Učiteľ Farárik Pýtam sa, či je to naozaj tragédia, ak by žiaci vedeli menej faktov

Pred pár rokmi založil portál Lepšia geografia, pretože sa chcel s nápadmi a materiálmi, ktoré dovtedy zdieľal len pre svojich žiakov, podeliť so všetkými. Hovorí, že hoci je geografia, podobne ako iné predmety, príliš zameraná na fakty, dá sa v jej vyučovaní nájsť priestor na kreativitu. Mnohí učitelia ho však nevidia a učivo preberajú slepo podľa zastaraných učebníc.

Peter Farárik učí geografiu na druhom stupni Súkromnej základnej školy Bakomi v Banskej Štiavnici a nedávno sa podieľal na tvorbe nových učebných plánov, ktoré si od septembra môžu vyskúšať základné školy na celom Slovensku.

V rozhovore vysvetľuje, prečo si myslí, že školy majú dostatočnú slobodu, čo chýba súčasnému štátnemu vzdelávaciemu programu a prečo by žiaci na geografii nemali do nemoty určovať polohu, rozlohu či vodstvo pri každom svetadiele.
 

Aké sú pre vás prvé týždne nového školského roka?

Sú špecifické, keďže sa mnohí žiaci vrátili do lavíc po takmer šiestich mesiacoch. Zdajú sa mi ešte trochu zakríknutí a hľadáme stále spôsob, ako sa rozbehnúť. Naskočiť do bežného vyučovacieho procesu je po takom dlhom čase ťažké aj pre nás učiteľov.

Zvládate v škole protikoronové opatrenia?

Sme menšou školou, takže to nie je pre nás také zložité. Príjemne ma prekvapilo, že ani s nosením rúšok nie je žiaden problém. Najkomplikovanejšia je organizácia stravovania v jedálni, aby sa tam nestretali viaceré skupiny žiakov. Klobúk dole pred veľkými školami, ktoré si to dokážu nastaviť a ustrážiť.

Bolo obdobie pandémie v niečom pre školstvo prínosné?

Veľa sa hovorilo o tom, že mnohí rodičia sa začali výrazne viac zaujímať o to, čo a ako sa ich deti v školách učia. Boli zhrození z toho, aké množstvo, často aj zbytočných vecí, musia ovládať. Ak táto skúsenosť bude podnetom k zmene obsahu vzdelávania, tak to bolo na niečo dobré.

Vyučujete geografiu na druhom stupni. Stihli ste formou dištančného vyučovania prebrať so žiakmi všetko naplánované učivo?

Pri geografii je učivo celkom vzdušné, ak si dokáže učiteľ určiť, čo je v ňom dôležité, nestane sa nič dramatické, ak niečo menej podstatné vynechá. Náročnejšie to majú pedagógovia z predmetov ako slovenčina či matematika, ktoré sú vo vzdelávacích programoch oveľa viac obsahovo preplnené.

Samozrejme, záleží tiež na tom, s akými žiakmi pracujete. Uznanie si zaslúžia tí, ktorí sa venujú deťom z marginalizovaných skupín a museli vymýšľať spôsoby, ako s nimi komunikovať a dostať k nim učivo.

Ďalším faktorom je príprava, ktorú má učiteľ k dispozícii. Mnohí asi nemali hneď poruke databázu materiálov, z ktorých mohli čerpať. Ja som mal v tomto výhodu.

Máte asi na mysli váš portál Lepšia geografia, na ktorom už niekoľko rokov zhromažďujete rôzne učebné materiály.

Áno, sú na ňom interaktívne kvízy, hry, experimenty, skladačky a iné aktivity, ktoré som aj teraz mohol využiť.

Spustili ste ho už pred piatimi rokmi. Čo bol hlavný dôvod?

Učil som vtedy geografiu v Skalici, nemal som ešte deti a bol som mladý, zanietený učiteľ (úsmev). Uvedomil som si, že pokiaľ vyučovacie hodiny nebavia žiakov a samotného učiteľa, nemá to zmysel. Neustále som hľadal inšpirácie, vymýšľal nové materiály a metodiky. Veľmi ma to bavilo a pozitívne reakcie som mal aj od žiakov. Vytvoril som jednoduchý portál, na ktorom som svoje výtvory s nimi zdieľal.

Neskôr mi začali písať aj iní učitelia, ktorí ho navštevovali a páčili sa im moje nápady. Rozhodol som sa teda spustiť prehľadný metodický portál, kde školy nájdu pokope všetko, čo by mohli pri učení geografie využiť.

