Slovenskí politici sa často uchyľujú k zástupným symbolickým témam, čím spravidla zakrývajú svoju neschopnosť riešiť zásadné výzvy, ktorým naša krajina čelí. Aj keď sa mohlo zdať, že medveď je podobnou zástupnou témou, usmrtenie 63-ročného hubára na Liptove zase raz potvrdilo, že to tak nie.

Pri téme „medveď“ ide totiž často o majetok a živobytie včelárov či farmárov, ktorým tieto šelmy spôsobujú hospodárske škody, ale aj o zdravie a v krajnom prípade i životy ľudí, ktorí sa im náhodou pripletú do cesty. Začiatkom augusta zranila medvedica 62-ročného muža v Bobroveckej doline. Koncom júla bol zase s poraneniami hospitalizovaný 34-ročný cyklista, ktorého zviera napadlo v okrese Martin.

A to boli len incidenty v druhom polroku 2024. Napríklad počas minulého roka bolo pri útokoch medveďov zranených u nás 14 ľudí (ako si všimol kolega Erik Potocký). K tomu treba pridať prípady, keď sa medvede z času na čas prechádzajú priamo po uliciach miest a obcí. Takto si napríklad štvorica medveďov minulý rok v Ružomberku pochutnávala na sviečkach na mestskom cintoríne.

Za týchto okolností neprekvapí, že občania v postihnutých lokalitách od politikov očakávajú riešenie svojej bezpečnostnej situácie. Ide totiž o ich majetok, zdravie a životy. A tak je z medveďa legitímna politická téma. V našich podmienkach je však debata o medveďoch zvláštne zdeformovaná.

Keby medveďa museli riešiť v Bavorsku

Keby sa v podobnej situácii ako Slovensko nachádzalo napríklad Bavorsko a dochádzalo by tam k podobným pravidelným stretom s medveďmi, témy by sa ujala stredopravá konzervatívna CSU, ktorá má silné zázemie medzi voličmi na vidieku a medzi poľnohospodármi a lesníkmi. Jej politici by zrejme prišli s nejakou „common-sense“ reguláciou počtu medveďov tak, aby nedošlo k ich úplnému vykynoženiu, ale zároveň aby sa minimalizovali ich útoky na životy, zdravie a majetky ľudí.

Bavorskí Zelení a ich mediálne prívesky by síce nesúhlasne a hystericky jačali, ale o to viac by z témy v očiach verejnosti politicky vyťažila stredopravá CSU...

Samozrejme, je to len teória. V Bavorsku (a vlastne v celom Nemecku) medveďa hnedého vyhubili už v roku 1835. Keď sa tam v roku 2006 odkiaľsi z Talianska zatúlal medveď, prezývaný Bruno, usmrtil nejaké ovce, na čo ho médiá začali označovať politicky nekorektným výrazom „Problembär“ (problémový medveď). A tak bol prvý nemecký medveď po 171 rokoch už po pár týždňoch na nemeckom území zastrelený.

V roku 2019 sa medvede do Bavorska vrátili, no je ich zrejme len pár kusov na území približne jedenapolnásobku Slovenska.

Progresívne ilúzie

Ako je to u nás? V minulom volebnom období tému medveďa hnedého zo zeme nezdvihol politický stred, ale skôr okraj v podobe vtedy mimoparlamentnej SNS, za ktorú kandidoval aj očovský starosta Rudolf Huliak.

Vtedajší pravý stred v podobe hnutia OĽaNO bol v skutočnosti súčasťou problému, keďže práve tento subjekt nominoval za ministra životného prostredia Jána „medvede-sú-vegetariáni“ Budaja. KDH je zase notoricky reaktívne (nové témy nevie otvárať, len reaguje), hoci k dobru mu treba pripočítať, že s rozumným návrhom riešenia medveďov prišlo aspoň v tomto už prebiehajúcom volebnom období. V každom prípade je zlyhaním stredopravých strán, že dopustili, aby sa medvedej témy zmocnila SNS namiesto toho, aby ju osedlali ich politici.

Reakcia bola extrémna: keďže niekto ako Rudolf Huliak a SNS nemôže mať už z definície pravdu v ničom, ani vtedy, keď vyhlási, že tráva je zelená a nebo modré, progresívne prostredie zaujalo pozíciu nekompromisného medvedieho advokáta.

Asi najpozoruhodnejší je v tomto zmysle článok Martina M. Šimečku, ktorý vyšiel v Denníku N v marci tohto roku pod názvom Nenávidia medvede aj umelcov z rovnakého dôvodu: lebo sú to slobodné bytosti. Hneď v úvode progresívny intelektuál píše:

„Začnime medveďmi. Voliči vládnej koalície ich chcú vystrieľať, lebo sa s nimi nechcú deliť o životný priestor. Dá sa ešte pochopiť, že sa s nimi nechcú deliť o Liptovský Mikuláš, ale osud tej nešťastnej ženy z Bieloruska, ktorá sa vybrala do medvedieho revíru, kde je ľuďom vstup zakázaný, je len ich zámienkou pre konečné riešenie. Podstatou ich nenávisti voči medveďom je to, že sú to slobodné bytosti, a preto sú v očiach voličov vládnej koalície nepriateľmi.“

Čo je s týmto odsekom v neporiadku? Po prvé, Martin Šimečka rámcuje problém s medveďmi ako „buď-alebo“ otázku: buď všetky medvede na Slovensku vystrieľame (nazýva to absurdne „konečným riešením“, čo sú slová, spájané s holokaustom Židov), alebo ich necháme tak ako doteraz, nič medzi tým.

