Vatikánska sedma Reportážny roadtrip po Jordánsku počas americko-iránskej vojny

„Prepáč, priateľ môj. Poď sa rýchlo pozrieť!“ ozve sa do jaskyne. Veľmi sa mi nechce z matraca, ale v hlase cítim vzrušenie. S kamarátmi vybiehame von za Raedom, ktorý na skalnej terase s bratrancom chystá oheň.

„Pozrite, tam!“ ukazuje beduín na severovýchodný horizont. Tmavosivým nebom za kopec padá spŕška ohnivých guľôčok. Padajú pomaly a bez zvuku. No o chvíľu sa nočný vzduch rozochveje a dovalí sa výbuch. Duní, duní, odráža sa od skalných stien a rozvibruje mi hruď.

Dobehli sme trochu neskoro. Podľa Raeda spravil prvý zásah na oblohe „veľký oheň“. Iskry na nebi hasnú, noc zmĺkne a z neďalekej dediny sa ozve dlhá siréna. Signál, že nebezpečenstvo pominulo.

Ohňostroje zadarmo

Do Jordánska sme sa vrátili po troch rokoch. Tá istá zostava, dvaja Slováci a dve Češky. Vtedy sa nám javilo ako oáza mieru v najvýbušnejšom regióne sveta. Bezpečné, na moslimské pomery liberálne a nadmieru pohostinné. Pritom celú západnú hranicu má spoločnú s Izraelom a Západným brehom, severnú so Sýriou, východnú s Irakom a južnú so Saudskou Arábiou.

Osem mesiacov po našom odlete sa bojovníci Hamasu s puškami prehnali cez izraelské kibuce a židovský štát nasledujúce dva roky zrovnával väčšinu Gazy so zemou, aby vykorenil palestínskych teroristov.

Keď sa situácia upokojila a cena spiatočnej letenky sa opäť uspokojivo priblížila k nule, rozhodli sme sa vrátiť. V dvojmiliónovom Ammáne pristávame podvečer v stredu 25. februára. Na prvý pohľad nás víta to isté mierumilovné Jordánsko ako pred tromi rokmi. Od známeho sme si za najnižší možný peniaz prenajali malý sedan a vyrazili sme na juh.

Po noci na svahu nad Mŕtvym morom prichádzame do Akaby, čo je jediný plánovaný bod našej výpravy. Toto stotisícové turistické centrum leží na pobreží Červeného mora. Neďaleko je červená púšť Wadi Rum, kde sa nakrúcali filmy Marťan, Duna či Star Wars, a tiež dvetisíc rokov staré mesto Petra vytesané do skál, jeden zo siedmich divov sveta.

V Akabe nás víta mladý Mohamed, milý Arab v čiernej mikine a čiernych džínsoch s vynikajúcou angličtinou. Spolu s bratom tu má malý hostel. Dievčatá uňho pred tromi rokmi mesiac pracovali za ubytovanie a stravu. Skamarátili sa, takže keď sme za nimi vtedy prileteli, nechal nás dve noci prespať zadarmo.

Trhy v Akabe. Foto: Postoj/Juraj Valach

Dnes je family dinner, spoločná večera pre všetkých ubytovaných a v útulnom hosteli je naozaj rodinná atmosféra. Za zrazenými stolmi jeme miestne špeciality spolu so štyrmi Nemcami, jednou Nemkou a dvoma francúzskymi Kanaďanmi.

Po večeri sedíme na plochej streche s čajom. Jordánci nikdy nechodia spať skoro, ale keďže je práve ramadán, ulica pod nami úplne vrie. Po celodennej hladovke sa konečne najedli a mesto ožilo. Rozprávajú sa, pokrikujú a autá trúbia jedna radosť.

Mohamed nám hovorí, že vojna v Gaze nebola dobrá pre jeho podnikanie. Kúsok pred začiatkom skúsili s bratom expandovať a otvorili kemp v púšti Wadi Rum. Po vypuknutí konfliktu prestali prilietať turisti, a hoci ich časom opäť pribúdalo, kemp museli zavrieť.

Nebol jediný, komu to sťažilo život. Jordánsko nemá ropu a je jednou z najsuchších krajín vôbec. Popri ťažbe fosfátov a potaše (draslíkovej soli) sa tak spolieha na turizmus, keďže je také prívetivé, má jedinečnú prírodu a starodávne pamiatky.

Ale ľudia sa vraj nebáli, hovorí Mohamed. Hoci s Gazou nesusedia, sirény bolo počuť často, lebo aj vtedy si Irán a Izrael posielali rakety ponad hlavy Jordáncov. V Jordánsku, na rozdiel od Izraela, nie sú civilné bunkre a protiraketové kryty. „Keď sa spustil poplach, ľudia sa vždy chodili pozrieť von na oblohu,“ smeje sa Mohamed. Ako na ohňostroje zadarmo.