Dlhšie som sledoval aj učiteľov geografie v zahraničí, ktorí robili niečo podobné. Mali svoj web, na ktorom bola časť materiálov spoplatnená. Hoci ma zopár ľudí odrádzalo, že to na našom malom slovenskom trhu nemôže fungovať, povedal som si, že to skúsim. Za tých pár rokov sa portál celkom dobre rozbehol.

Koľko škôl je momentálne zapojených?

Okolo dvesto škôl má ročné členstvo, ktoré ich stojí 40 eur. Školy si bežne objednávajú rôzne pomôcky a materiály, a tak toto pre nich nie je vysoká suma. Celkovo si Slováci zvykajú platiť aj za digitálny obsah, vidieť to najmä pri online médiách.

Počas obdobia zatvorených škôl ste portál sprístupnili zadarmo pre všetkých.

Napadlo mi to hneď, keď sa školy zatvorili. Bral som to ako minimum toho, čo môžem urobiť, aby sa učiteľom aj žiakom učilo v tejto situácii lepšie. Keď som si potom pozeral štatistiky návštevnosti, zaznamenal portál výrazný nárast.

Pre mňa to zároveň bolo dobré promo, vďaka ktorému si možno niektorí v budúcnosti predplatia prístup. Iba tak môže byť tento projekt dlhodobo udržateľný.

Existujú na Slovensku podobné portály aj pre iné predmety?

Na to sa ma ľudia často pýtajú. Na internete existuje veľa metodických príručiek, ale podobné stránky, na ktorých by boli zhromaždené inovatívne materiály, chýbajú. Bol by som rád, ak by sa viacero učiteľov vydalo podobnou cestou ako ja a vzniklo by niečo ako Lepšia biológia či Lepšia slovenčina. Myslím, že by mali úspech.

Čo je najväčší problém vo vyučovaní geografie na slovenských školách?

Náš štátny vzdelávací program, ktorý hovorí o tom, čo a kedy sa budú deti učiť, je pozostatkom z minulosti. Pred niekoľkými rokmi sa predmet zemepis premenoval na geografiu, ale obsah toho, čo sa učí, sa nezmenil. Je stále príliš zameraný na fakty o svete, čo nemusí byť nevyhnutne zlé, lenže tým sa celý predmet okliešťuje iba na súbor encyklopedických vedomostí. Je to príliš šablónovité a nerozvíjajú sa schopnosti a zručnosti žiakov do hĺbky. V porovnaní so zahraničím je dosť retro.

Skúste to povedať na príklade.

U nás sa učí regionálna geografia, na druhom stupni preberajú žiaci každý rok jeden alebo dva svetadiely. Pri každom dookola určujú polohu, povrch, vodstvo, obyvateľstvo a sídla.

V zahraničí na to idú cez témy. Napríklad si vezmú sťahovanie do miest a hlbšie rozoberajú, prečo k nemu dochádza či aké dôsledky prináša.

Veľkou témou je momentálne migrácia. Niekto sa môže zľaknúť, že ju chceme vtláčať do vyučovania ako podporu pre migrantov. Je to však geografický fenomén, pri ktorom môžeme skúmať jeho vznik a priebeh, a nemusíme hodnotiť, či ide o pozitívny alebo negatívny spoločensko-politický jav.

V čom je ešte výhoda učenia podľa tém?

Žiaci riešia prípadové štúdie, pracujú s mapami, grafmi, diskutujú a tak sa rozvíja ich kritické myslenie. To sa dá ťažko dosiahnuť, keď sa im len napríklad predostrie téma s názvom Brazília a musia sucho vymenovať základné fakty o krajine. Geografické učebnice sú napísané ako súhrny základných faktov o jednotlivých regiónoch. Priestor na tvorivosť je potom malý.

Geografiu teda podľa vás mnohí učitelia berú tak, že v rámci nej musia natlačiť deťom do hláv čo najviac faktov?

Áno. Na druhej strane musím povedať, že aj samotný štátny vzdelávací program, voči ktorému môžeme mať mnoho výhrad, ponúka priestor na obohatenie vyučovania a tvorivosť. Na prvý pohľad to však nevidno a musíte byť veľmi motivovaný a vynaliezavý, aby ste ho takto vedeli uchopiť.

Prečo to mnohí učitelia nevedia?

