Prečo VPN zrodila beštiu menom HZDS? Prečo hnutie ľudí, ktorí sa v Novembri 1989 postavili na tribúnu a preukázali zmysel a cit pre slobodu a dobu, prečo v tomto prostredí vznikol najodpudivejší symbol postkomunizmu u nás, prečo práve odtiaľ povstala Mečiarova ekipa?

A pozor, neobstojí, že by bol Mečiar niečo revolucionárom ukradol. Už preto, že on sám bol členom VPN, ale aj preto, že vedľa Mečiara stáli od prvého momentu ľudia ako Milan Kňažko, tribún a symbol revolúcie, Mečiarovi pomáhal aj ďalší tribún Ján Budaj. Tak nevyzerá krádež.

Rovnako neobstojí, ak by sme celú otázku redukovali iba na problém, prečo sa Vladimír Mečiar stal ministrom vnútra. Nuž áno, je to vážny problém, od Fedora Gála a ďalších vieme o tom všetko. Ale keby sme celú otázku zrodenia HZDS v lone VPN redukovali iba na túto jednu personálnu, hoc dôležitú vec, bolo by to zlyhanie. Myslím si, že dôvody sú systematickejšie a vážnejšie.

Začnem osobne.

VPN si hlboko vážim, mnohých ľudí Novembra osobne poznám a cením si ich priateľstvo. Viacerí ľudia z pôvodnej VPN vniesli do slovenskej politiky niečo, čo ju robí európskou a hodnotnou, považujem to za také samozrejmé, že sa mi nechce uvádzať ani príklady. Táto úvaha nijako nespochybňuje historický význam VPN, a už vôbec nie význam Novembra 1989. Tento dátum považujem za jeden z najdôležitejších v našich dejinách.

Nerozumiem však jednej veci: prečo aktéri Novembra, a nielen tí z VPN, hoci oni majú nárok na predné miesta v rade, prečo oni, ale aj historici a publicisti tak málo uvažovali a písali o vzniku HZDS. Obávam sa, že keby to bolo inak, keby HZDS vzniklo v KSS (SDĽ) alebo v KDH, mám pocit, že tých textov by bolo viac. A to mi trošku prekáža.

Ponúkam preto svoju teóriu.

VPN je ženského rodu, tá VPN. Od prvých momentov v Umelke cez prvé demonštrácie, zasadnutia, vyjednávanie s komunistami až do menovania federálneho a slovenského premiéra vnímam VPN ako panicky vznešenú Marianne. Nič, čo by znieslo porovnanie s obrazom Eugena Delacroixa. Nie! Žiadna lascívnosť, žiadny militarizmus, trikrát nie. Langoš dal do názvu hnutia pacifizmus, ale aj nárok väčšiny, ten ideál je skôr gándhíovský, zmierlivý a pokojný. Vedomý si toho, bez akéhokoľvek triumfalizmu, že dejiny po 17. novembri mohli ísť len jedným smerom.

Prečo sa potom, po viac ako deviatich mesiacoch, narodila tá obluda?

Ján Budaj s Alexandrom Dubčekom na Námestí SNP počas demonštrácie 23. decembra 1989. Foto: Peter Brenkus/TASR

Myslím si, že je to dôsledok troch vecí.

Po prvé, VPN bola hnutím novembrovej tribúny, nebolo to hnutie disidentské, disidentov v ňom vôbec bolo ako šafranu. Vyvrcholilo to neskôr počas volieb, keď na jednej z kandidačných krajských listín bol v prvej deviatke či desiatke iba jeden bývalý nekomunista. Šokujúce. Ale iba ak nevnímate kontext.

V Novembri totiž stáli na tribúne rôzni ľudia, 68-čkári, bývalí normalizační cenzori, ľudia, ktorí precitli v roku 1988 či 1987, a disidenti. Alebo aj takí, ktorí si uvedomili, čo sa deje, až 21. novembra. Je to v poriadku, patrí to ku každej zlomovej chvíli v dejinách. Práve vďaka tomu dochádza k zlomom.

Problémom je hierarchia. V disidentskom prostredí sa istá hierarchia tvorila roky, ak nie desaťročie. Celkom prirodzene. Preto Havel, preto Walesa, preto Čarnogurský. Boli za tým roky práce, riziko, väzenie, autorita sa rodila pomaly, testovala sa v ťažkých skúškach a ten, kto obstál, sa stal lídrom. S VPN to však bolo inak. Disent hlboko rešpektovala a cenila si ho, ale nebola hnutím disidentov. Či ak chcete, len disidentov.

Preto keď Ján Čarnogurský vyšiel pár dní po 17. novembri z väzenia a keď sa neskôr uchádzal o vysoký post v československej politike, VPN tomu nevedela vzdorovať – ako mi povedal jeden z pamätníkov – a do Prahy išiel Čarnogurský s mandátom VPN. Neskôr mu dokonca poslali aj vizitky. VPN ho však nepovažovala za svojho lídra, vlastne tam nemal miesto. Vedel to on aj oni.

VPN nebola Johankou z Arku, bola Marianne. Chcela byť ako Marianne. Chcela zjednocovať a chcela ukázať, že je krajšia ako Johanka.

V hnutí bez prirodzeného lídra, v hnutí, ktorého étos je založený na Novembri 1989, a nie na marci 1988 alebo na Charte 77, v takom prostredí sa ťažko brániť oportunistom.

V tom vidím prvú príčinu.