V skutočnosti by sa v slovenskej verejnosti dal dosiahnuť rozumný konsenzus o regulácii počtov medveďa hnedého, ako to majú napríklad vo Švédsku.

Ako Švédi regulujú medveďaZa jeden deň odstrelili desiatky šeliem

Erik Potocký

Skúsme sa dohodnúť, že nechceme, aby medveď úplne zo slovenských hôr vymizol, ale zároveň sú jeho súčasné počty a rozšírenie z hľadiska ľudí na vidieku a v podhorských oblastiach neúnosné. Vlastne si to podľa prieskumu myslia u nás tri štvrtiny ľudí.

Po smrteľnom útoku na Liptove hovorí Rudolf Huliak o odstrele 30 jedincov, ktoré stratili plachosť a zdržiavajú sa v blízkosti ľudských obydlí. Keby navrhol elimináciu hoci aj desaťnásobného množstva, stále by to neznamenalo vykynoženie medveďa hnedého u nás, keďže aj najzdržanlivejšie odhady rátajú s tým, že na území Slovenska žije asi tisícka jedincov. Keby bolo na Slovensku trebárs okolo sedemsto a nie tisíc medveďov (aj to je nízky odhad ich počtu), utrpela by tým nejako príroda? Menej jedincov by však znížilo pravdepodobnosť stretu človeka s medveďom.

Mimochodom, s tým súvisí druhý problém Šimečkovej úvahy: „blaming the victim“. Obhajcovia medveďov často po útokoch na človeka všelijako naznačujú, že je to vlastne chyba človeka, nikdy nie zvieraťa. Buď človek išiel niekam, kam nemal, lebo sa tam mohli vyskytovať medvede, alebo je chyba, že kukurica nie je zaoraná a láka medvede, prípadne polia nie sú oplotené elektrickým plotom. Nie medveď je premnožený, ale človek, ktorý odkrajuje zvieratám zo životného priestoru – a to aj napriek tomu, že Slovensko nepatrí medzi najhustejšie zaľudnené krajiny Európy...

Fajn, no potom si neatropomorfizujme medvede ako nejaké „slobodné bytosti“ porovnateľné s bohémskymi umelcami, ale uznajme, že sú to proste divoké zvieratá riadené inštinktmi a stretnutia s nimi v prírode sú nevyspytateľné. Som presvedčený, že ani voliči vládnej koalície necítia nenávisť k medveďom, lebo sú to „slobodné bytosti“, ale skôr sa ich boja, pretože ich v súčasných množstvách oprávnene pokladajú za hrozbu pre svoju bezpečnosť počas pobytu v prírode.

Európske memento

Medveď hnedý vyzlieka slovenskú politiku z kože. Nejde len o odkrývanie romantizujúcich ilúzií, ktoré si o ňom pestujú progresívni intelektuáli a časť ochranárov.

K smrtiacemu útoku na Liptove sa vyjadril aj premiér Robert Fico: „Niekto by si mohol povedať, že situáciu vieme vyriešiť celoplošným odstrelom, že pošleme do lesov stovky poľovníkov a problém si tak po svojom, typicky po slovensky vyriešime. A mne by sa to aj páčilo, ale sme v Európskej únii a nerád by som pre medvede čelil ďalším hrozbám, že nám Európska komisia zastaví európske fondy,“ vyhlásil.

Medveď hnedý je prísne chránený smernicou EÚ o biotopoch. To komplikuje flexibilnú odpoveď na národnej, respektíve samosprávnej úrovni.

Zasahovanie Únie do medvedej problematiky by malo byť mementom pre všetkých ľudí na Slovensku, ktorí chcú prenášať ďalšie kompetencie do Bruselu a posilňovať európsky centralizmus. Namiesto rýchlej a efektívnej odpovede na bezpečnostné a majetkové hrozby v lokalite, kde k nim dochádza, musí takto národná politika hľadať komplikované kľučky, aby dostála európskej legislatíve, ktorej zmena je na dlhé lakte.

Ak teda nie ste Ursula von der Leyenová. Jej poníka Dolly zabil pred dvomi rokmi vlk na rodinnom statku v Nemecku. Predsedníčka Európskej komisie následne začala ťaženie za zníženie úrovne ochrany vlka v EÚ. Pred pár dňami uspela.

Aj napriek predvídateľnému nesúhlasu ochranárov.