Smrť amerického konzervatívneho kresťanského aktivistu Charlieho Kirka sa stala globálnou udalosťou. Intenzita, s akou zasiahla aj českú a slovenskú debatu, mnohých iritovala.

Asi aj preto, že bola dôkazom, že v posledných rokoch sa pomer síl v kultúrnej vojne vedenej naprieč verejným priestorom západných spoločností začal vyrovnávať. Už aj takzvaný konzervatívny tábor je schopný vybojovať všeobecnú pozornosť pre „svojho“ mučeníka.

S odstupom týždňa od tragickej udalosti sa môžeme zamyslieť nad tým, či možno z tejto „bitky o Charlieho Kirka“ vyvodiť nejaké hlbšie ponaučenie.

Nemyslím tým názorné potvrdenie skutočnosti, že toľko skloňované „dezolátstvo“ nie je ideológia, ale stav mysle a duše a že aj tá „lepšia“ strana barikády má svojich „dezolátov“, ktorí boli schopní celé dni venovať zdôvodňovaniu, prečo si Kirk zaslúžil zomrieť. Prípadne hanobiť katolíckeho kardinála za to, že v katolíckom kostole slúži za niekoho katolícku bohoslužbu.

Voči prenášaniu vypätej atmosféry amerických kultúrnych vojen do Európy však zazneli aj kultivovanejšie a trefnejšie námietky, často aj zvnútra konzervatívnych a kresťanských kruhov.

Európa: umierajte, ale aspoň pomaly

„Kirk nebol konzervatívec, nevyznával hodnoty ako John McCain,“ komentoval Jiří Pehe. A nepochybne mal pravdu – konzervativizmus MAGA sa zásadne odlišuje od „starej“ Republikánskej strany.

Nielen však v tom pre nás v strednej Európe najbolestivejšom kritériu, teda geopolitickej perspektíve, ktorá sa prejavuje iným vnímaním ruskej hrozby a rusko-ukrajinskej vojny. To nebola Kirkova hlavná téma a len ťažko sa môžeme na tomto základe s jeho odkazom vyrovnať.

Problém, ktorý bude mať s Kirkom aj európsky konzervatívec, je hlbší. Európsky konzervativizmus je už niekoľko storočí z definície defenzívnou stratégiou. Uhájiť posledné ostrovčeky tradície v stále sa zdvíhajúcom mori nového sveta s vedomím, že ide o boj možno heroický, ale odsúdený na prehru.

„Umierajte, ale aspoň pomaly,“ kričal portugalský kráľ Sebastián v beznádejnom obkľúčení moslimskej presily a jeho slová boli dlho mottom rôznych „reakcionárov“. Nemožno mu uprieť istú dávku romantickej príťažlivosti.

V prípade konzervatívnych a kresťanskodemokratických strán v celej Európe sa však tento pokrik premenil skôr na šeptom prednášanú výzvu: „Poskytujte spätnú väzbu, mierne korigujte a spomaľujte pokrok a k tomu vymýšľajte čo najzložitejšie ospravedlnenie ďalších a ďalších ústupkov zo svojich pozícií.“

V každom prípade – ste odsúdení na defenzívu, na protiútok ani nepomyslite.

V čo veril Charlie KirkMainstreamový konzervativizmus aj vernosť hnutiu MAGA či skepsa voči Ukrajine

Michal Lukáč

Kirk bol opakom defenzívy

Americký konzervativizmus bol vždy iný, mohol sa oprieť o spoločnosť silnejšie zakorenenú v náboženstve. Rozdiel po zosilnení kultúrnych vojen a následnom vzniku konzervativizmu MAGA dosiahol priepastné rozmery. Hnutie MAGA je z princípu ofenzívne. Chce dobývať späť: kultúru, školstvo či médiá.

Nechajme teraz bokom, že si MAGA „nezačala“, že bol to progresivistický liberalizmus, ktorý sa prvý premenil na zdivočenú sektu, ktorá sa svoje myšlienky rozhodla vnútiť všetkým naokolo – a dočkala sa súpera, ktorý jej dáva „ochutnať vlastnú medicínu“.

Samozrejme, keď útočíte, ste morálne v oveľa menej jednoznačnej situácii, ako keď zostávate v defenzíve. Brániť Viedeň pred Turkami je morálne omnoho jednoznačnejšia situácia ako vyrážať na krížovú výpravu.

Charlie Kirk bol opakom defenzívy. Chodil do jamy levovej, provokoval, vyhľadával stret, nebál sa dostať ranu, ale tiež nemal zábrany ich vracať – aj keď išlo o rany iba verbálne. Poháňal ho misionársky zápal, ktorý v Európe veľmi často nevídame.

Je to prístup, ktorý sa mnohým európskym konzervatívcom zdá v podstate zakázaný, nekonzervatívny a nekresťanský. A tak vlastne neprekvapuje, že zástupcovia tradičných pravicových strán na pražskej zádušnej omši za Kirka väčšinou chýbali. To nie je ich svet.

Ide o nemiestnu inštrumentalizáciu kresťanstva pre potreby politického boja – zaznelo či už v súvislosti s americkou debatou po Kirkovej vražde, alebo po zádušnej omši, ktorú v Týnskom chráme slúžil kardinál Duka.

