listy, ktoré Oskar píše Bohu, sú chlapčenské a úprimné, ako je on sám. Nikdy neskĺzne do pátosu, jeho priamosť niekedy hraničí s detskou drzosťou. Od začiatku však hrá s Bohom otvorenú hru – neočakáva od neho extra činy, aj keď v každom liste využije možnosť predniesť jednu prosbu, no chce byť aspoň vypočutý. Vrcholom jeho dozrievania sú jeho výpovede už ako deväťdesiatročného, keď spoznáva krásu žitia a jeho vnímania všetkého „ako by to bolo po prvýkrát“. Hlboká vďačnosť a tiché prijatie všetkého, pôsobí aj na čitateľa, aj na diváka silno, veľmi silno.

Ukázať smrť, či skôr umieranie zrazu nepríde ako lacné pachtenie za senzáciou, ako je to často v správach komerčných médií, ale ako čosi veľmi reálne pre každý život. Smrť a to, čo jej predchádza, vôbec nemusí byť to najhoršie. Vlastne celý život je pomalé umieranie. A zmysel to má len vtedy, ak je to procesom, keď sa meníme (možno nie tak zo dňa na deň ako Oskar), keď spoznávame krásu toho čo žijeme. Potom sa naše srdce plní vďakou a dáva to zmysel.

Hovoriť o rakovine nie je ľahké – ani pre tých, ktorí to vnímajú z vonku (čo už takému chorému povedať, aby to nebolo trápne a zľahčené...?), ale ani pre tých, ktorí to prežívajú vo vlastnom tele (nepotrebujem tie súcitne pohľady všetkých, ktorí by možno o mňa ani nezavadili, keby som bol/a zdravý/á...!)

Divadelná hra E.E. Schmitta ukazuje, že to je nielen možné – zmysluplne hovoriť o rakovine, ale aj potrebné. Tým, ktorí „sú vonku“ dáva možnosť si uvedomiť si krehkosť vlastného života a tiež potrebu stáť pri tých, ktorí „sú vo vnútri“. Stáť pri nich nie s patetickou skormútenou tvárou a so stíšeným hlasom, ale tak normálne. A pre tých „vo vnútri“ je to možnosť uvedomiť si, že aj, keď ich dni sú už spočítané, vôbec to neznamená, že by nemohli byť šťastné. To všetko ale predpokladá Kohosi Väčšieho, ku Komu sa môžeme upriamovať svojou nádejou, Kto nás neopustí a je pri nás aj keď sme sami a trpíme. Veď On pozná utrpenie a smrť z vlastnej skúsenosti.

A čo sa týka slovenského divadelného spracovania tejto hry – stojí za to vidieť ho, aj keď ja som nemala to šťastie vidieť alternovanie, ktoré som si priala (nevidela som Zuzku Krónerovú). Choďte, neoľutujete.

Mária Greškovičová SSpS
Autorka je rehoľná sestra, študuje na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.