Prečo sa stal Tajani šéfom europarlamentu

Kým Martin Schulz, doterajší predseda Európskeho parlamentu, vyvolával vášne nielen vo svojom Nemecku, ale ako presvedčený eurofederalista a ľavičiar aj vo viacerých štátoch Európy, je dosť možné, že o Talianovi Tajanim už ani nebudeme príliš počuť.

Tak ako sme o ňom veľmi nepočuli ani doteraz, hoci v posledných rokoch zastával pomerne vrcholné pozície – podpredseda europarlamentu, predtým komisár pre priemysel a podnikanie a ešte predtým komisár pre dopravu.

Keďže o Tajanim toho veľa nevedia ani samotní Taliani, jeho bližšie pozadie teraz predstavujú aj miestne médiá. Alessandro Gilioli, redaktor liberálneho týždenníka L'Espresso, vo svojom článku vysvetľuje, že tento muž sa dostal do európskej politiky čistou náhodou a dlhé roky mu trvalo, kým sa s pobytom v nej zmieril.

Na rozdiel od niektorých iných európskych toppolitikov nebol Tajani v mladosti marxistom, trockistom či maoistom, ale, naopak, monarchistom. Gilioli píše, že Tajani bol až extrémny pravičiar, začiatkom 70. rokov chodil na prestížne rímske gymnázium Tasso di Roma, kde sa mlátil s rovesníkmi, mladými komunistami.

Stal sa novinárom, pracoval napríklad v redakcii Il Giornale, ktorý patril rodine Berlusconiovcov. Keď na začiatku 90. rokov zacítil milánsky veľkopodnikateľ Silvio Berlusconi príležitosť dobyť taliansku politiku, dali mu tip na Tajaniho ako človeka, ktorý ho zasvätí do pomerov v Ríme.

Tajani bol tak pri zrode Berlusconiho, v roku 1994 sa stal jeho hovorcom, Forza Italia zvíťazila vo voľbách a z Berlusconiho bol premiér. Antonio Tajani mal prirodzené ambície v talianskej politike, ale smoliarsky stroskotal – ako približuje Gilioli, pri voľbách do parlamentu v jeho volebnom okrsku došlo k nejakým formálnym nezrovnalostiam, pre ktoré jeho Forza Italia museli vyškrtnúť z lokálneho zoznamu. Tajani preto nebol zvolený a cítil sa vraj mizerne. Zasiahol priamo Berlusconi, ktorý – aby zahojil jeho rany – Tajaniho rýchlo nasadil na kandidátku do Európskeho parlamentu.

Tajani bol tentoraz zvolený, nemal však z toho žiadne nadmierne potešenie, skúšal sa preto vrátiť o dva roky do domácej politiky, ale opäť stroskotal. V roku 2001 kandidoval za starostu Ríma, ale aj tu utrpel v druhom kole porážku. Ako uzatvára Gilioli: „Od tohto okamihu bola Európa pre Tajaniho z núdze cnosť, začína sa ňou vážne zaoberať, už len preto, že pri voľbách do Bruselu sa mu pravidelne darí.“

Nový európsky pakt, ktorý vyšachoval socialistov

Možno viac než politický profil Tajaniho boli zaujímavé mocenské šachy, vďaka ktorým sa stal tento Berlusconiho muž šéfom europarlamentu. Na Tajanim sa totiž rozpadla pôvodná koalícia ľudovcov a socialistov, ktorá si doteraz delila vplyv aj pozície. Na základe predošlých dohôd týchto dvoch najväčších frakcií mal byť nástupcom socialistu Schulza kandidát ľudovcov.

Lenže socialisti ako druhá najsilnejšia frakcia s tým nesúhlasili, pretože ľudovci už obsadzujú iné dva najvyššie posty, šéfa Komisie (Juncker) a Európskej rady (Tusk). Preto prišli s vlastným kandidátom, rovnako Talianom Giannim Pittellom. Problém bol, že socialisti síce cítili svoj morálny nárok, ale akosi zaspali pri vyjednávaniach. Ľudovci naďalej trvali na svojom Tajanim, preto musela každá z týchto megafrakcií hľadať nových spojencov.

Ako oveľa mazanejší sa ukázali ľudovci. Predseda ich frakcie, Nemec Manfred Weber (CSU), si všetko podstatné dohodol počas pondelňajšej noci s Guyom Verhofstadtom, lídrom európskych liberálov (frakcia ALDE).

Pre liberálov tento pakt vôbec nebol mentálne jednoduchý. Napokon, zanietenému liberálnemu eurofederalistovi Verhofstadtovi je politicky oveľa bližší Pittella než Tajani od Berlusconiho. Bol to rétoricky zdatný Verhofstadt, ktorý len pred pár rokmi v europarlamente sugestívne žiadal, aby ľudovci vyhodili Berlusconiho s jeho partajou (teda aj s Tajanim) zo svojich radov. Alebo vyčítal Berlusconimu, že desať rokov v Európskej rade nerobil nič, len táral o ženách a futbale.

Lenže aj Verhofstadt túžil po akomsi mocenskom úspechu. Zatiaľ čo socialisti Verhostadta ani poriadne neoslovili, Weber mu ako protihodnotu za Tajaniho ponúkol vedúce posty v europarlamente pre liberálov.

Vtipnú, ale výstižnú ilustráciu nových pomerov v europarlamente priniesol nemecký Spiegel. Keď Verhofstadt predstavoval vyrokovanú dohodu s ľudovcami svojim liberálnym kolegom, europoslanec Alexander Graf Lambsdorff len pragmaticky s pomocou nemeckého príslovia poznamenal: „Je to ropucha, ktorú musíme prehltnúť.“ Jeho fínsky kolega zakontroval: pán Lambsdorff, iste viete, že ropuchy bývajú aj jedovaté.

Takže odteraz budú v európskej kuchyni variť a servírovať ľudovci s liberálmi.