Tichá vojna

Dovolenka prebieha podľa plánu, ktorý spočíva v tom, že robíme to, čo nám práve napadne. Ďalší deň je piatok, niečo ako moslimská nedeľa. Cestou na turistiku míňame malú mešitu, z ktorej sa ozýva oduševnené kázanie imáma. Asi je úplne plná, keďže desiatky veriacich stoja vonku. Chytáme izraelské rádio Eilat102, „baby you can drive my car“, spievajú Beatles.

Skúšame sa šplhať na kopce na kraji mesta, ale veľmi nám to nejde. Žiadne chodníky, len kde-tu ker a prudké svahy s rôznymi typmi kameňov. Vrátime sa do hostela, pomôžeme Mohamedovi s večerou, slnko zapadá, jeme, pijeme na streche čaj, hráme karty a zas je po polnoci.

V posteli po dlhom čase pozriem na mobil. Americké správy píšu, že v Izraeli sa evakuuje, zatiaľ čo sa chystá útok na Irán.

Prebúdzam sa o desiatej. „Čítam, že vám ponad hlavu lietajú rakety,“ píše mi švagor. Jordánsko uzavrelo vzdušný priestor, ale vonku sa nič nezmenilo, poloprázdne ulice, typický ramadánový deň. Po pomalom ráne na streche s falafelom, humusom a pitami berieme okuliare a plutvy a ideme šnorchlovať. Sú tu krásne koraly.

V aute nám Eilat102 naďalej vyhráva západné a hebrejské hity. Divné je len to, že nám všetkým prestala fungovať navigácia. Ani jeden mobil nevie nájsť našu polohu.

Sedíme na piesočnej pláži. Ponad more, asi päť kilometrov od nás, vidno izraelské pobrežie a mesto Ejlat. Vyzerá veľmi moderne, úplne inak ako ošarpaná Akaba. Nikde žiadne rakety, drony ani stíhačky. Kráčam vlnami a zbieram mušle, až sa zatáram za ohyb pláže mimo dohľadu kamarátov.

Tu sa ozve slabá siréna a trochu stuhnem. Pozerám na domáci pár, ktorý neďaleko sedí na piesku. Hlava v arafatke sa prudko obzrie za zvukom, ale potom sa pokojne obráti naspäť k moru. Siesta pokračuje, a tak to neriešim.

Pohľad na izraelské mesto Ejlat z akabskej pláže. Foto: Postoj/Juraj Valach

Večer v hosteli zase pomáhame s večerou a skusmo sa Mohameda pýtame na vojnu. Hovorí, že „Jordánci stoja na strane iránskeho ľudu“. Američania chcú podľa neho iránske prírodné zdroje. Dúfa, že Jordánsko to nebude brať tak, že Irán útočí naň, lebo potom by šlo do vojny s Teheránom. A presne to vraj USA chcú.

Vidno, že Ameriku a Izrael tu vôbec nemajú v láske, hoci Jordánsko je spojencom USA. So židovským štátom uzavrelo obchodné zmluvy, má s ním celkom dobré diplomatické vzťahy a jeho letectvo dokonca v roku 2024 pomáhalo zostreľovať iránske drony mieriace na izraelské územie.

Viac sa nám príjemnú atmosféru nechce kaziť politikou. Ani v našej skupine na to nemáme ucelený názor.

Pekáč plný zeleniny a šúľkov z hovädzieho a jahňacieho mäsa stojí na sporáku a ja sa vyberám na omšu. V Akabe je niekoľko kresťanských chrámov. Protestantský, pravoslávny, gréckokatolícka kaplnka a rímskokatolícky kostol. Vyblednutý papierik na jeho bráne tvrdil, že anglická omša s platnosťou na nedeľu bude dnes večer.

Teraz to vonku naozaj vyzerá, ako keby bola vojna. Prázdne cesty, mŕtve ulice, všade ticho. Ale to len zapadlo slnko, z minaretov sa ozval adán, zvolávanie na modlitbu, a moslimovia doma jedia iftar, jedlo, ktorým prerušia celodenný pôst.

V kostole je dobrá nálada. Skoro všetci veriaci sú z Filipín, koncelebrant tiež a celebrant je návštevník zo Srí Lanky. Na úvod nás vyzýva modliť sa za „pokoj pre región“. Zbor spieva miestami až obdivuhodne falošne, ale ako pred záverečným požehnaním vtipkuje filipínsky kňaz, „radšej mať zbor, ktorý nespieva až tak dobre, ako nespievať vôbec“.

V hosteli je už po večeri. Extrovertný Arab Basel, ktorý robí sprievodcu španielskym turistom a sem-tam prespáva u bratov v hosteli, dostal za úlohu umývanie riadu, keďže už druhýkrát za sebou jedol večeru, ktorú mu pripravil niekto iný. Je ho všade plno, aj v kuchyni si nahlas púšťa arabské pesničky. 