Nechcem, aby sa na mňa niekto nahneval, ale občas mám pocit, že mnohí učitelia si štátny vzdelávací program ani neprečítajú a idú len slepo podľa učebnice, z ktorej vyučujú. Učebnica však nie je záväzný pedagogický dokument, tým je štátny vzdelávací program. Dokonca mnohé veci, ktoré sú v učebniciach, nie sú v ňom predpísané, a teda by ich učitelia ani nemali preberať. No niektorí už roky učia stranu po strane presne podľa starých učebníc.

Prečo?

Zjednodušuje im to prácu, v učebnici majú všetko naservírované a nemusia vymýšľať nič nové. No takto čas na skúmanie či hlbšiu diskusiu o témach chýba.

Netvrdím, že je to ideálne, ale ak vie učiteľ čítať medzi riadkami, nájde aj v štátnom vzdelávacom programe priestor pre kreatívne uchopenie učiva a vie ho obohatiť. Nikto v ňom nepíše, že treba deťom nabiť do hláv čo najviac faktov. Minimálne pri predmetoch ako geografia či biológia sa píše, aby učitelia uchopili látku bádateľsky a rozvíjali praktické zručnosti.

Veľká časť učiteľov však hneď preskočí na tabuľku s obsahovými výkonovými štandardmi a riadi sa len podľa toho. Niektorí by boli najradšej, ak by im štát všetko nadiktoval a naplánoval im hodinu po hodine. I keď neviem, nakoľko sa im to dá zazlievať, keďže ich ani nikto neučil, ako majú učiť zaujímavo.

V minulosti ste v jednom rozhovore uviedli: „Štát by mal upraviť len základy a v širokých rámcoch opísať, čo by mal žiak toho-ktorého ročníka po absolvovaní jednotlivých vyučovacích predmetov vedieť. To, ako škola tieto vedomosti, zručnosti a schopnosti žiaka naučí, by som nechal na rozhodnutí jej vedenia a učiteľov.“ Majú dnes podľa vás školy a učitelia dostatočnú slobodu?

Školy ju podľa mňa majú v tom, ako si upravia školské vzdelávacie programy. Len mnohé z nich vôbec túto slobodu nevyužívajú. Niektoré s tým pracujú veľmi dobre a snažia sa ich prispôsobiť pre svojich žiakov, no iné iba prekopírujú štátny vzdelávací program bez akýchkoľvek úprav.

Keď sme pred letom robili rozhovor s profesorom Branislavom Pupalom, ktorý sa s tímom na Štátnom pedagogickom ústave venuje tvorbe nových učebných plánov, označil súčasný štátny vzdelávací program za neopraviteľný chaos. Súhlasíte s ním?

Dobre pomenoval najmä to, že štátnemu vzdelávaciemu programu chýba istá jednotiaca línia. Príbuzné predmety nie sú nijako prepojené. Pre každý predmet vytvorili odborníci na danú oblasť samostatný učebný plán. Nikto to však nedal do istého súladu, aby predmety spolu viac ladili a aby sa vzájomne tematicky „nekanibalizovali“.

Niektoré témy sú totiž vo viacerých predmetoch, čo nemusí byť nevyhnutne zlé, no niekedy sa z hľadiska ich obsahu zbytočne opakujú. Iné zasa potom chýbajú. Ďalšia vec je zladenie medzi ročníkmi.

Čo tým myslíte?

Trebárs na geografii v piatom ročníku dostanú žiaci grafy, čo je super, problémom však je, že v matematike sa grafom venujú až v ďalších ročníkoch. Učitelia geografie tak od piatakov očakávajú, že by im mali rozumieť, no títo žiaci to nemajú odkiaľ vedieť. Podobných príkladov je množstvo a sú to veci, ktoré by sa mohli lepšie zladiť.

Ideálne by bolo, keby sa jednotlivé predmety prepájali a dopĺňali. Na mnohých školách vrátane našej sa o to snažíme. No často narazíme na problém, že keď chcú napríklad učitelia geografie, dejepisu a náuky o spoločnosti spojiť určitú tému, zistia, že podľa vzdelávacích programov ju majú zaradenú každý v inom ročníku.

V posledných mesiacoch ste dostali príležitosť tieto veci aspoň čiastočne zmeniť. Pomáhali ste ŠPÚ pri tvorbe nových vzdelávacích programov, ako učiteľ geografie ste sa venovali tejto oblasti. Kto vás vlastne oslovil na spoluprácu?