Nemá zmysel zatvárať oči – aj to sa na pozadí tejto tragédie deje. Stačí sa pozrieť na zástup českých politikov „alternatívnej pravice“ zošikovaných v nepochybne pre nich dosť cudzom prostredí katolíckeho chrámu.

Stačí si tiež vypočuť J. D. Vancea, keď prednáša: „Svätý Pavol nám hovorí, aby sme si obliekli Božiu zbroj. Oblečme si ju všetci a zaviažme sa k tomu, že budeme pokračovať vo veci, za ktorú Charlie odovzdal život, že obnovíme SPOJENÉ štáty americké.“

Okrem konštatácie, že je takéto zjednodušovanie kresťanstva na „bojový prápor“ potenciálne nebezpečné (aj pre kresťanstvo samo), mali by sme sa však možno spýtať, prečo sa tak deje.

Prenášanie kultúrnych vojen alebo naša budúcnosť

V tejto súvislosti ďalší relevantný argument proti prílišnému lipnutiu na Kirkovej smrti vyslovil kolega z Echa Martin Weiss: „Neprenášajme americké kultúrne vojny k nám do Európy.“

Nemožno pochybovať o tom, že vnútorná polarizácia v americkom prípade v mnohých ohľadoch presiahla únosnú hranicu. Nie sme však len v inom, skoršom štádiu toho istého? O tom, že sú aj európske spoločnosti uprostred výraznej „krízy identity“, asi pochybovať nebudeme.

Pocit ohrozenia „kultúrnej podstaty“, v západnej Európe spojený hlavne s masívnou migráciou, nutne vyvoláva potrebu túto identitu silnejšie vyjadrovať a zdôrazňovať – aj toto je vcelku základný sociologicko-psychologický fakt. Časy kultúrnej neistoty vyvolávajú potrebu „tvrdých hodnôt“ a „silných božstiev“.

Už v roku 2001 napísal Robert Kaplan, že 21. storočie bude storočím „vojnovej politiky“ a návratu „pohanských cností“. Kult sily je späť, nielen vo vyjadreniach politikov MAGA.

O svete založenom na sile hovorí aj Ursula von der Leyenová (hoci pri tom pôsobí mierne úsmevným dojmom) a liberalizmus sa už tiež dávno premenil z nápadu na „vymedzenie ihriska pre férovú rivalitu názorov“ na ďalšiu kmeňovú identitu.

Kázeň kardinála Dominika Duku na zádušnej omši za Charlieho Kirka 16. septembra v Týnskom chráme v Prahe

Valhala alebo kresťanský chrám

Kash Patel, šéf FBI, na rozlúčku Kirkovi odkázal: „Uvidíme sa vo Valhale.“

Patel je pôvodom Ind, tým skôr privolanie starogermánskeho zásvetia hrdinov bojovníkov do tejto Kaplanovej tézy vtipne zapadá. Nezávisle od toho, či k nemu prišiel čítaním staroislandských ság alebo pri nejakej počítačovej hre. V každom prípade nemožno pochybovať, že estetika MAGA je v mnohých ohľadoch o dosť bližšie k Vikingom a Nibelungom ako k evanjeliu.

Pred pätnástimi storočiami sa na troskách antického Ríma musela cirkev nejako postaviť k otázke germánskych kmeňov s ich kultom bojovníckej sily a pohŕdaním slabosťou. Len ťažko si mohla získať ich srdce modelom života mníchov či pustovníkov. A tak im dala étos rytiera. Teda niekoho, komu nechýba tá (povedané dnešným jazykom) „toxická maskulinita“ a „silná identita“, ale zároveň dostáva jasný etický rámec a vodidlo, ako má svoju silu používať.

Dokázala hovoriť jazykom, ktorý na jednej strane barbarov priťahoval a na druhej premieňal: ako v staroanglickej básni Sen o kríži, ktorá ukazuje Kristovo ukrižovanie ako bitku „mladého hrdinu“ so silami zla.

Patelove slová o Valhale vyzneli absurdne v kontexte toho, že boli adresované hlboko veriacemu kresťanovi, ktorý svoje verejné vystupovanie neustále vzťahoval na vieru a Boha. V oveľa viac sekularizovanej Európe nám takáto kresťanská korekcia pre akúkoľvek konzervatívnu kontrarevolúciu často chýba. Taktika večného ustupovania z pozícií, ktorú ponúka „starý konzervativizmus“, však len ťažko môže v čase krízy identity niekomu pripadať lákavá.

Niet sa potom čomu čudovať, že sa o túto oblasť verejnej debaty a verejných sentimentov hlásia sily „alternatívnej pravice“. A tak by sme všetci sprava doľava mali dúfať, že nás odkaz Charlieho Kirka a následky jeho tragickej smrti budú viesť skôr cez Týnsky chrám než do sveta, na ktorého konci čaká vybraných Valhala.

Tá prvá cesta nie je síce priamočiara a výsledok je neistý ako pri všetkom ľudskom konaní, ale už raz sa na tom podarilo Európu a Západ znovuvybudovať…

Text vychádza paralelne aj v českom denníku Echo24.