Chorvátsky kňaz Stjepan Tomislav Poglajen, na Slovensku známy ako profesor Kolakovič, je jednou z najviac mystifikovaných postáv v dejinách 20. storočia.

Ku Kolakovičovej mystifikácii prispeli jeho spomienky, ktoré prerozprával americkej novinárke Grette Palmerovej. Vyšli knižne pod názvom Through Godʼs Underground (Božie podzemie) v roku 1949 a vyvolali záujem svetovej verejnosti. Mystifikácii napomohol aj fakt, že bola vedomou súčasťou Kolakovičovho životného štýlu, ktorý sa začal prejavovať po jeho odchode z rehole jezuitov v roku 1943.

V období od jesene 1943 až do júla 1946 sú jeho osudy zviazané so Slovenskom, kde organizoval laický apoštolát, pôsobil v prostredí vysokoškolskej mládeže a založil neformálne spoločenstvo Rodina. Členov Rodiny pripravoval na ťažké obdobie komunizmu.

Táto kapitola z jeho života je viac-menej známa. Oveľa menej známe sú jeho osudy po odchode z povojnového Československa, ktorým sa chceme venovať.

Na základe nedávno sprístupnených dokumentov z vatikánskych archívov pontifikátu pápeža Pia XII. je možné tieto aktivity čiastočne rekonštruovať a poskytnúť istý obraz o jeho pôsobení.

Ani Stalin, ani Hitler! Chorvátsky kňaz Kolakovič uprostred SNP

Jozef Majchrák Jaroslav Daniška

Kritika Domenica Tardiniho

V období rokov 1946 až 1958 Kolakovič veľa cestoval. Cieľom zahraničných ciest bolo protikomunistické presvedčenie a potreba apoštolátu Ruska. Na mnohých cestách sa obklopoval aurou tajuplnosti, menil mená a identitu.

Poznatky o jeho pobytoch v rôznych častiach sveta, a to aj na Ďalekom východe, sa vyskytujú v správach vatikánskych diplomatov či cirkevných hierarchov, ktorí vatikánsky Štátny sekretariát informovali. V správach sa s centrálnym úradom Rímskej kúrie potrebovali poradiť, pretože Kolakovičove aktivity vyvolávali kontroverzie. Vyčítalo sa mu nedodržiavanie cirkevných predpisov. Kolakovič totiž po vystúpení z rehole jezuitov naďalej pôsobil ako katolícky kňaz, nechcel sa však podriadiť žiadnemu biskupovi.

Najkritickejší postoj ku Kolakovičovi zaujal neskorší kardinál Domenico Tardini, druhý najvplyvnejší muž Rímskej kúrie, známy svojím jasným úsudkom a nezriedka aj ostrým jazykom. Napriek niekoľkým žiadostiam a pokusom o stretnutie mu Tardini poskytol iba jednu audienciu. Udiala sa začiatkom decembra 1945 v Ríme.

Obsahom rozhovoru boli čerstvé dojmy z nedávnej cesty Kolakoviča v Sovietskom zväze. Kolakovič v tejto súvislosti navrhoval modus vivendi so sovietskou vládou, pretože bol presvedčený, že so Stalinom bola možná dohoda. Navrhoval zorganizovať misiu Svätej stolice, na ktorej čele by bol stál on. Kardinál Tardini na margo audiencie poznamenal:

„Je bolestné vidieť, ako sa títo kňazi podvoľujú takýmto manévrom. Sú to agenti Rusov, či už si to uvedomujú, alebo nie. Slúžia politickým záujmom Ruska, nechápu však záujmy Svätej stolice. Každý chce presadzovať svoje ego. Každý chce byť sprostredkovateľom. Ale všetko nasvedčuje tomu, že boli zneužití. Takže nájsť jasný a spravodlivý postoj je jediný spôsob, ako reagovať.“

Vatikánsky Štátny sekretariát so znepokojením vnímal aj kampaň proti Kolakovičovi v dobovej európskej ľavicovej tlači, ktorá chorvátskeho kňaza označovala ako „vatikánskeho špióna“. Tardini preto inštruoval vatikánske úrady, aby Kolakovičovi odopreli trvalý pobyt v Ríme.

Toto rozhodnutie malo vplyv na Kolakovičove plány týkajúce sa jeho možného účinkovania v inštitúte sociálnych štúdií Pro Deo, ktorý viedol belgický dominikán Félix Morlion, „apoštol verejnej mienky“ a symbol protikomunistického zápasu v období studenej vojny.