Ani nevieme ako a už sa tancujú miestne tance. Na revanš mu ukážeme polku a dievčatá z Česka predvedú mazúrku. „Měla babka čtyři jabka...“ hrá z repráku.

Mŕtvy diktátor

Nadránom sa mi sníva o hlbokej studni. Na jej dne ktosi trieska obrovským plechom. Bum, prásk, znie mohutne, až z toho duní celý svet. V polospánku rozmýšľam, že o takýchto zvukoch sa mi ešte nesnívalo. Vedľa v dievčenskej izbe z postele vyskočí juhoamerická turistka a v záchvate strachu čosi kričí po španielsky. Ja o tom však neviem a len sa prevalím na druhý bok.

O jedenástej vyjdem na slnkom zaliatu strechu s čajom a raňajkami. O chvíľu prídu dievčatá, vravím im o svojom sne. Hovoria, že to boli výbuchy kdesi nad nami, že ich to prebudilo a Juhoameričanku aj riadne vydesilo.

Mohamed vstal už pred svitaním, aby sa pomodlil a najedol, kým sa začne pôst. V čase výbuchu bol na streche a natočil, ako vzdušná obrana zničila drony mieriace z Iránu do Izraela. Teraz nám ukazuje video.

Z ranných správ už vieme, že Chámeneího mŕtve telo leží kdesi pod troskami jeho teheránskej rezidencie. Mohamed sa nás pýta, čo si o ňom myslíme. „Počuli sme, že bol diktátor a že v Iráne sa z jeho smrti tešia,“ odpovedáme. „Áno, aj v Sýrii,“ dodáva Mohamed.

Vraví, že ak vojna bude dlho trvať, bude si musieť on alebo jeho brat nájsť inú prácu. Už teraz viacerí ubytovaní predčasne odišli do Ammánu s nádejou, že ich nejaké lietadlo vráti do ich bezpečných domovov.

Rozmýšľame, čo s nami, štvrtkový spiatočný let nám zatiaľ nezrušili. Mladá nemecká turistka Donata, s ktorou sme sa skamarátili pri partičkách žolíka, hovorí, že tu ešte pár dní zostane a potom skúsi ísť autobusom do Egypta a odtiaľ letecky.

Raňajky na streche hostela. Foto: Postoj/Juraj Valach

Pýtame sa Mohameda, či nás nezamestná, ak tu skysneme. Smeje sa. Ktosi nadhodí, že tu ostaneme ako poslední turisti a Jordánci budú platiť nám, len aby s nami mohli prehodiť pár viet. Smejeme sa ešte viac.

Ísť do Ammánu a tlačiť sa so stovkami turistov na letisku nám nepripadá rozumné. Koniec koncov, na tamojšie predmestie spadli zvyšky zostrelených rakiet a poničili dom, čo bola dosiaľ jediná škoda na jordánskom území. Tak sa rozlúčime, zaplatíme (hostel je lacný a Mohamed nám na rozlúčku pribalí peknú zľavu) a pomaličky vyrážame, smer Wadi Rum.

Zapadá slnko, z cesty schádzame do púšte. Na rôznych miestach sa dvíhajú červené skaliská prapodivných tvarov či skôr hory zo skál, veď niektoré majú až stovky metrov. Zvetrané, oblé, s čudnými otvormi a nádhernou kresbou.

Beduíni v červenom piesku svojimi bielymi pick-upmi vyjazdili desiatky cestičiek. Jedna z nich nás dovedie k sympatickej skale. Rozkladáme karimatky, Mohamed vravel, že škorpióny, hady a iná púštna háveď v tomto období ešte spí.

Tučnému mesiacu chýbajú dva dni do splnu, svieti na našu hostinu, ktorú sme si za rozumnú cenu nakúpili v supermarkete HyperMax. Zababušení do spacákov mastíme karty a očakávame chladnú noc. Púštne ticho je hlboké, aj cigaretový papierik šuští ako poriadna igelitka. Noc bez zvuku v pravidelných intervaloch rozčesne len lietadlo, pravdepodobne Stratotanker, ktorý vo vzduchu čapuje palivo stíhačkám. Lieta nám nad hlavami zo západu na východ a zasa naspäť.

V púšti

Ráno máme stretko s Oudim, beduínom, ktorého nám dohodil Mohamed. Oudi vozí turistov po púšti vo svojom pick-upe. Keďže sú kamaráti s naším kamarátom Mohamedom, dá nám poriadnu zľavu. V beduínskej dedinke v srdci Wadi Rum sa mu však nevieme dovolať. Pýtame sa miestnych, jeden z nich je jeho kamoš, vraj zistí, čo s ním je.

Po chvíli na nás z diaľky máva postava v dlhej sivej tunike. Ideme za ňou, vchádzame do dvora. Je to Oudi, práve vstal, z lavóra si špliecha na tvár vodu. Na hlave mu tancuje ledabolo nasadená červeno-biela jordánska kefíja či šemag, u nás známa ako arafatka.

