Dnes, teda 21. decembra 2020, sa Jupiter a Saturn „stretnú“ opäť raz na oblohe a dôjde k javu, nazývanému v astronómii konjunkcia. Prečo „veľká“? A prečo je to vôbec taká udalosť? Dôvodov môže byť hneď niekoľko.

Jupiter a Saturn sú dve najväčšie planéty slnečnej sústavy. Spolu so Slnkom predstavujú viac ako 99,9 % hmotnosti všetkých ostatných telies v slnečnej sústave. Obidve planéty boli známe už v staroveku a starovekí astronómovia ich polohy a pohyb na oblohe pozorovali a opísali.

Obidve planéty vznikli, tak ako všetky ostatné, z protoplanetárneho mraku približne pred 4,6 miliardami rokov. Ich obrovská príťažlivosť spôsobila, že si priestor v okolí svojich obežných dráh relatívne rýchlo vyčistili od zvyškov materiálu, z ktorého vznikli. Z častí tohto mraku vznikli aj ich mnohopočetné mesiace. Tie po prvýkrát opísal Galileo Galilei, keď na Jupiter namieril svoj vlastnoručne zhotovený ďalekohľad.

Ďalším jeho objavom bol aj prstenec okolo Saturna. Ten je tvorený jemným prachom a kameňmi, ktoré v tvare prstenca udržiavajú malé mesiace, nazývané pastierske mesiace.

Jupiter ako najväčšia planéta slnečnej sústavy je viditeľný na nočnej oblohe veľmi dobre. Jeho priemer na oblohe je v čase najväčšieho priblíženia k Zemi viac ako pol uhlového stupňa, takže je viditeľným kruhom a nie len bodkou ako hviezdy. Jeho skutočný priemer je viac ako desaťkrát väčší ako priemer Zeme. Najväčšia búrka v jeho atmosfére, veľká červená škvrna, má približne veľkosť Zeme.

Jeden obeh Jupitera okolo Slnka trvá takmer dvanásť rokov, deň na Jupiteri má však len necelých 10 hodín. Ako všetky veľké plynné planéty rotuje Jupiter okolo svojej osi oveľa rýchlejšie ako Zem.

Saturn, Jupiterov vzdialenejší a chladnejší brat, obieha okolo Slnka v dvojnásobnej vzdialenosti. Je len o niečo menší, priemer má necelých desať priemerov Zeme. Jeho rok, teda obeh okolo Slnka, trvá takmer 30 rokov, teda skoro trikrát tak dlho ako jeden rok na Jupiteri.

Obidve planéty obiehajú veľmi blízko rovine, v ktorej leží obežná dráha Zeme, takzvanej ekliptike. Ostatne, tak ako aj väčšina ostatných planét.

Práve z vyššie uvedeného vyplýva, že konjunkcia, teda priblíženie Jupitera a Saturnu na oblohe, nemôžu byť až takou zvláštnou udalosťou. Ani nie sú. Dochádza k nim pravidelne, približne každých 20 rokov. Saturn sa na oblohe za rok posunie približne o 12 stupňov.

Jupiter, keďže obieha okolo Slnka rýchlejšie, sa za rok posunie až o 30 stupňov. Takže za rok sa vzdialenosť medzi Jupiterom a Saturnom zmenší o 18 stupňov (30 – 12 = 18). Za dvadsať rokov obehne Jupiter celú oblohu (20 x 18 = 360 stupňov), a teda opäť dostihne Saturn na oblohe. V tom čase závisí od odklonu oboch planét od roviny ekliptiky, ako ďaleko sa od seba budú nachádzať. Od toho, kde sa na oblohe v čase takéhoto stretnutia, teda konjunkcie, práve nachádzajú voči Slnku, zas závisí to, či konjunkciu môžeme alebo nemôžeme vidieť zo Zeme.

A práve tu sa dostávame k tomu, prečo je tohtoročná konjunkcia pre nás taká zaujímavá. Obidve planéty sú počas konjunkcie v približne rovnakej odchýlke od roviny ekliptiky, a preto sa k sebe priblížia len na 0,1 uhlového stupňa na oblohe. Takto blízko boli pri sebe naposledy v roku 1623, pozorovateľná bola však takáto blízka konjunkcia naposledy v roku 1226.

Počas konjunkcie v roku 2000 boli Jupiter a Saturn blízko Slnka, a tak bolo ťažké ich pozorovať. V tomto roku je ich poloha výhodnejšia a budú viditeľné približne hodinu po západe Slnka na juhozápadnom obzore. Jupiter je ten jasnejší, svieti približne 12-krát jasnejšie ako Saturn, ktorý bude od neho východným smerom.

Napriek blízkosti na oblohe zrejme nebudú planéty tvoriť jedno väčšie žiarivé teleso. Nevieme to však isto, pretože nikto živý ich takto blízko seba ešte nikdy nevidel. Napriek tomu experti tvrdia, že 0,1 stupňa sa síce môže zdať veľmi málo, je to však vzdialenosť, ktorú zdravé ľudské oko dokáže bez problémov rozoznať. A tak obidve planéty zrejme uvidíme síce veľmi blízko seba, ale predsa ako dva jasne odlíšené žiarivé body.