Kolakovičovi sa síce podarilo získať dôveru pátra Morliona, ktorý zamýšľal poveriť ho prednášaním kurzov sociológie, narazil však na negatívne stanovisko Štátneho sekretariátu. V stanovisku zaznel argument, že Kolakovičova pozícia v inštitúte Pro Deo by bola zbytočne zvyšovala jeho kredit, ktorý by sa bol snažil využiť výlučne vo svoj vlastný prospech a nie v prospech cirkvi, a spomenula sa aj jeho nedostatočná cirkevná disciplína.

Medzi jocistami o Rusku a procese s arcibiskupom Stepinacom

Po definitívnom odchode z Československa Kolakovič v auguste 1946 pricestoval do Belgicka. V Bruseli sa prihlásil na sekretariáte hnutia katolíckej mládeže Jeunesse ouvrière chrétienne (JOC).

Hnutie JOC (jocisti), ktoré založil v Belgicku v roku 1925 otec Joseph Cardijn, sa inšpirovalo sociálnymi encyklikami pápežov Leva XIII. a Pia XI. s cieľom vykonávať apoštolát v prostredí ľavicovo orientovanej mládeže. Predstavovalo preto významnú súčasť kresťanského sociálneho hnutia.

Kolakovič hnutie, ktoré ho silno inšpirovalo, poznal z medzivojnového obdobia počas štúdií v Belgicku. V Bruseli mal niekoľko prednášok o situácii cirkvi v Rusku.

Jeseň 1946 strávil v Paríži, kde organizoval rôzne prednášky v rámci kurzov hnutia JOC najmä o Rusku a prednášal aj o aktuálnom politickom procese vo vtedajšej Juhoslávii so záhrebským arcibiskupom Alojzijem Stepinacom, prvom z vykonštruovaných monsterprocesov, v ktorom sa protiprávne súdili vysokí predstavitelia cirkevnej hierarchie.

Vladimír JuklKolakovič nám otvoril oči

Martin Lacko

Rozpaky medzi americkými biskupmi

V apríli 1947 odcestoval Kolakovič do USA. Po príchode navštívil apoštolského delegáta vo Washingtone Amleta Giovanniho Cicognaniho a predostrel mu svoje plány.

V princípe chcel organizovať konferencie zamerané proti šíreniu komunistickej ideológie. Chcel tiež, aby mu apoštolský delegát Svätej stolice sprostredkoval stretnutie s amerických prezidentom Harrym Trumanom, čo bola neuveriteľná požiadavka.

Jeho vystupovanie vyvolalo v kruhoch Americkej biskupskej konferencie – v období počiatkov studenej vojny a kreovania zásadných antikomunistických stratégií mimoriadne vplyvnej organizácie – vážne rozpaky.

Ako problematická sa medzi americkými biskupmi vnímala skutočnosť, že jeho predošlé aktivity boli zahalené tajuplnosťou a chýbala mu cirkevná autorita. Na otázky zaslané Cicognanim do Ríma prišla zo Štátneho sekretariátu odpoveď, že „uvedená osoba si nezaslúži príliš veľkú dôveru“.

Stiahnutie z Taiwanu

Jedným z najspektakulárnejších podujatí Kolakoviča po vojne bola jeho cesta na Ďaleký východ. Koncom decembra 1949 nastúpil v San Franciscu na zaoceánsku loď, ktorá mala namierené do juhovýchodnej Ázie.

Sprevádzala ho skupina ôsmich mladých ľudí, pričom sa medzi nimi údajne nachádzala aj bližšie neznáma osoba slovenského pôvodu. Počas plavby sa dal oslovovať ako „otec“ či „profesor George“ a svoju misiu na Ďalekom východe označoval ako striktne tajnú.

Cieľom bol Taiwan, ostrov v juhovýchodnej Ázii známy aj ako Formóza, ktorý v roku 1949 obsadila Čankajškova armáda. Tá s podporou USA zabránila okupácii čínskou ľudovou armádou. Kolakovič plánoval na Taiwane vybudovať tajné protikomunistické spoločenstvá. Cestoval v obleku s čiernou kravatou, skrývajúc tak svoju kňazskú identitu.

V júli 1950 uverejnili noviny China Weekly Review článok o Kolakovičovom protikomunistickom odboji v čínskom podzemnom hnutí. Hneď v úvode sa konštatovalo, že podzemné aktivity „otca Georgea“ a ním organizovaného ozbrojeného odporu s počtom – podľa jeho slov – až milión prívržencov boli vymyslené.

V článku bol vyslovený údiv nad tým, akým spôsobom sa katolícky kňaz verejne vyjadroval o špionážnych a sabotážnych aktivitách, ktoré mali zostať prísne utajené. Podstatou odboja malo byť ničenie mostov a infraštruktúry, sabotovanie komunikácií, letísk, skladov munície a potravinových zásob.

