Žijeme v zvláštnych časoch. Mnohí ich prirovnávajú k obdobiu rozpadu Rímskej ríše. Zdá sa, že svet sa nielen mení, ale západná civilizácia, tak ako sme ju poznali, sa rozpadáva pred našimi očami.

Masovo zabíjame nenarodené deti a nazývame to ľudským právom. Žijeme promiskuitný život a nikomu to nevadí. Opúšťame svoje manželky a deti a tvrdíme, že je to tak pre ne vlastne najlepšie.

Do kostola chodíme čoraz menej, a keď už, tak do toho, ktorý si sami vyberieme. Namiesto lásky k národu pestujeme lásku k fairtrade káve. Politici majú lepru a demokratické politické strany sú hudbou minulosti.

Včera večer odišla do večnosti naša drahá a vzácna Anka Záborská, lekárka, politička, europoslankyňa, manželka, sestra, matka a babka, ktorá prežila verejný život práve na pozadí týchto kolosálnych civilizačných pohybov. A nebola ich nemým pozorovateľom.

Keď som rozmýšľal nad najlepším zhrnutím jej poslania, ako sa javí mne, napadlo mi slovo bojovníčka. Anka bola naozaj v prvej línii tých najaktuálnejších zápasov súčasnosti a nebála sa utŕžiť aj množstvo rán.

Tieto slová som prvýkrát napísal a predniesol pred siedmimi rokmi na podujatí Fóra kresťanských inštitúcií, ktoré si chcelo Anku uctiť. Keď sa na ne pozerám dnes, jediné, čo sa mi žiada dodať, je, že tie rany pribudli a dostávala ich z každej strany požehnane. Ale nezatriaslo to ňou ani o centimeter.

Anka bojovala ďalej až do poslednej chvíle. Prirovnanie so sv. Janou z Arku sa určite hodí. Akurát namiesto meča zručne používala mikrofón a namiesto jazdy na koni zvládla tisícky prelietaných a odšoférovaných míľ.

Predsa len sa mi však ponúka ešte priliehavejší obraz – obraz prorokyne. Prorokyne, ktorá prichádza ako dáma a jej noblesa núti počúvať aj zatvrdnutejšie srdcia. Prorokyne, ktorá sa nebojí povedať aj to, čomu tento svet už nerozumie, a ktorej múdrosť nepochádza od nej samej.

Za Annou ZáborskouV čom bola táto dáma slovenskej politiky výnimočná

Martin Hanus

Ankin hlas v slovenskom aj európskom verejnom priestore rozpadávajúceho sa spoločenského poriadku je hlasom katolíckeho sociálneho učenia. Je to hlas akoby z inej éry, a predsa stále aktuálny. Hlas, ktorý prijala od svojho Boha, cirkvi a svojho otca, veľkého Antona Neuwirtha. V jej podaní však získal novú sviežosť, ženskú nehu a príťažlivosť. Príťažlivosť láskavého dotyku krásneho človeka.

Dnes ráno sme si mohli v médiách prečítať aj svedectvo, ktoré o nej vydala jej politická nepriateľka. Neviem si predstaviť krajšie a silnejšie potvrdenie toho, že Anka Záborská milovala svojich nepriateľov a svietila ako prorocký maják aj vo veľkých tmách.

K Anke bojovníčke a Anke prorokyni však patrí aj tretí obraz – Anka ako kňazka. Katolíckym ušiam znie toto slovo veľmi divne, ale nemalo by. Všetci, muži či ženy, sme predsa pri krste zaštepení do trojakého Kristovho poslania kňaza, proroka a kráľa.

Anka bola v prvej línii tých najaktuálnejších zápasov súčasnosti a nebála sa utŕžiť aj množstvo rán. Nezatriaslo to ňou ani o centimeter.

Ankina kňazská služba bola nenápadná, ale jasne prítomná. Koľkí z nás sme boli neraz svedkom jej obety za nás, naše projekty, vízie, plány, semináre, konferencie? Koľkokrát sadla do lietadla alebo do auta, obetovala svoj komfort, len aby mohla stráviť pár hodín s nami, s vami?

Koľko svojho času, energie a áno, aj peňazí položila na oltár Bohu nenápadne, v tichosti, bez aplauzu a oslavy len preto, aby bol on oslávený? A po namáhavej ceste so stálym úsmevom prišla na akciu a bola naplno s tými, ktorí ju pozvali. Skromná a tichá obeta kňazskej služby.

Pamätám sa na moje prvé osobné stretnutie s Ankou – bolo to v Dóme sv. Martina na konci rozlúčky s Antonom Neuwirthom. Podali sme si ruky a povedela mi: „Musíme pokračovať v jeho poslaní...“ A tak aj robila ďalších 21 rokov po jeho smrti. Prevzala štafetu svojho otca, aby mohla tomuto rozbúrenému svetu a konkrétnym ľuďom v ňom ukázať svetlo a dať pocítiť teplo.

A keď sa hovorí, že za každým veľkým mužom je veľká žena, tak v Ankinom prípade určite platí to, že za veľkou ženou sú dvaja veľkí muži – otec Anton a manžel Vlado. Anka by nebola tou bojovníčkou, prorokyňou a kňazkou, ktorou bola, keby neboli títo jej dvaja patróni. Vďaka im za Anku. Vďaka Bohu za Anku.

Ešte mi celkom nedochádza, Anka, že si naozaj odišla. Kto príde tento rok na kolokvium diskutovať so študentmi o Tvojom otcovi a politickej situácii? Kto bude ochotný vystaviť sa mediálnemu lynčovaniu za ochranu nenarodených detí? Kto nás povzbudí a poteší dobrým príhovorom, životným svedectvom a zdravou múdrosťou na našej najbližšej akcii? Ktorá verejne známa žena dokáže ešte ukázať tomuto svetu, že nesúhlas neznamená nenávisť a rozumný dialóg je stále potrebný?

Nestihol som sa rozlúčiť a dosť ma to mrzí. Vo svojej poslednej esemeske si písala, že by si nás chcela ešte prísť pozrieť. Ale už si neprišla. Tak prijmi, prosím, teraz z večnosti týchto mojich pár riadkov ako malé a nedokonalé poďakovanie, rozlúčku a zároveň privítanie v kolégiu.

Verím, že odteraz oslobodená od času a priestoru už budeš u nás stále. Tvoju bojovnosť, prorocký hlas a kňazskú obetavosť si budeme pripomínať a verím, že s pomocou Tvojou a Tvojho otca v nich budeme naďalej rásť aj my a ďalšie generácie mladých ľudí.

Nech Ťa Pán odmení večnou radosťou a nám dá silu niesť Tvoju štafetu ďalej.