„Vitajte, poďte, poďte,“ šikuje nás do malej ošúchanej budovy s jednou izbou.

Vnútrajšok je zariadený striedmo. Na stene visia ozdobné beduínske meče, na zemi sú mäkké koberce a matrace. Sadáme si na ne k nízkemu ozdobnému stolíku, ktorý si Oudi priviezol zo Saudskej Arábie. Uprostred neho sú umelé uhlíky, okolo keramické čajníky, zlaté a strieborné kanvice s arabskou kávou a misky s datľami, čajom a cukrom. Oudi uvoľní ventil na plynovej bombe a zapáli horák okolo falošných uhlíkov v strede stola, takže to vyzerá ako normálny oheň.

„Je to takto lepšie, žiadny dym, žiadny smrad,“ vysvetľuje s úsmevom a zapaľuje si cigaretu. Ponúka aj nám. Už pred tromi rokmi sme sa naučili, že u beduínov sa neostýcha. Oni totiž myslia svoju pohostinnosť vážne, nie zo slušnosti.

Na elektrickej platničke, ktorá je tiež súčasťou stola, postaví na čaj. Základ je vždy čierny čaj, v zime sa pije so šalviou, v lete s mätou a vždy s hordou cukru. Obsluhuje nás Oudiho deväťročný syn, nalieva nám sladučký nápoj do malých pohárikov.

„Šukran,“ ďakujeme po arabsky. „Včera držal ramadán,“ hovorí Oudi pyšne. Pýtame sa, či sa on nepostí. „Niekedy,“ poškrabká sa vo vlasoch štyridsiatnik s temnočiernymi vlasmi, ktoré mu stoja do všetkých strán. „V púšti je to ťažké. A celý mesiac je dlho, keby to bol týždeň alebo dva...“

Takto sa šoféruje v púšti. Foto: Postoj/Juraj Valach

Syn (ktorý by mal byť v škole, ale otec ho nechal pospať si, keď ramadánoval) prináša z domu vedľa pochúťky a my diškurujeme. Ide to trochu ťažko, Oudiho angličtina je dosť kostrbatá a naša arabčina okrem štyroch slov neexistujúca. Nechápe, prečo Američania a Izrael zaútočili na Irán, ktorý je podľa neho „mierumilovný, nikomu nič nerobí“. „Trump is crazy,“ tvrdí a my sa usmievame.

Pred vojnou v Gaze k nemu vraj chodili aj Izraelčania („people, not the government,“ zdôrazňuje), „plakali, keď odchádzali“, tak sa im vo Wadi Rum páčilo, ale odvtedy prestali chodiť. Oudimu sa nepáči, že dnes sa už nebojuje tvárou v tvár, ale ktosi z diaľky stlačí tlačidlo a dronmi alebo raketami zabije ľudí stovky kilometrov ďaleko. „Je to príliš ľahké, zabiť niekoho,“ sťažuje sa.

Hovoríme mu, že nevieme, dokedy tu zostaneme, keďže sa stále nelieta. My Slováci sme sa síce včera zaregistrovali do Svetobežky a naše Češky do Drozda, ale žiadne pokyny neprišli. „Môžete tu zostať niekoľko dní, týždňov aj mesiacov, je to tu bezpečné. Ste naši priatelia,“ usmieva sa Oudi a po predošlých skúsenostiach s beduínmi vieme, že to myslí vážne.

Pochutili sme si, pofajčili aj sa napili čaju aj kávy (tá sa nalieva len na dno miniatúrnych šáločiek) a vyrážame do púšte. Odkiaľsi sa zjaví fešák Salim, Oudiho mladý brat, vraj nás vezme on. Dvadsaťpäťročný Salim má fičúrsky strih a je celkom slávny, na Instagrame má 12-tisíc followerov. Taktiež má dve ťavy.

Sadáme si na deku do korby pick-upu a vyrážame. Ako páni si to ženieme po púšti medzi vysokánskymi skalami. Vietor vo vlasoch a arafatkách, cigaretka v ruke a slnko v tvári. Salim za jazdy otvorí dvere, vystrčí sa von a postojačky jednou rukou keruje. To je život.

Nechá zajazdiť aj nám. Najlepšie to fičí jedinej členke výpravy bez vodičáku. Reže zákruty a vypeká otáčky, až na korbe nadskakujeme ako vrecia zemiakov. Občas zastavíme, aby sme sa vyštverali na vysočizné skaliská a pokochali sa výhľadom, prešli sa červenou dunou alebo popili trochu čaju. Wadi Rum sa vraj za posledné dni celkom vyprázdnila, ale nájdu sa tu ešte nejakí zabudnutí turisti.

