Miniséria Šógun, ktorá vznikla na základe rovnomenného románu z roku 1975, predtým adaptovaného v roku 1980, má 10 epizód a odohráva sa v Japonsku v 17. storočí. Sleduje viacero postáv z niekoľkých uhlov pohľadu, ktoré bojujú o moc a sledujú vlastné osobné plány.

Hlavnými postavami sú John Blackthorne (podľa skutočného anglického moreplavca Williama Adamsa), hazardérsky anglický námorník, ktorý stroskotá v Japonsku; Toranaga (podľa skutočného šóguna Tokugawu Iejasua), mocný pán a majster v zákulisných hrách, ktorý so svojimi politickými rivalmi vedie smrtiacu hru; a pani Mariko, verná poddaná Toranagu a osoba, ktorá je stredobodom jeho plánov na získanie nadvlády.

Šógun do veľkej miery spĺňa časté prirovnania k dielam Hra o tróny a Boj o moc, pretože je to dielo o vysokých spoločenských a politických intrigách.

Seriál sa začína v čase úmrtia panovníka, ktorého syn je ešte príliš mladý na to, aby nastúpil na trón. Rada regentov, ktorú zosnulý vládca zriadil, aby po ňom viedla krajinu, sa snaží zabiť kolegu regenta Toranagu, aby zabezpečila, že sa nechopí moci. Toranaga v snahe zachrániť si život využíva úskoky a zložité vrstvy japonskej kultúry cti, aby si zachránil život a presadil sa ako nespochybniteľný pán krajiny – šógun.

Blackthorne sa ocitne v nepriateľskej krajine, kde neovláda jazyk, a tých pár ľudí, ktorí ho poznajú, tvoria portugalskí katolíci usilujúci sa zabiť ho, aby sa britskí protestanti vo svojej domovine o Japonsku nedozvedeli a nestali sa ich konkurentmi v boji o japonský tovar. Musí hrať hru, aby bol cenným pre každú frakciu a udržal sa nažive.

Pani Mariko sa stáva jeho tlmočníčkou a ich rastúci vzťah komplikuje jej lojalitu voči Toranagovi a manželovi Buntarovi.

Staromódna česť a vysoká estetika

Najväčšou silou série Šógun je pravdepodobne jej staromódna počestnosť. Je to príbeh o zakázanej láske, zradných úskokoch, vznešených bojovníkoch, ktorí veria v česť, a všetkom ostatnom, čo máme radi v historických samurajských príbehoch. Všetky tieto prvky zobrazuje pokojne a otvorene.

Predovšetkým Mariko verí v česť svojej rodiny a česť svojho pána a nikdy z toho neustúpi. Keď niekto ako Blackthorne spochybní jej oddanosť vernosti pánovi a cti svojej rodiny, dokonca aj pred vlastným životom, zápasí s jeho slovami, ale nakoniec zostáva verná svojmu presvedčeniu. V dobe marveloviek, kde by počestnosť neustále podkopával vtip alebo popkultúrny odkaz, je seriál, ktorý zobrazuje hlboké zásady bez pocitu strápnenia, veľmi pôsobivý.

Dokonca aj cynizmus je v príbehu viac vážny ako zábavný; má zdôrazniť pokrytectvo postáv, ktoré tvrdia, že sú zbožné, ale žijú pre peniaze alebo tvárou v tvár smrti spochybňujú zmysel cti.

V dobe marveloviek, kde by počestnosť neustále podkopával vtip alebo popkultúrny odkaz, je seriál, ktorý zobrazuje hlboké zásady bez pocitu strápnenia, veľmi pôsobivý.

Seriál poukazuje aj na malichernosť konfliktu medzi protestantmi a katolíkmi – mieri najmä na Blackthorna, ktorý s protestantskými predsudkami nenávidí katolíkov, hoci si nie je istý, či vôbec verí v Krista, a na ľudí v rade regentov, ktorí sa síce hlásia ku katolíkom, ale ich lojalita k cirkvi je motivovaná prevažne tým, že im prináša materiálne obohatenie.

Silnou súčasťou príťažlivosti seriálu je aj jeho estetika. Obraz obsahuje veľa širokých záberov na prírodné scenérie, trvajúcich o niečo dlhšie, než by ste zažili pri sledovaní priemerného seriálu, čo divákovi umožňuje vnímať hmlisté honosné prostredie japonských miest a vidieka.

Pomalé tempo strihu a tlmený mix zvuku navyše dodávajú udalostiam v príbehu pocit posvätného pokoja. Či už sa postavy rozprávajú, premýšľajú samy pre seba, alebo sa dokonca venujú krvavému násiliu, toto ticho zvyšuje pocit vážnosti.

Viaceré zápletky zostanú na povrchu

V čom však seriál pokrivkáva, je spojenie rôznorodých príbehových nitiek do emocionálne silného celku. Venuje sa mnohým témam, ale do žiadnej z nich sa nepúšťa hlbšie. Či už ide o tému Východ vs. Západ, viera vs. cynizmus, rastúce priateľstvá medzi ľuďmi rôznych kultúr, alebo nezmyselné rozdelenie medzi náboženstvami, väčšina týchto konfliktov je skôr povrchná, a preto je hľadaná katarzia slabšia, než by mohla byť.

Jednou z vedľajších zápletiek je napríklad to, ako Blackthorne začína príbeh ako Angličan, ktorý zažíva dobrodružstvá, ale postupne si osvojuje japonskú kultúru. V seriáli je pritom málokedy jasné, ktoré časti západnej kultúry sú Blackthornovi vlastné a od ktorých sa vždy odchyľoval (explicitne priznáva, že by bol radšej na dobrodružných výpravách ako doma so svojou ženou a rodinou a svojou vierou si je istý len tak napoly).

