Za Ladislavom Szalayom Odišiel muž kultúry, ktorému básnik a minister Válek ponúkol, aby zaprel sám seba. Ale on odmietol

27. júna 2025, vo veku 96 rokov zomrel spisovateľ, publicista, nositeľ ceny Pamäť národa 2024, Ladislav Szalay. Rodák z Trnavy bol do roku 1973 redaktorom humoristického časopisu Roháč, potom, do roku 1989, bol účtovníkom vo vydavateľstve Pravda.

O Ladislavovi Szalayovi som vedel už v 80. rokoch 20. storočia. Priatelil som sa s Borisom Lazarom a u nich doma, u spisovateľky Kataríny Lazarovej, sa pri Preferanse stretali ľudia z kultúry, ktorých za normalizácie vyhodili z práce. Medzi nich patril aj Lacko Szalay.

Od Borisa som takto dostal samizdatové dielo Ladislava Szalaya Legenda rokov meruôsmych, ktoré vydal pod pseudonymom Gabriel Viktor. Bolo to výborné čítanie, keď v atmosfére legendického, normalizačného rozprávania o slovenskej minulosti človek odrazu čítal celkom iný pohľad na niektoré naše dejinné udalosti, ktorý Szalay vyrozprával s odstupom a primeranou iróniou. 

 

V tomto prostredí som sa od pani Lazarovej zároveň dozvedel, že Lackovi Szalayovi sa v roku 1971 narodil syn Tomáš, o ktorého nadaní sa vtedy rozprávali celé ságy a dnes som s ním kolega v NR SR.
 

Ladislav Szalay ako vedúci redaktor Roháča odsúdil vstup varšavských vojsk do Československa a svoj názor potom nezmenil. Samozrejme, že za to niesol existenčné postihy. Aj jeho prípad nám odkrýva podstatu, v čom bola normalizácia na Slovensku oproti Česku iná, ale o to perfídnejšia. On sám o tom píše vo svojich spomienkach.

Keď si po roku 1973 z pozície pomocného účtovníka hľadal inú prácu a opakovane ho nechceli nikam prijať, obrátil sa o pomoc na spolužiaka a priateľa z detstva z Trnavy, vtedy už ministra kultúry Miroslava Válka. 

 

Válek mu na stretnutí povedal: „To je ťažké, Roháč bol veľmi na očiach. Ale urob sebakritiku. Napíš, že si bol pomýlený, že uznávaš vedúcu úlohu strany, odcituj niečo z ‚Poučenia z krízového obdobia‘ a tak. To by mi rozviazalo ruky.“ 

 

Keď Szalay túto ponuku odmietol, Válek mu povedal: „Viem, ani som to od teba nečakal. Ale čo iné ti môžem ponúknuť? Pezlár (vtedy ideologický tajomník ÚV KSS – pozn. F. M.) na mňa striehne, kedy urobím chybu.“ 

 

Na Slovensku teda exponovaný človek z roku 1968 mohol prežiť, ale musel najprv zaprieť svoju dušu. A na to ho nahováral renomovaný slovenský básnik.

V rokoch 1990 až 1992 bol Lacko Szalay šéfredaktorom Slovenského denníka, ktorý vydávalo KDH. V roku 1992 z neho odišiel do časopisu Aréna. S Lackom Szalayom som sa po novembri 1989 ľudsky zblížil a jeho priateľstvo som si veľmi vážil. Rád som čítal jeho knihy, kde pomenúval veci priamo a s patričnou iróniou. 

 

Stretali sme sa v spoločnosti Tonka Srholca, Konšta Viktorina a ďalších, duchovne otvorených ľudí. Cez leto býval v rodnej Trnave, v zime v Bratislave, v jednom z troch činžiakoch pri bratislavskom tuneli. Dožíval svoj poctivý život v starostlivosti svojej manželky a synovej rodiny.

Lacko Szalay bol až do konca svojho života elegán. Vždy upravený, s gentlemanským správaním k jemnému pohlaviu a spokojným sebavedomím pri kontakte s každým človekom. Jeho vrodenú eleganciu možno vidieť ešte aj na fotke, keď si ako 95-ročný s paličkou v ruke preberá v Prahe v Národnom divadle cenu od nadácie Post Bellum (viac o jeho príbehu, ako ho zachytil, ako ho spracovala nadácia Post Bellum, si môžete vypočuť na tomto mieste – pozn. red.). 

 

Lacko Szalay žil statočný život, zanechal za sebou literárne dielo, ktoré dopĺňa pamäť Slovenska. Vždy si naňho budeme s úctou a vďakou spomínať. Nech odpočíva v Božom pokoji.