„A musíme s tým žiť celý život“ Rozhodli sa potratiť postihnuté dieťa, ono však ešte hodiny po zákroku žilo

Niečo sa v novinárskej praxi mení a je zaujímavé to pozorovať. Hoci ideologické delenie médií nie je v Nemecku také striktné ako u nás, aj tam majú jednotlivé denníky svoje nálepky a jasnú politickú orientáciu. Tá sa však premieta aj do názorov a smerovania ľahších tém, ako je životný štýl či vzťahy.

Jednoducho viete, čo od ktorých novín očakávať. O to viac v poslednom čase prekvapujú texty, ktoré čoraz častejšie vytŕčajú z radu.

Isto, Nemci sú vzhľadom na nacistickú minulosť vo všeobecnosti veľmi opatrní a citliví k téme genetickej selekcie ľudí, keďže okrem iného aj eugenika je bolestivou ranou na svedomí národa, s ktorou sa už desaťročia vyrovnávajú. Prečítať si však osobnú výpoveď manželov o umelom potrate svojho vlastného dieťaťa a s výčitkami, s ktorými sa dodnes vyrovnávajú, je na liberálne noviny pozoruhodný úkaz.

Neviem, či ma v poslednom čase rozcítil nejaký text viac ako spomínaný článok. A to už je novinár často obrnený voči srdcervúcim príbehom. Tento je iný azda aj tým, že je výpoveďou pre Süddeutsche Zeitung, teda ľavicovoliberálny denník s jasnou orientáciou, a ponechaný bez zbytočných komentárov a vysvetľovaní, bez mazania citlivých viet, ktoré by sa nebodaj mohli niekoho dotknúť. Ide o autentickú skúsenosť dvoch ľudí, ktorí zúfalo túžili po dieťati. Pre noviny hovorili pod svojím menom a nechali sa aj nafotiť.

Mona Haschkeová-Lefintová, 34-ročná žena, sa pri kontrole u gynekológa dozvedela, že dieťa bude pravdepodobne vážne postihnuté. Nasledovalo množstvo genetických testov a vyšetrení. „A tak sa rozpútalo peklo,“ hovorí Lillin otec Jérémy Lefint. Ďalšie testy priniesli protichodné výsledky. Manželia čítali medzinárodné štúdie, rozprávali sa s genetikmi i prenatálnymi lekármi. Diagnózy sa najprv stanovili, následne zamietali. Nakoniec jeden genetik povedal, že ich dieťa pravdepodobne nikdy nebude môcť chodiť ani hovoriť. Manželia napokon dospeli k rozhodnutiu, že ukončia tehotenstvo.

Keďže dieťa bolo pravdepodobne vážne postihnuté, pár sa rozhodol pre potrat v neskorom štádiu. Dieťa však prežilo a zomrelo až krátko po narodení v náručí rodičov.

Dievčatko Lilly žilo dve a pol hodiny, narodilo sa v 21. týždni tehotenstva s váhou 330 gramov a dĺžkou 29 centimetrov.

Tie dve a pol hodiny boli kruté, hovorí Lillina mama so slzami v očiach. „Ležali sme tam a každé tri sekundy sme sa pozerali na hodiny a mysleli sme si: Len zomri, prosím, len zomri.“ Ako dodáva Mona Haschkeová-Lefintová, v skutočnosti si však ako matka veľmi želala, aby jej dieťa žilo.

Denník Süddeutsche Zeitung píše, že Lilly, dievčatko, ktoré si jeho rodičia tak veľmi želali, zomrela, pretože sa tak rozhodli. „Zabili sme ľudskú bytosť,“ hovorí Mona Haschkeová-Lefintová rok po potrate. „A my s tým musíme žiť do konca života.“ Redaktorka Kathrin Aldenhoffová opisuje aj to, ako manželia po narodení Lilly upadli do hlbokej priepasti zúfalstva, že sa z nej nedokázali sami dostať.

„Ležali sme tam a každé tri sekundy sme sa pozerali na hodiny a mysleli sme si: Len zomri, prosím, len zomri.“

Redaktorka konštatuje, že prenatálna medicína sľubuje rodičom istotu, zároveň sa však pýta: „Ale čo ak testy neukážu to, v čo všetci dúfajú? Mona Haschkeová-Lefintová a jej manžel sa cítili s výsledkami testov nekonečne osamelí. Po narodení Lilly zažili a stále zažívajú, aké veľké sú tieto dve tabu: Dieťa je mŕtve. Ukončili sme tehotenstvo.“

Redaktorka kladie tiež rečnícke otázky bez odpovedí: „Ako žiť ďalej, keď vám zomrie vlastné dieťa? A ako, ak ste sa sami rozhodli, že je lepšie, aby toto dieťa zomrelo?“ „Tí dvaja sa sami seba pýtali: Sme rodičia? Máme právo smútiť za dieťaťom, ktoré sme zabili? A ako to môžeme urobiť?“ píše Süddeutsche Zeitung.