Salimovi ukazujem na zjazdenú zadnú pneumatiku, ktorá sa na jednom mieste vydúva. Salim sa usmeje: „That is no problem.“ Dvihnem obočie, keď si spomeniem na šmyky, ktoré vystrájal, keď sme ho vyprovokovali.

Beduíni

Pomaly sa schyľuje k večeru, keď sa rozhodneme ísť do Petry. Toto mesto do červeného pieskovca vytesali kmene Nabatejcov. Prišli sem asi vo štvrtom storočí pred Kristom, o dvesto rokov sa stala hlavným mestom ich kráľovstva. Potom ju ovládli Rimania, medzi skalami postavili amfiteáter, neskôr kresťania niekoľko chrámov, ale ničivé zemetrasenie a odklon obchodných ciest Petru uvrhli do zabudnutia.

Dlhé storočia ju obývali len kmene beduínov a Západ o nej nevedel, až kým ju v 19. storočí neobjavil švajčiarsky cestovateľ prestrojený za miestneho Araba. Pred tromi rokmi sme sa skamarátili s jedným beduínom, ktorý Petru nazýva domovom, a prespali sme tu v jaskyni a stane dve noci.

Mali sme Raedov WhatsApp a cestou do Petry sme mu napísali, že ho radi uvidíme. Neodpísal. Tak sme zamierili do dedinky, ktorú vláda postavila miestnym beduínom. Jednak aby mali školu a lekára, ale aj preto, aby ich postupne dostali z Petry, ktorá sa medzičasom zmenila na najnavštevovanejšiu turistickú atrakciu v Jordánsku. Dedina sa zväčšuje, beduínov v Petre ubudlo, ale stále v nej žijú desiatky rodín.

Stmieva sa. Vozíme sa autom po ošarpanej dedine, v bočných uličkách somáre vyjedajú odpadkové koše, kdesi čupí ťava a prvého človeka sa spýtame, či nepozná Raeda. Mladý šťúply beduín s krátkou bradou nevie veľmi po anglicky, ale zapáli si cigaretu a sadne si k nám do auta, že nás bude navigovať.

Členovia výpravy v púšti Wadi Rum. Foto: Postoj/Juraj Valach

Zastavíme pred dvojposchodovým domom, vybehneme hore, ale Raed nie je doma. Beduín vraví, že pôjdeme za jeho mamou, ktorá býva dole. Vchádzame do malej obývačky s tapetami so zlatým vzorom. Na koberci sedí stará žena zabalená do šatiek a diek, chrbtom opretá o pohovku. Pozerá telku.

Nechceme otravovať, ale beduín aj pani, ktorá hovorí len arabsky, nás volajú ďalej. „Salam, šukran,“ zdravíme a ďakujeme. Žena zdvihne mobil a volá svojmu synovi, nech dobehne, že má štyroch návštevníkov. Podľa fotky kontaktu aspoň vieme, že ide o správneho Raeda.

Podá nám mobil, Raed vraví, že tu bude do hodiny, už sedí na mulici. Samozrejme, dostávame čaj. Šťúply beduín sa usadí na stoličke, fajčí a usmieva sa na nás. Vojde chalan a neskôr dve ďalšie dievčatá a dve ženy. Tak to tu očividne chodí, dvere sú otvorené a každý pozná každého.

Po prvý raz sa ocitáme v takmer čisto ženskej spoločnosti. Mrzí nás, že nevieme arabsky. Našťastie jedna z nich, sympatická tridsiatnička s iskrou v očiach, vie trošičku po anglicky. Je to Raedova sestra, volá sa Raeda. Druhá, o dosť mladšia, je tiež ich sestra a študuje medicínu.

Ktosi prinesie tácňu plnú ryže, pečeného kuraťa a jogurtu. Ide sa jesť iftar, prvé jedlo po pôste. Podľa Raedy všetci prítomní držia ramadán. Pýtame sa, čo jej brat. „Raed?“ dvihne žena jedno obočie a spraví na nás vtipnú grimasu. Vieme, čo to znamená. Náš známy je slobodná duša, vetroplach aj na beduínske pomery. „On a držať ramadán? Prosím vás, ešte to tak,“ skrýva sa za úškrnom.

Petra

„Welcome, my friend,“ dovalí sa Raed konečne a podáva nám ruku. Na dlhých čiernych vlasoch má uviazanú pôsobivú bordovú kefíju. Iskrivé oči sú obrúbené čiernou linkou, má výrazný nos, hustú čiernu bradu a voskovo hnedú pleť. Čierny kabát po zem, čižmy, maskáčové gate a čiernu mikinu. Vyzerá ako vetrom ošľahanejší Jack Sparrow.

„Ahoj, pamätáš si nás?“ spýtam sa ho, keď mu trasiem rukou. „Nie,“ usmeje sa a my sa smejeme. Pripomínam mu, ako sme sa stretli, či mu to nevyvolá spomienky. „Priateľ môj, ja ani neviem, čo som mal včera na večeru,“ zastaví ma, zatiaľ čo si z ryže a jogurtu robí guľku, ktorú si hodí do úst. Ale keď mu ukážeme spoločnú fotku, tvrdí, že už si spomína.