Najneuveriteľnejšie na celom podujatí „otca Georgea“ bolo jeho údajné napojenie na Svätú stolicu, ktorou sa Kolakovič sústavne zaštiťoval. V závere preto autor článku nabádal, aby sa Katolícka cirkev o Kolakovičovej „misii“ vyjadrila.

Štátny sekretariát preto vypracoval konkrétne inštrukcie a dal ich sprostredkovane doručiť cez Mons. Martina Gilligana, vatikánskeho diplomata, ktorý bol v roku 1946 vyslaný na Apoštolskú internunciatúru v Číne. Kolakovič mal v zmysle inštrukcií zanechať politickú činnosť, odísť z Taiwanu, obliecť si kňazskú reverendu a vrátiť sa pod jurisdikciu príslušného biskupa.

Na obranu Kolakoviča

František Mikloško

Späť v Európe, potom v Japonsku a Indii

Napriek odporúčaniam sa Kolakovič do Európy vrátil až na jeseň 1952. V júli 1953 požiadal prostredníctvom sestry Pascaliny, ktorá viedla domácnosť pápeža Pia XII., o súkromnú pápežskú audienciu. Pápežovi napísal list vo francúzštine, v ktorom mu opísal svoj súboj s komunizmom v Rusku a Ázii. Pius XII. mu však audienciu neudelil. Po tomto dátume zostávajú osudy chorvátskeho kňaza až do roku 1956, keď znova vycestoval do USA, neznáme.

V máji 1957 internunciatúra v Tokiu zaznamenala príchod „profesora Georgea“ do Japonska. V správe pre centrálu v Ríme internuncius písal: „Neviem, odkiaľ prichádza ani kam ide, ani či tu zostane. Nenadviazal žiadny kontakt s [hnutím] JOC, Katolíckym ústredným výborom ani s jezuitmi.“

V septembri 1958 apoštolský internuncius v Indii písal Štátnemu sekretariátu, že ho v úrade vyhľadal arcibiskup z Nagpur v centrálnej Indii a pýtal sa ho na „profesora Georgea“, ktorý cestoval po krajinách Ďalekého východu a organizoval protikomunistické akcie. Kolakovič bol tentoraz údajne držiteľom talianskeho pasu vystaveného na nové meno.

Kritika z roku 1959

Štátny sekretariát v dôsledku Kolakovičových aktivít vypracoval koncom januára 1959 dlhší elaborát s názvom Pro-Memoria. Zhrnul v ňom zásadné problematické body týkajúce sa chorvátskeho kňaza s veľkým cestovateľským apetítom a je posledným známym stanoviskom, ktoré dokumentuje postoj hlavného úradu Rímskej kúrie.

Je v ňom zjavný posun od prezentovania Kolakoviča ako „vatikánskeho špióna“, ktoré vykonštruoval československý režim v prvých povojnových rokoch. Svätá stolica toto neželané označovanie musela vziať do úvahy aj vzhľadom na úsilie pápeža Pia XII. zachovať podľa možností čo najdlhšie priame diplomatické kontakty so štátmi vo vznikajúcom sovietskom bloku.

Označenie „vatikánsky špión“, ako aj Kolakovičova problematická povaha boli v prvých povojnových rokoch hlavným argumentom proti možnosti jeho trvalého pobytu v Ríme. Koncom päťdesiatych rokov sa v súvislosti s kritickými postojmi ku Kolakovičovi už používali viac cirkevné stanoviská, predovšetkým nedostatok disciplíny voči cirkevným autoritám.

V elaboráte sa kritizovali skutočnosti, že cestoval v civilnom obleku (ako katolícky kňaz nenosil reverendu, čo bolo v období pred Druhým vatikánskym koncilom výnimočné), často menil identitu a chýbali mu umiernenosť a ostražitosť. Nezvyčajné bolo podľa dokumentu aj to, že nikto presne nevedel, aká bola náplň jeho práce a jej konkrétne výsledky. Nejasné bolo tiež, odkiaľ a z akých zdrojov čerpal finančné prostriedky. Pochybnosti vzbudzoval aj tajuplný spôsob, akým sa prezentoval.

Ďalšie osudy chorvátskeho kňaza po roku 1959 známe nie sú, keďže vatikánske dokumenty z neskoršieho obdobia zatiaľ nemáme k dispozícii.

Text je skrátenou verziou odborného článku, ktorý vyjde vo vedeckom časopise Kultúrne dejiny vychádzajúcom na Katolíckej univerzite v Ružomberku.