Ďalej sa denník venuje ich ceste, ako spracovávali dôsledky vlastného rozhodnutia formou skupinovej terapie pre páry, ktoré prišli o dieťa. Na mesačnom pobyte sa však stretávajú rodičia, ktorým zomrelo dieťa na nejaké ochorenie alebo pri nehode.

Rodičia Lilly sa preto cítili v tejto skupine zvláštne. „Myslia si, že sme vrahovia? Alebo zúfalí rodičia?“ pýta sa otec Jérémy Lefint. Otvorene hovorí o pocite viny, najmä keď sedel na terapii oproti rodine, ktorá sa vedome rozhodla žiť s postihnutým dieťaťom. „Čo som to za človeka?“ pýta sa Jérémy Lefint.

S manželkou tvoria pár už deväť rokov. Ona je sociálna pedagogička, on výskumný asistent vo výskumnom ústave.

Prišli aj o svoje prvé dieťa, ktoré sa narodilo v 15. týždni tehotenstva, lebo mu prestalo biť srdce a museli vyvolať pôrod. O šesť mesiacov neskôr bola Mona Haschkeová-Lefintová opäť tehotná.

Novinárka pripomína, že v minulom roku bolo v Nemecku ukončených 106 218 tehotenstiev, z toho takmer 4 000 na základe takzvanej zdravotnej indikácie. Ukončenie tehotenstva je v Nemecku možné aj po prvých troch mesiacoch. V minulom roku bolo predčasne ukončených  2 000 tehotenstiev po 16. týždni, keď musia ženy zvyčajne už potratené deti porodiť.

„Chceme, aby sa nás pýtali: Hej, aká vlastne bola, aká bola veľká, ťažká, hýbala sa? Nechceme na to zabudnúť,“ hovorí novinárke Jérémy Lefint. „Väčšina ľudí si myslí, že je to pre nás jednoduchšie, keď o tom nebudeme hovoriť. Ale opak je pravdou.“

Po roku od potratu sú však manželia stále nahnevaní. Mona Haschkeová-Lefintová užila tabletku, ktorá vyvolala Lillin pôrod. Lekári ju totiž ubezpečili, že Lilly sa narodí mŕtva, že predčasný pôrod v 21. týždni tehotenstva neprežije.

Toho sa rodičia báli, chceli, aby ich dieťa nemuselo trpieť. Niekoľkokrát sa preto na to pýtali a nakoniec starší konzultant navrhol, aby Lilly pichli morfium pre prípad, že by pôrod predsa len prežila.

„Keď sa Lilly narodila, všetci si mysleli, že je mŕtva. Keď však matka držala svoje dieťa v náručí, otec si uvedomil, že dýcha. Pre všetkých to bol šok,“ píše novinárka.

 „Zabili sme ľudskú bytosť.“

„Stáli sme tam s našou živou dcérou, pôrodné asistentky sa stiahli,“ hovorí Jérémy Lefint, „a videli sme, ako jej bije srdiečko a ako sa stále snaží chytiť dych, ktorý jej nefungoval správne.“ Mona Haschkeová-Lefintová chcela, aby sa to všetko rýchlo skončilo, a zároveň všetko v nej kričalo: „Urobte všetko pre to, aby prežila, dajte jej kyslík!“

A morfium? Lekári teraz povedali, že zavedenie infúzie by bolo pre dieťa bolestivejšie. „Pediatri len stáli a hovorili, že nemôžu nič robiť, že musíme počkať a uvidíme,“ hovorí Mona Haschkeová-Lefintová, a ako píše denník, utiera si pritom slzy z tváre. „To je nehumánne.“

Po dva a pol hodine sa Lilly udusila v náručí svojich rodičov. Zvuk, ako sa snaží lapať po dychu, Lillin otec podľa svojich slov nemôže dostať z hlavy.

„Dcéra mala moje nohy a uši,“ hovorí Jérémy Lefint. „Bola jednoducho krásna. A bola úplne normálna. A bola veľká. A to mi naozaj trhá srdce. Že stále nevieme, či bola naozaj taká ťažko postihnutá. Alebo možno nie. A to ma núti premýšľať, čo som to za človeka, že som len tak nechal svoje možno zdravé dieťa zomrieť.“

Tieto citáty z príbehu som preložila tak, ako ich uverejnil nemecký denník. Myslím, že viac k nim netreba nič dodať.