Po večeri všetci zdúchnu tak, ako sa objavili, a my sa presúvame s Raedom hore k nemu do bytu. „Home, sweet home,“ uškrnie sa Raed. Má tu kuchyňu, kúpeľňu a dve takmer nezariadené izby. Na zemi matrace na sedenie a na stene dve zarámované fotky pamiatok Petry, ktorú miluje.

V byte takmer nie je, väčšinu dní aj nocí strávi v skalnom meste. Pijeme čaj, pridá sa k nám Raedov bratranec Mohamed. Rozprávame sa, čo nové v Petre. Vláda vraj pritvrdila.

Keď sme tu boli pred tromi rokmi, zoznámili sme sa s viacerými beduínmi, ktorí nás povodili kade-tade, jeden nás aj zadarmo povozil na najväčších ťavách, aké som kedy videl. Nie sú mamonári, videli vtedy, že sme chudobní študenti bez plánu, dali nám najesť, prespať, nič za to nechceli.

V Petre pred tromi rokmi. Foto: Postoj/Juraj Valach

Pritom turisti sú popri pasení kôz a pestovaní plodín ich živobytie. Nevadilo im, že im v tisíckach lezú do ich domova, radi sa o jeho krásu podelia. Za poplatok ich vozili na muliciach a ťavách, v jednoduchých stánkoch predávali svoje šperky, odevy, kávu a čaj. Petra nimi žila, kaňony, skaly, skryté chodníčky aj nespočetné pamiatky poznajú ako svoju dlaň. Je to ich domov.

Dnes je to všetko preč. Stánky, ťavy aj mulice museli zo srdca Petry pod hrozbou väzenia zmiznúť, vraví Mohamed. Ako zistím neskôr, vláda sa beduínov, ktorí tu žijú mnoho generácií, snaží úplne vyduriť z ich jaskýň a stanov v kamennom meste, napríklad aj obmedzovaním prístupu k vode.

Je pravda, že pieskovcová Petra je krehká, najmä pri súčasných návaloch turistov hrozí, že mnohé pamiatky sa zničia. Vláda chce preto kontrolu a pevné pravidlá. Predstavujem si, že slobodomyseľní beduíni nemajú veľmi chuť ich nasledovať. Pred tromi rokmi sme videli, ako jeden z nich na strážcov pamiatky z celého hrdla kričal „f*ck the government!“

Vidieť, že strácajú svoj milovaný domov, bolí aj z iného dôvodu ako z empatie. Beduíni boli slávou Petry. Len oni ju odlišovali od iných obyčajných zberní turistov v neobyčajnom prostredí.

No Israel, only Palestine

Raed kamsi odbehne po druhú mulicu a vyrážame do Petry, kde prespíme v jaskyni. Sedím na chrbte silného zvieraťa, na zostup strmým skalnatým zrázom nám svieti len mesiac.

Prechádzame skalným hrebeňom, zahneme a na rímse vidíme jaskyňu. Beduíni do otvoru prirobili dvere, aby im tam nelozili zvieratá. Vnútri sa uvelebíme na matrace, jeme venčeky plnené datľami. Raed s Mohamedom vonku chystajú oheň. Zavolá nás von, nech sa pozrieme na výbuch rakety na horizonte. Zase vojdem dovnútra, že si ešte prečítam noviny, zvyšok zostáva pri ohni.

„Kokos!“ ozve sa zvonka, čo ma vytrhne Dreherových postrehov k vojne, ktorá práve prebieha nad mojou hlavou, a bežím von. Nestihol som to, ale na oblohe smerom k Izraelu práve stíhačka zostrelila dron. Je chvíľu ticho, až vzduchom doletí dunenie, trieska do skál a cítim ho v celom tele.

Oheň pokojne bliká („to je tá najlepšia televízia,“ hovorí Raed) a bluetoothový reprák vyhráva beduínsku muziku, keď sa medzi skalami konečne rozhovoríme o vojne. Petra sa vraj od soboty vyprázdnila, návštevníci zdúchli. Smola, že im tu zostali len takí turisti, ako sme my, úplne nespeňažiteľní, preletí mi hlavou. Raed, ktorý vždy žije prítomnosťou a peniaze ho nijako zvlášť nezaujímajú, len mávne rukou s cigaretou: „Máme kozy a ovce, nejako sa zaobídeme.“

Cestou na muliciach Monike a Pepsi do jaskyne. Foto: Postoj/Juraj Valach

Včera stál na vrchole jednej zo stavieb Petry, kam sa chodí pozerať na západ slnka, a videl minimálne desať rakiet. Zdá sa, že bratranci proti Iránu nič nemajú. Mohamed vraví, že ak bude vojna, pôjde bojovať, ale nie proti iným Arabom, len proti Izraelu. „Prečo?“ pýtame sa. „Nie je to dobrá krajina. Zabíjajú deti,“ mračí sa.