Nie je tiež jasné, aké konkrétne črty zo svojej kultúry vymieňa za tie japonské. Vidíme to v neskoršej scéne, keď sa Blackthorne stretáva so svojimi mužmi po tom, čo bol od nich väčšinu seriálu odlúčený. Hoci hovorí, že „moji ľudia sú mi teraz cudzí“ a toto stretnutie sa končí bojom, jeho údajná kultúrna premena sa nikdy neprejaví. Zhrnutie kultúrnych rozdielov medzi ním a starým kolegom z posádky vyjadrí Blackthorne len tak, že ho opíše slovom „smrdí“.

Trailer seriálu Šógun

Týmto problémom trpia aj ďalšie vedľajšie zápletky. Kvázi protestant Blackthorne a katolícky kňaz uvažujú o tom, že rozpory medzi ich vierovyznaniami sa možno jedného dňa skončia. A pritom samotná Blackthornova viera je stále pochybná – rovnako ako skutočné rozdiely medzi kresťanskými spoločenstvami –, takže žiadne z týchto nádejí na zmierenie nemajú veľkú emocionálnu váhu. Podobne sa zdá, že príbeh buduje priateľstvo medzi Blackthornom a Toranagom, a predsa sa v nič podstatné nezhmotní.

Najsilnejšou a najkonzistentnejšou dejovou líniou je zakázaný románik medzi Blackthornom a pani Mariko. Spája ich túžba oslobodiť sa od povinností, ale obaja čelia konfliktu, či je lepšie žiť pre seba (Blackthorne) alebo žiť život sebaobetovania (Mariko). Tu sa nachádza emocionálna podstata seriálu. Blackthorne však nikdy nedostane príležitosť konať podľa svojej zmeny hodnôt, takže môžeme vidieť, ako ho zmení Marikino oddanie sa jej ideálom.

Niektoré z týchto nedostatkov sú spôsobené románom. Tvorcovia seriálu otvorene uviedli, že nejednoznačný koniec knižnej predlohy chceli v televíznej adaptácii zachovať. Ak vám teda kniha pripadala bez vyvrcholenia, seriál to nezmení. Napriek tomu mal román aj viac času na rozvoj vnútorného vývoja postáv, aby bola cesta emocionálne bohatšia.

Veľké príbehy už nepoznáme

Plytkosť, s akou sa Šógun zaoberá nastolenými témami, je v mnohých ohľadoch čiastočne odrazom plytkosti moderného kultúrneho chápania týchto tém. Čoraz menej ľudí na Západe je hlbšie oboznámených s myšlienkami, ktoré sú živým základom západnej spoločnosti – napríklad aké sú teologické rozdiely medzi protestantmi a katolíkmi a prečo sú dôležité alebo v čom spočívajú rozdiely medzi východnou a západnou filozofiou.

Strata pôdy pod nohami nás v mnohých ohľadoch stavia na miesto Johna Blackthorna: unášaní svetom, ktorému nerozumieme, ocitáme sa na milosť a nemilosť tých, ktorí mu rozumejú lepšie ako my.

V takomto prostredí by bolo pre každého filmára ťažké vytvoriť dielo, ktoré by tieto témy skúmalo do hĺbky. A ak by sa mu to aj podarilo, vyžadovalo by si viac práce, aby ich moderné publikum pochopilo, než by to bolo bývalo v minulosti.

Zosnulý literárny kritik a profesor humanitných vied na Yaleovej univerzite Sterling Harold Bloom sa raz posťažoval na nedostatočnú znalosť veľkých diel medzi študentmi na jeho hodinách:

Za posledných 15 rokov som sa naučil nič nepredpokladať. Pokiaľ študenti nie sú veriacimi, nemôžem brať Bibliu ako samozrejmosť. Nemôžem povedať „toto má nejaký vzťah ku Knihe Jób“, pretože nemusia vedieť, čo to je. Nemôžem tiež predpokladať, že čítali Chaucera. A je veľmi ťažké začať so Shakespearom, ak ste Chaucera nečítali.

Kedysi ste si mohli byť celkom istí, že študenti buď sami, alebo na dobrej strednej škole čítali Iliadu alebo Odyseu. Teraz už nie. Teraz ich musíte poslať, aby si ju prečítali spolu s Canterburskými poviedkami a Knihou Jób. Samozrejme, že pôjdu a prečítajú si ich. A okamžite ich pochopia. Sú rovnako inteligentní ako vždy. Ale nemali by ich už poznať?

Strata pôdy pod nohami v našej kultúrnej konverzácii nás v mnohých ohľadoch stavia na miesto Johna Blackthorna zo seriálu Šógun: unášaní svetom, ktorému nerozumieme, ocitáme sa na milosť a nemilosť tých, ktorí mu rozumejú lepšie ako my, sme figúrkami v ich hrách. Podobne ako on, je na nás, aby sme sa naučili, čo potrebujeme, aby sme sa v tomto svete dostali ďalej a mohli získať určitú moc nad svojimi životmi. Dúfajme, že nám to vyjde lepšie ako jemu.

Šógun je solídne dielo pre každého, kto chce vstúpiť do sveta, kde sa cení česť a hrdinstvo je žiadané a zároveň sa berie vážne. Ak však chcete ísť s týmito myšlienkami hlbšie, povedzme získať skutočnú emocionálnu katarziu z kultúrnych a citových odyseí postáv, znížte svoje očakávania. Potom si zoberte do rúk napríklad Chaucera.

Pôvodný text: Shogun: A Refreshingly Unironic Historical Drama. Uverejnené so súhlasom Acton Institute, preložil Lukáš Obšitník.