Zavolal ma práve spomínaný profesor Branislav Pupala, ktorý mal za úlohu zostaviť tím ľudí, ktorí na nových učebných plánoch budú pracovať. Osobne sme sa nikdy nestretli, no cez sociálne siete sa vzájomne sledujeme a asi sa mu páčili moje aktivity, ktoré robím vo vyučovaní geografie. Potešila ma, samozrejme, dôvera ŠPÚ, no zároveň som pred tým cítil veľký rešpekt.

Čo bolo konkrétne vašou úlohou?

V prvom rade chcem povedať, že tu nejde o zmenu štátneho vzdelávacieho programu. Jeho základnú štruktúru a obsah sme nemohli meniť. Zatiaľ sú to iba čiastočné zmeny, ktoré môžu jednotlivé predmety prevzdušniť, zmysluplnejšie prepojiť a zdôrazniť to, čo je v nich dôležité. Trojročné cykly, do ktorých si učitelia môžu učivo rozdeliť, dávajú tiež väčší priestor na medzipredmetové prepojenie niektorých tém.  

Čo ste sa teda v rámci daných mantinelov snažili pozmeniť?

Pozrel som sa bližšie na to, čo sa v súčasnom štátnom vzdelávacom programe pre geografiu vyžaduje, aby žiaci na konci každého ročníka vedeli. Zistil som, že je to každý rok skoro to isté.

Ako to?

Každý ročník preberá jeden alebo dva svetadiely a pri každom musí vedieť určiť rovnaké informácie a otrocky ich vyhľadávať. Viem, že aj žiaci majú z geografie akýsi šablónovitý pocit, že pri každom svetadiele robia vlastne to isté.

Skúsili sme sa na to pozrieť inak a chceli sme dať učiteľom väčšiu slobodu, aby mohli niektoré témy rozvinúť podrobnejšie. Nemohli sme nič pridať ani vyhodiť, len sme vytvorili väčší priestor.

Môžu sa trebárs pri Afrike rozhodnúť, že si bližšie rozoberú urbanizáciu, ktorú si ilustrujú na konkrétnych prípadoch. Nemusia do nemoty so žiakmi vyhľadávať pohoria a rieky, keď si túto zručnosť vyskúšali už na iných svetadieloch. Žiaci tak nebudú o nič ukrátení a namiesto zbytočného opakovania získajú priestor na iné témy.

Školy, ktoré si teda namiesto ročníkového prerozdelenia učiva zvolia rozdelenie do cyklu, už pocítia zmenu k lepšiemu?

Sám som zvedavý, ako to bude fungovať a akou cestou sa vydajú prvé školy, ktoré sa zapojili do skúšobného overovania. Vyučovať budú naďalej klasicky podľa ročníkov, no ak bude mať učiteľ v ôsmom ročníku pocit, že sa potrebuje vrátiť k niečomu z učiva šiesteho ročníka, môže tak bez problémov urobiť.

Ako teda môžu konkrétne uplatniť nový učebný plán?

Možno si prehodia poradie niektorých tém. Na geografii, ale aj trebárs na biológii je v podstate jedno, v akom poradí ich preberáte. Nie je podstatné, či budú mať Áziu v šiestom alebo deviatom ročníku. Rozdiel je v tom, že čím sú starší, tým majú viac zručností a môžu ísť do väčších podrobností.

Preto je možno paradoxné, že v deviatom ročníku sa učia o Austrálii, Oceánii a polárnych oblastiach, čo nedáva hlbší zmysel. Niektorí tvrdia, že v deviatom ročníku by mali preberať Slovensko, keďže už by toho mali ovládať najviac.

Cykly teda učiteľom môžu priniesť slobodu v tom, kedy budú jednotlivé témy učiť, a možno tiež slobodu venovať sa niektorým viac do hĺbky.

Ako by to mohlo vyzerať?

Ja by som si vybral náš európsky svetadiel, na ktorý by som dal väčší dôraz. Nemyslím si, že sa žiaci potrebujú celý ročník učiť o Afrike alebo Ázii.

Keď som si pozeral, ako sa učí geografia v Estónsku, Fínsku a ďalších krajinách, prekvapilo ma, že takmer vôbec sa neučia o iných svetadieloch. Venujú sa im skôr cez prípadové štúdie. Vezmú si veľkú krajinu z každého svetadielu a hovoria o určitom fenoméne ako čínska ekonomika alebo starnúca populácia v Japonsku.