Pravdepodobne by šiel na koni. Jeho prapraotec tak kedysi bojoval proti sionistom, puškou zabil šiestich Židov. Raed hovorí, že sa na svojom mobile nerád pozerá na zábery z vojny, pretože nemôže nič urobiť. Keby ich pustili cez hranicu na Západný breh, na ktorý dovidia z vrcholkov Petry, vraj by aj on už vytiahol na koni proti židovskému štátu.

Ako sa pozerám na ich tmavé tváre osvetlené oranžovým ohňom, premýšľam, že beduíni by boli hrozní bojovníci. Ale čo by zmohli z konského chrbta s puškou proti izraelským tankom?

Zdá sa mi, že takýto postoj je medzi Jordáncami typický a vojna v Gaze to len zhoršila. Nepozerajú sa na vec politicky, ale ľudsky. Arabi, dokonca aj iránski Peržania, sú jedna rodina, ťahajú za jeden povraz, zatiaľ čo Židia sú cudzí živel. Sledujú vlastné záujmy, aj na úkor moslimov.

Chvíľu sa rozprávame medzi sebou v slovenčine. Raed začuje slovo „Izrael“ a preruší nás. Vždy je ležérny, ale teraz vyzerá nadmieru vážne. „No Israel, only Palestine. Žiadny Izrael neexistuje, je to celé len Palestína,“ pozerá sa na nás uprene.

Odletíme?

Po chladnej noci sa trochu prejdeme Petrou a lúčime sa s Raedom. „Tak zase o pár rokov,“ usmievame sa. Je utorok a štvrtkový let nám konečne zrušili. Slovenská aplikácia Svetobežka nám neposlala ani mäkké f, český Drozd len možnosť letu za 15-tisíc korún, ktorého čas „sa ešte upresní“. Cestou z Petry voláme na české ministerstvo zahraničných vecí, zaregistrujú si nás ako skupinku. Divíme sa, načo je teda ten Drozd.

Ako schádzame nekonečným zostupom do širokého údolia v rezervácii Dana, stretávame len osamoteného Nemca. Nevie, čo s ním bude, jeho vláda mu tiež nič nepíše, ale letieť má až o týždeň. „Ak sa vojna predĺži, zostanem tu a budem pracovať na diaľku. Hore v dedine mi už ponúkli ubytovanie a stravu, ak im čosi porobím na počítači,“ smeje sa.

Sú aj horšie miesta, kde uviaznuť, myslím si, keď sa pozerám na nekonečné skalné útesy a počúvam spev čiernych vtáčikov s oranžovými krídlami. Nemka Donata, ktorú sme spoznali v hosteli v Akabe, nám píše, že ide trajektom do Egypta a odtiaľ letí. Dokopy ju to stálo skoro 200 eur. Pri tej cene sa nám chce plakať.

A tak opäť vytočíme ministerstvo, či nám neporadia, čo je lepšie – čakať na nejaký repatriačný let, o ktorom ani srnky netušia, či bude, alebo sa vydať na vlastnú päsť do Egypta.

Ešteže voláme, zisťujeme, že jedna Češka z našej výpravy im z evidencie vypadla. Všetko je opravené a vraj je lepšie zostať v Jordánsku. Operátor je milý, ale viac informácií nám nevie povedať. Dokonca nemá odpoveď ani otázku, ktorá nás najviac páli – ak to bude, bude to zadarmo?

Prírodná rezervácia Dana. Foto: Postoj/Juraj Valach

Stúpame nahor a ja pozerám na svoje jediné topánky, barefootky, ktoré som si ešte ráno v deň odletu lepil mamutom a kobercovkou. Podrážka na päte je nebezpečne tenká. Rozmýšľam, či stihneme odletieť, než sa mi nadobro rozoderú na ostrých jordánskych kameňoch.

Máme dosť chladných nocí, a tak sa rozhodneme prespať pri Mŕtvom mori. Už je tma, keď schádzame 1400 výškových metrov na jeden záťah. Asi po tisícke dáme autu a ušiam oddýchnuť. Brzdy solídne smrdia a cítiť tlak v ušiach. V kopcoch v strede ničoho pozeráme na mesiac v splne a odkiaľsi z diaľky k nám doľahne siréna. Po chvíli sa ozve výbuch, ale skaly nám zacláňajú výhľad.

Na úrovni Mŕtveho mora, 400 metrov pod morom, je teplučko ako u nás v skorom lete. Tábor rozložíme na okraji akéhosi kaňonu. Koryto je suché, vedú ním len čierne potrubia, v ktorých žblnkoce voda. Naťahali si ich tunajší beduíni k svojim stanom, asi aby mali kozy a ovce čo piť. Kdesi vyššie medzi skalami je však hrádza s vodou. V mesačnom svite sa konečne vykúpeme, lebo už smrdíme ako slušne vyzretý francúzsky syr.