Po druhé, jedna z najzaujímavejších vecí na VPN je to, že sa nenazvala Občianske fórum. Že mala svoje autentické slovenské meno. Má to viacero príčin, jedna z nich je aj tá, že názov VPN vznikol podľa všetkého skôr ako OF. Napriek tomu VPN sa ako entita definovala samostatne, mala vlastnú identitu, čiastočne vlastné témy a neskôr program. Nebolo na tom, samozrejme, nič protipražské, nič protihavlovské.

V Bratislave bolo vtedy každému, až na malú skupinu študentov, jasné, že udalosti sa začali v Prahe, že tam sa spustil revolučný čas, tam bolo centrum moci. Bratislava patrila ku krajine. Ukázala však, že oproti Brnu či Košiciam myslí inak. Nezávislejšie. Ilustruje to napríklad požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy strany, ale aj názov VPN (v Košiciach bolo bližšie k názvu OF ako v Bratislave).

VPN však zostala na polceste. Ak chcela byť rovnocenným partnerom OF, nestačilo, že je. Musela sa rovnocennejšie správať. Takýto zápas sa odohral, bolo ich niekoľko, išlo napríklad o výber kandidáta na post prezidenta. Česi mali jasno, vo VPN sa ozvali hlasy, aby to bol Dubček.

Bola za tým nezrelosť a politická dezorientácia. Dubček nemohol byť prezidentom, možno mal popularitu, ale nemal mandát, nemohol ho mať, po auguste 1968 stratil oprávnenie, de facto legitimitu, a nikdy s tým nič neurobil. Dubček nemohol byť symbolom Novembra, veď na tribúne chcel hovoriť o socializme s ľudskou tvárou, našťastie sa našli ľudia, ktorí mu to vyhovorili.

Dubček bol v novembri 1989 zmätený, doba si žiadala niečo iné. Nikto k tomu nemal bližšie ako Havel.

Problém nastal inde, keď si Václav Havel vybral Mariána Čalfu a spravil z neho napokon federálneho premiéra. To bola ťažká prehra VPN. Najvyšší mocenský post zastávaný Slovákom v porevolučnej vláde mal bývalý komunista, ktorý stál do Novembra 1989 na opačnej strane. VPN vtedy tak trochu poprela samu seba.

Dôvody, prečo sa tak stalo, poznáme. Ale dôsledky, ktoré to malo, ešte nikto neopísal. Myslím si, že jedným z nich je emancipácia bývalých komunistov vo VPN. Veď náhle mali svojho človeka na čele štátu.

Žiaľ, VPN sa nielenže nevzbúrila, ona mocensky submisívne postavenie akceptovala. Milan Kňažko ako viceprezident, funkcia s názvom, ale bez právomocí, ale aj Milan Čič ako slovenský premiér a tak ďalej.

A to nás dostáva k tretiemu bodu, vzťah k moci.

VPN nemala oporu v disidentskom hnutí pred Novembrom 1989, väčšina jej lídrov ani netušila o rozsahu aktivít tajnej Cirkvi. Neskôr VPN nedokázala nájsť svoju identitu v rovnocennom postavení voči OF, ľudia, ktorí nepodpísali Chartu 77, ako Jozef Jankovič, nie preto, že sa báli, ale preto, že nechceli, vyvolávali skôr podozrenie než záujem. Rozhodujúca časť vedenia VPN skrátka myslela príliš v českých kategóriách, preto sa nesprávala vždy ako sestra, ale často ako dcéra OF. Hoci na to nebol dôvod.

Problém sa zhoršil, keď sa vo vedení VPN začali presadzovať názory, že VPN musí vyhrať prvé slobodné voľby. Že preto musí urobiť takmer všetko. Inými slovami, išlo o vzťah k moci.

Predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster (vľavo) navštívil 11. decembra 1989 sídlo Koordinačného výboru občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu na Jiráskovej ulici (dnes Ventúrska ul.) v Bratislave, kde sa stretol s predstaviteľmi iniciatívy a novinármi, zľava Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Juraj Záriš a Fedor Gál. Foto: Pavel Neubauer/TASR.

Na pripomenutie, v prvých voľbách nehrozilo, že by VPN stratila hlasy v prospech komunistickej strany a ešte ani v prospech nacionalistov. Premena KSS na SDĽ aj uvedomenie si sily SNS, to všetko len malo prísť. VPN hrozilo, že jej významnú časť hlasov preberie KDH.

Keď sa vcítite na chvíľu do mysle človeka VPN, čo by to znamenalo?

Hlavnou revolučnou stranou by ste neboli vy, ale niekto iný. A rozhodli by o tom ľudia. Niektorých na tom znervózňovalo to, že na čele stojí bývalý líder slovenského disentu, iných kresťanský program, iných podozrenia a špekulácie o väzbe na slovenskú minulosť. A iných proste prestíž. Zápis a miesto v dejinách. Tak či onak, výsledkom bolo viac priestoru pre bývalých komunistov vo VPN, a teda viac oportunizmu. A to aj za cenu falošnej kampane voči KDH. To boli heslá o čiernej či hnedej totalite.

VPN tak v kampani pred prvými voľbami prišla o svoju dušu. Iste, nie celkom. Ľudia z tribúny tam stále boli, čakali ich mnohé zápasy, ale étos, ktorý ich spájal koncom Novembra, sa stále viac riedil. Do funkcií sa dostalo príliš veľa ľudí, ktorí na tribúny prišli až neskôr, a to postupne začalo rozdeľovať samotné VPN. Trikolóra všeličo prekryla.

Dôsledkom bolo, že vo VPN sa narodila beštia menom HZDS.