Dávali ste do nových učebných plánov aj niečo z vlastných učiteľských skúseností?

Netrúfal by som si len na základe vlastnej skúsenosti ponúkať niečo pre školy na celom Slovensku. Uvedomujem si, že učím na súkromnej škole a moje metódy nemusia platiť na inej škole.

Skôr sme pri tvorbe vychádzali zo zahraničných kurikúl. Hľadali sme inšpiratívne prvky v učebných systémoch Estónska, Švédska či Fínska a to, čo by sa dalo uplatniť u nás, sme aspoň sčasti prevzali. Nemohli sme to urobiť v plnej miere, pretože to by sme už museli prekopať celý náš systém.

Spomínali ste, že v geografii je výhodou zahraničných učebných plánov to, že sa žiaci učia po témach. Čo sú ďalšie pozitívne prvky?

Celkovo sú v zahraničí viac zameraní na rozvoj praktických zručností a fakty stoja skôr v úzadí. Žiakov vedú k praktickej práci s mapami, grafmi a rôznymi údajmi. Robia s nimi aktivity, pri ktorých riešia konkrétne životné situácie. Navrhujú niečo pre svoju obec, posudzujú dopravnú situáciu, riešia územné plánovanie a podobne. Informácie typu aké je hlavné mesto Argentíny či aká je najväčšia rieka v Rusku sú pre nich menej podstatné.

Pri tomto štýle učenia majú zas menej faktografických vedomostí.

Áno, s tým treba pri tomto spôsobe výučby rátať. Otázkou je, či to nie je daň, ktorú sa oplatí podstúpiť. Pýtam sa, či by to bol naozaj problém, ak by ich mali menej. Nemyslím si, že by tým niečo dramatické stratili, zvlášť v dnešnej dobe, keď sa dá väčšina tohto typu informácií rýchlo a ľahko nájsť.

Ale ak je naše školstvo tradične upäté skôr na kvantum faktografických vedomostí, je možné pripraviť ho na takúto zmenu?

Deti sú pripravené vždy, dá sa s nimi pracovať a tvarovať ich. Zo skúseností viem, že ak spolupracujú v skupinách a riešia zaujímavé úlohy, baví ich to. Sú však aj takí, ktorým to možno nebude vyhovovať, lebo by si radšej iba hodinu odsedeli, ako na nej aktívne pracovať. Problémom môžu byť skôr rodičia.

V čom?

Mnohí po zmenách v školstve volajú a s nadšením by také niečo privítali, no to sú skôr tí osvietení. Veľká časť ďalších vychádza z vlastných školských zážitkov a pripadá im divné, ak sa ich deti nemusia neustále niečo učiť naspamäť alebo nenosia z každej hodiny plné strany poznámok.

Čo učitelia?

Problém môžu mať najmä tí, ktorí roky učia svojím zabehnutým spôsobom a teraz im do toho príde niečo úplne nové. Úplne rozumiem, že sa to vo veľkej skupine stretne skôr s odporom. Nemajú pocit, že by bolo potrebné meniť niečo na systéme, že oni diktujú poznámky a žiaci si zapisujú.

Ale aj tí, ktorí vidia, že niečo treba zmeniť, nemusia byť okamžite nadšení. Uvedomujú si, že zmena by vyžadovala veľa úsilia a energie. Boli by ju ochotní prijať, len ak dostanú silnú podporu zo strany štátu. Dokážem to pochopiť, pretože úlohou učiteľov ani nemá byť vytvárať nové metodické postupy a očakávať, že bez problémov začnú zo dňa na deň učiť inak. Bez dostatočnej podpory zhora sa zmena k lepšiemu nepodarí.

Upravené vzdelávacie programy budú mať vôbec väčší význam?

Povedal by som, že je to prvý krôčik, zatiaľ nejde o dramatické zmeny. Cítim však, že po zmene vlády prišiel nový vietor aj na ministerstvo školstva, a zdá sa, že nechcú robiť iba kozmetické úpravy. Teší ma, že ani ŠPÚ už nemusíme my učitelia vnímať ako skladisko pre staré kádre, ale že sa tam dostávajú šikovní ľudia s víziou. Potom majú aj učitelia väčšiu ochotu spolupracovať. Zdá sa mi, že pomaly sa prebúdzajú aj metodické centrá a ďalšie organizácie pod ministerstvom, čo je veľmi dobré.

Foto: archív P.F., lepsiageografia.sk