Ako v mnohých iných oblastiach, aj v móde využívali v stredoveku rímske dedičstvo, ďalej ho rozvíjali a zlepšovali, aby nakoniec vymysleli niečo vlastné. Základom módy bola tunika, ktorá si rukami krajčírov prešla svojím vývojom. Postupne sa základným oblečením pre všetkých stala košeľa.

Najprv bola relatívne dlhá, u mužov sa postupne skrátila a u žien siahala až po členky. V podstate z nej vznikli dlhé šaty, čo je jeden z príspevkov stredoveku do ženskej módy. Košeľu nosili všetci, šľachtici, mešťania, roľníci, chudobní aj bohatí. Spoločenský stav a majetkové pomery sa dali vidieť na kvalite spracovania materiálu, z použitého materiálu a doplnkov.

Čo bolo novinkou v stredoveku, oblečenie sa viac strihalo na telo človeka. Priliehalo, čo pri ženách zvyšovalo ich fyzickú atraktivitu. Spodná košeľa bola väčšinou biela, ale horná košeľa, kabáty, plášte a iné doplnky sa farbili. Častokrát bohato a niekedy až excentricky. Vďaka tomu stredovek hýril farbami.

Zimné oblečenie bolo v zásade tiež rovnaké pre všetkých. Ovce a zajace si ľudia chovali a iné zvieratá s kožušinou sa vo veľkých počtoch pohybovali v krajine. Preto základom zimného oblečenia bola vlna a kožušiny na podšitie.

Vzťah ľudí k móde bol individuálny – aj bohatý mohol mať menej vecí a v menej luxusnom vyhotovení, chudobnejší človek zas viac kusov, a keď si našetril, zaplatil si lepšieho farbiara. Základné odevy ako košeľa, nohavice a šaty sa šili dosť často. Staré veci sa nevyhadzovali, látky sa využívali na plienky, výrobu detského oblečenia, na handry a úplne znosené látky sa použili na výrobu papiera. Recyklovali vo veľkom.

Jedna z otázok, ktoré v podcaste zazneli, smerovala k prameňom, ktoré Lenka Pajer využíva pri svojom výskume. Informácie o type dobového oblečenia získava klasickým výskumom písomných prameňov (z nich poznáme cenu, materiál, farebnosť a iné informácie), ale aj z obrazových prameňov (nástenné maľby, oltárne obrazy), z archeologických nálezov (častokrát z hrobov, kde si ľudia dali obliecť najlepšie oblečenie, čo zas niekedy skresľuje obraz) a z konca stredoveku a renesancie aj z portrétov bohatších ľudí, ktorí opäť mali na sebe to najlepšie, čo nám môže trochu skresľovať pohľad na vtedajšiu módu.

Postoj · Móda dávnych čias. Čo ľudia nosili koncom stredoveku a v ranom novoveku

Bežný, každodenný odev je zachytený najlepšie v krajčírskych knihách cechov, ktoré obsahujú nákresy, strihy. Podľa knihy členovia cechu vyrábali jednotlivé kusy oblečenia. Lenka Pajer priblíži aj niektoré praktické typy oblečenia ako furmanské plášte a plášte pre jazdcov.

V minulosti mali ľudia zvyk nosiť dve košele, spodnú a vrchnú. Vrchná bola kvalitnejšie spracovaná, belšia a spodná ju chránila pred potom. V renesancii sa už košeľa stala plnohodnotným odevom a zdobila sa vyšívaním a čipkami. Ženské šaty sa rozdelili na sukňu a živôtik.

Mnohí ľudia do oblečenia investovali nemalé prostriedky a oblečenie vo svojej podstate bolo aj cenným majetkom. Košele, sukne, rôzne obliečky a látky si ženy chystali do vena. Od žien sa očakávalo pradenie, vyšívanie a to boli najviac cenené schopnosti budúcej manželky. Sukne sa zároveň používali ako materiál na iné druhy oblečenia. Na sukňu sa spotrebovalo množstvo materiálu, a preto plnili funkciu majetku. V písomných záznamoch sú častokrát prvé na zozname.

Detský odev bol v drvivej väčšine prípadov prešívaný starší odev a už tak nedbali na estetično, ale boli praktickí. Napríklad vzor látky nebol vycentrovaný. Využili sa nezodraté časti oblečenia a tie zodraté išli na handry alebo papier. Ani najbohatší šľachtici sa nebránili takémuto „patchworku“ pri svojich deťoch.

Problémom však bolo kvalitné sviatočné oblečenie. Ľudia potrebovali dobrého krajčíra, kvalitný materiál a častokrát sa nakupovalo v zahraničí. Niekedy sa stalo, že pre tieto problémy sa odkladali aj slávnosti. Napríklad Mária Széchyová z Muráňa sa pre tieto problémy vydávala o rok neskôr. Náklady na sviatočný odev boli obrovské. Napríklad na svadbu dcéry Juraja Thurzu, uhorského palatína, išli ročné príjmy Oravského panstva len na nákup materiálu v Prahe a vo Viedni. Stálo to takmer 7 000 zlatých.

Oblečenie a doplnky v sebe niesli aj odkaz. V podstate šlo o komunikačný jazyk – napríklad mladé dievčiny nosili partu vo vlasoch, vence, kvety, či už čerstvé, alebo látkové a papierové. Farba bola tiež dôležitá. Vence boli často bielo-červené, symbol nevinnosti a lásky, červená bola zároveň ochranná farba, čo siahalo ešte do pohanských čias. Dôležité boli aj druhy kvetov vo venci a vo vlasoch.

Červená a ružová farba boli veľmi populárne, ale v stredoveku ich častokrát nosili muži, lebo boli zároveň farbami boha Marsa a symbolizovali výbušnosť, silu. Ženy mali častokrát modrú farbu, symbol Panny Márie, a tým sa zdôrazňovala umiernenosť, ktorú spoločnosť očakávala od ženy.

Lenka Pajer ešte priblíži svoje skúsenosti so šitím dobových odevov, koľko času to trvá, ako sa také odevy šijú. Napríklad ušiť pekné šaty trvalo aj mesiac a ich hodnota bola okolo 60 zlatých, čo boli na tú dobu nemalé peniaze a doslova znamenali rodinnú investíciu.

Lenka Pajer je vyštudovaná kunsthistorička a doktorát na tému Odev v živote uhorského šľachtica 16. a 17. storočia obhájila na Historickom ústave SAV v roku 2022. Venuje sa najmä uhorským dejinám raného novoveku a odievaniu šľachty od detského veku až po smrť. Dvakrát ročne organizuje tvorivé dielne pre členov rôznych historických spolkov a pôsobí aj ako konzultantka v múzeách pri príprave výstav.