Asi neprekvapí, že schválenie ústavnej novely vyvolalo na sociálnych sieťach silné vášne. Možno dokonca silnejšie, než si táto téma zaslúži (keďže paradoxným dôsledkom novely je, že vďaka novým ústavným poistkám teraz Milan Majerský môže svojim voličom ľahšie predať, ak by jeho hnutie išlo po voľbách do vlády s liberálnou ľavicou).

Jedna vec je roztrpčenie ľudí z tábora Progresívneho Slovenska. Okrem toho, že svetonázorovo nesúhlasia s obsahom ústavnej novely, mnohých z nich môže mrzieť, že ich strana túto vec politicky nezvládla (hlasovanie PS so Smerom o 15. septembri, vylučovanie Matoviča z povolebnej spolupráce).

No popritom zaráža, že sa k nim pridávajú aj mnohí konzervatívnejší ľudia, ktorí fakticky prebrali zavádzajúce progresívne naratívy.

Možno najviac sa pravde blížia v skutočnosti tí, ktorí hlasovanie o ústavnej novele berú zenovo. Teda bez triumfalistických ovácií na jednej strane či ronenia sĺz na strane druhej. Ani jedno si táto téma nezaslúži.

Celá debata okolo ústavnej novely však poukazuje na hlbší problém, do ktorého sa dostala v posledných desaťročiach konzervatívna politika. Skúsim ten fenomén opísať.

Establišment a konformita

Ak ste boli v rokoch po druhej svetovej vojne konzervatívny politik v západnej Európe alebo Severnej Amerike, znamenalo to, že ste boli súčasťou establišmentu. Inak povedané, požívali ste rešpekt spoločenských elít, ktorých ste boli súčasťou.

Mohli ste sa spoľahnúť, že napríklad biskupi, kapitáni priemyslu, rektori univerzít a aj niektoré z médií hlavného prúdu a predstavitelia erbových kultúrnych inštitúcií budú na vašej strane. A vy ste boli zase na ich strane.

Spoločne ste si kryli chrbát. Všetci ste patrili do jednej komunity. Do spoločenského establišmentu.

Toto dnes už neplatí. Ak sa napríklad nejaký nemecký konzervatívny politik odvážil v posledných rokoch kritizovať nekontrolovaný prílev migrantov, často ho medzi prvými verejne pranierovali cirkevné špičky. A to neplatí len pre značne spolitizovanú nemeckú evanjelickú cirkev, ktorej vedenie dlhodobo vystupuje ako filiálka sociálnych demokratov a strany zelených. Podobné nálady boli aj medzi katolíckymi špičkami.

Dnes už sa konzervatívec nemôže spoliehať ani na veľký biznis. V Spojených štátoch sme mali fenomén „woke kapitalizmu“, keď najväčšie firmy pod hrozbou prepustenia neposlušných zamestnancov vynucovali politickú korektnosť. Diery do tohto javu urobili až Ron DeSantis, Elon Musk, Peter Thiel a Donald Trump.

Univerzity, najmä spoločenskovedné fakulty, sú na Západe výrazne ľavicové, čo platí nielen pre študentov, ale aj ich profesorov. O politickom presvedčení väčšiny ľudí z umeleckej sféry a tradičných médií ani nehovoriac.

Ľavica v posledných desaťročiach urobila svoj dlhý pochod inštitúciami a vybojovať ich naspäť je beh na dlhú trať.

A tak je súčasný politický konzervatívec vnútorne rozorvaný: oddanosť svojmu deklarovanému presvedčeniu, a to aj za cenu nesúhlasu a prípadnej ostrakizácie zvyškom establišmentu? To pre neho často ani nie je alternatíva (česť výnimkám).

Súčasný konzervatívec si zvyčajne volí konformitu s elitným prostredím, za ktorého súčasť sa považuje. Aj preto pôsobí ako desaťkrát vylúhovaný čaj a následne sa čuduje, prečo občania radšej volia radikálov z okraja politického spektra než jeho.

Aké je z toho východisko? Súčasní konzervatívci by mali byť tak trochu punkeri. Čo to znamená?

Nekonformný punk

Punk bol antiestablišmentový. Inými slovami, pre punkovú subkultúru, ktorej vlna začala stúpať v polovici 70. rokov, vrchol dosiahla v 80. rokoch minulého storočia a doznievala ešte ďalej, bolo typické, že sa obracala proti všetkým mysliteľným spoločenským autoritám:

Proti učiteľom a školám – ako keď členovia skupiny Pink Floyd nechceli byť len „ďalšou tehlou v múre“.

Proti rodičom a zvlášť otcom – ako členovia nemeckej punkrockovej skupiny Die Ärzte v pesničke Rebell.

Proti bohatým kapitalistom – ako americká kapela The Dils v pesničke I Hate the Rich.

Proti zamestnávateľom, úradom a armáde – ako britská skupina The Clash v pesničke Career Opportunities.

Proti politickým autoritám – ako britská skupina Notsensibles v pesničke s ironickým názvom I’m in Love with Margaret Thatcher.

Proti cirkevným autoritám – ako nemecká skupina Die Toten Hosen v pesničke Paradies.

Vo svojej dobe boli punkeri antikonzervatívni, lebo spoločenské inštitúcie, proti ktorým sa búrili, boli konzervatívne. Pre punk však nebol typický len dobový politický postoj, ale aj celkový prístup k životu: jedna vec je, že punker si ide svojou vlastnou cestou, druhá vec je, že sa nestará, čo si o tom myslia takzvaní lepší ľudia – či už sú to rodinní príslušníci, učitelia, úradníci, zamestnávatelia, klérus, alebo hoci aj samotná britská kráľovná.

Práve v tomto prístupe by si z nich mali brať príklad konzervatívni politici dnes, keď sú viaceré z týchto inštitúcií ľavicovo-progresívne.

Konzervatívna politika ako punk

Konzervatívci by mali byť trochu punkáči. Robte svoju kresťanskú konzervatívnu politiku a kašlite na to, čo o tom napíšu v progresívnych denníkoch, čo s pátosom prednesú o vás herci z Národného alebo čo vám povedia vaši liberálni kamoši pri pive. Nezložte sa ani vtedy, ak vás salónny progresívny politológ označí verejne za „krajnú pravicu“, akoby to bolo nejaké magické zaklínadlo, po ktorom by ste sa mali rozpadnúť na prach.

Nedávno putovalo po sociálnych sieťach memečko s obrazmi všetkých amerických prezidentov, ktorých ľavica označila za „fašistov“. Boli tam všetci republikánski prezidenti od Nixona dodnes.

Kresťania za komunizmu sa nezložili ani po mučení v pivnici Štátnej bezpečnosti. Pri dnešných kresťanoch je otázka, či sa nezložia, keď im stĺpčekár v novinách dá škaredú nálepku.

Progresívna ľavica nepotrebuje sebavedomú a samostatnú konzervatívnu politiku. Potrebuje konzervatívca len ako krotké domáce zvieratko, ktoré si trochu pofrfle (nie až tak a nie tak rýchlo), ale nastavený kurz k „svetlým zajtrajškom“ zásadne nespochybňuje. Takéto správanie vám možno zaručí potľapkanie salónov, no určite nie rešpekt.

Konzervatívci by mali ísť svojou cestou a neodvodzovať svoje sebapotvrdenie od reprezentantov názorovej protistrany. Kresťanská demokracia v 21. storočí by mala byť trošičku „punk“.