Pri ohníku sledujeme oblohu, neďaleko vidíme južný Izrael a kúsok Západného brehu. Sem-tam sa ozve siréna. Tri stúpajúce a klesajúce signály za sebou znamenajú, že sa blíži hrozba, jeden súvislý, že je preč. Na oblohe sa zjaví oranžová bodka, chvíľu ide, až vyhasne. O kus vedľa to isté. Tentoraz nepočuť výbuch, len dlhé sústavné šumenie.

Sme v zozname

V stredu sa prejdeme pôsobivým oranžovým kaňonom až na jeho koniec. Konečne stretávame skupinku turistov. Mikrobus sem po kamenitej ceste priviezol nemeckých dôchodcov. Z českého ministerstva príde masový mail, že zajtra o jednej odlieta repatriačný let z Ammánu. Záujemcovia majú poslať fotky pasov, nuž pošleme.

Zasa stúpame, čo sme včera zišli dole. K mestu Kerak, kde si križiaci v 12. storočí postavili hrad. Keďže sme pomalí, hrad je už zavretý, tak chodíme po spustnutom mestečku. Z ministerstva neprišli žiadne ďalšie informácie, tak posielame mail, či nás zajtra zoberú. Z kopca vidíme zapadať slnko, ulice zosivejú, stretávame domácich, ktorí si nesú domov jedlo, chystajú sa na iftar.

Minarety spievajú, vchádzame do zašitého grécko-pravoslávneho chrámu z veľkých pieskovožltých kameňov. Všade sú ikony, veriaci sa modlia po arabsky. Pani do mikrofónu raketovou rýchlosťou opakuje Kýrie, eléison, keď príde mail z ministerstva. „Jste na seznamu,“ nič viac.

Tábor pri kaňone. Foto: Postoj/Juraj Valach

Nevieme, čo to znamená, či sa budeme na letisku biť o miesto s inými ľuďmi, ani ako sa dostaneme k letenkám. Ale nemyslíme na to, lebo náhodný okoloidúci so solídnou angličtinou nás zavedie do nenápadnej reštaurácie. Je to lokálny podnik, nevyzerá vábne, ale náš sprievodca ručí za jeho kvalitu. Pri vchode gril s uhlím a lavór humusu a na zemi pred dverami namaľovaná vyšúchaná izraelská vlajka.

Nik v malej reštaurácii nehovorí anglicky, náš dobrodinec nám tlmočí, objedná jedlo, a keď je všetko vybavené a my usadení, odchádza. V televízii vysiela al-Džazíra zábery z dymiaceho Iránu, zatiaľ čo nám na stôl nosia toľko jedla, až ho nie je kam ukladať.

Zatiahnu kovovú roletu pri vchode a kuchár, čašník a ich kamaráti okolo jedného stola postojačky jedia iftar. Podelia sa s nami o syrový dezert, ktorý už nemáme kam natlačiť. Hodovali sme, ako keby sme aj my mali ramadán.

Ešte než sa odkotúľame k autu, pýtam sa dobrosrdečného čašníka, prečo majú pred vchodom izraelskú vlajku. Čosi naťuká do mobilu a ukáže mi anglický preklad. „Israel is unwanted. Izrael je nežiaduci.“ Nuž šliapu po jeho vlajke.

Keď vychádzame z mesta, na stene vidíme namaľované „Izrael je režim, ktorý vraždí deti“.

Odletíme

Nocujeme v roklinke vedľa potoka neďaleko Ammánu. Keď zaspávame, do žabieho kŕkania sa primiešajú vzdialené výbuchy. Zo spánku nás vytrhne pípajúci mobil, na obrazovke svieti upozornenie z Izraela, že sa blížia rakety a treba sa schovať do krytu, a doľahne k nám mocný tresk.

„Zatiaľ je Jordánsko bezpečné, ľudia chodia do práce, žijú normálne. Už sme si na to zvykli. Snáď sa to nezhorší, ale myslím si, že áno,“ hovorí nám pán, od ktorého sme si požičali auto, cestou na letisko. Ponúkol sa, že nás za babku zvezie. I keď od americko-izraelského útoku na Irán jeho požičovni klesli tržby o dve tretiny.

Síce tomu neveríme, ale sedíme v lietadle. S nami aj nejakí Rumuni a dokonca spoznávam nemeckých dôchodcov z kaňonu.

Repatriačný let je zadarmo, na palube k tomu dostávame croissant a džús, spoločnosť, ktorou sme sa mali vrátiť, nám za prepadnuté letenky vráti peniaze, odlietame v ten istý deň, ako sme plánovali. Nemôžeme sa sťažovať, pre nás, nespeňažiteľných európskych turistov, to dopadlo nadmieru dobre.