Navyše, keďže planéty budú nízko nad obzorom, bude mať vplyv aj jav, ktorý sa nazýva Ilúzia Mesiaca. Ten sa nám v blízkosti obzoru, keď je blízko iných objektov, zdá väčší, než je v skutočnosti, rovnako ako vychádzajúce a zapadajúce Slnko. Presne ten istý jav spôsobí, že sa nám vzdialenosť Jupitera a Saturna bude zdať väčšia, než bude v skutočnosti.

Mimochodom, to, že sa veľká konjunkcia tento rok objaví na oblohe práve počas zimného slnovratu, je čisto náhoda. Zimný slnovrat je daný sklonom zemskej osi k Slnku a nemá s konjunkciou, ktorá sa môže odohrávať hocikedy, nič spoločné.

Betlehemská hviezda?

V súvislosti s tohtoročnou konjunkciou ožili aj diskusie, či ide o návrat betlehemskej hviezdy, ohlasujúcej podľa Biblie narodenie Ježiša.

O tom, čo presne bola tzv. Betlehemská hviezda, sa vedú spory a diskusie, odkedy sa traduje Evanjelium podľa Matúša, ktoré je, mimochodom, jediné, v ktorom sa Betlehemská hviezda spomína. Existuje niekoľko výkladov od supernovy cez veľký meteorit, kométu až po konjunkciu. A to vynechávam neastronomické výklady, ktoré zahŕňajú astrológiu, teológiu či teórie o naplnení proroctva.

Z dôb okolo prelomu letopočtov nemáme veľa astronomických záznamov, s výnimkou čínskych a kórejských, takže pátranie po možnom zdroji legendy o Betlehemskej hviezde je zložité.

Teóriu o kométe by mohlo potvrdiť pozorovanie kométy zaznamenané čínskymi astronómami v roku 12 pred Kr. (to bola známa Halleyova kométa) a v roku 5 pred Kr. Z hľadiska vtedajšieho nazerania na kométy je však nepravdepodobné, že by bola kométa považovaná za symbol narodenia Ježiša, keďže v tých dobách boli kométy všeobecne považované za zlé znamenia a poslov zlých správ.

Veľký meteorit neprichádza do úvahy najmä pre jeho veľmi krátke trvanie. Ak veríme podaniu Biblie, kde mudrci nasledovali „hviezdu“ niekoľko dní či týždňov, veľký meteor, nazývaný aj bolid a trvajúci najviac niekoľko sekúnd, neprichádza do úvahy.

Čínski aj kórejskí astronómovia zaznamenali 23. februára alebo 24. apríla roku 4 pred Kr. jav, ktorý zodpovedá supernove. Niektoré iné zdroje spomínajú fakt, že supernova bola zaznamenaná aj v Palestíne. Môže však ísť len o odvolávku na biblický zdroj, a nie aktuálne pozorovanie zaznamenané astronómami.

No a nakoniec konjunkcie. Pri nich sa nemusíme spoliehať len na historické záznamy. Dnes máme pohyb planét našej slnečnej sústavy zmapovaný tak dobre, že je možné nasadnúť do pomyselného stroja času a pokúsiť sa presne vypočítať polohy jednotlivých planét v rokoch okolo biblického dátumu narodenia Ježiša.

Musíme mať pri tom na pamäti niekoľko faktov. Je známe, že Herodes, kráľ Judey, zomrel v roku 4 pred Kr. Ak sa mal Ježiš narodiť počas jeho vlády, táto hranica je jasne daná. Už v roku 1614 vypočítal Johannes Kepler, že v roku 7 pred Kr. došlo k trom konjunkciám Jupitera a Saturna. Moderné kalkulácie ukázali, že vtedy bola medzi planétami vzdialenosť takmer taká, ako je priemer Mesiaca na oblohe. Takáto „obyčajná“ konjunkcia by ťažko prilákala pozornosť kohokoľvek, kto sledoval hviezdnu oblohu.

Viacerí astronómovia však tvrdia, že konjunkcia trvala takmer celý rok a bola viditeľná minimálne počas troch rôznych období roku 7 pred Kr.

V roku 6 pred Kr. bolo niekoľko konjunkcií Jupitera s Mesiacom. Druhá z nich, 17. apríla, sa udiala presne v čase, keď bol Jupiter na východnej oblohe, teda v polohe dvakrát spomínanej v Biblii.

Niekoľko konjunkcií, medzi nimi aj doteraz neopakujúca sa veľmi blízka konjunkcia, takmer splynutie na oblohe Jupitera a Venuše, sa odohrali v rokoch 3 a 2 pred Kr. Je to však čas, keď podľa všeobecnej zhody historikov bol kráľ Herodes už po smrti. Navyše, tieto konjunkcie bolo možné pozorovať na západnej oblohe, pri západe Slnka, takže neboli na „správnom“ mieste na oblohe v zmysle biblického podania.

Čo presne bolo opísané ako Betlehemská hviezda, sa asi nikdy presne nedozvieme. Či už supernova, konjunkcia, alebo kométa, alebo len biblická alegória, je to jav, ktorý mnohých povedie k tomu, aby sa 21. decembra pozreli na oblohu a pokúsili sa uvidieť niečo, čo tu 800 rokov nebolo. Azda nám to umožní počasie, ktoré na naše pozorovateľské túžby neberie obvykle žiadne ohľady.