Zápisky z trolejbusu Smeti alebo ako sa veci majú

Nie je samozrejmosťou, že v našej krajine sa zbiera a likviduje odpad, smeti. Vďaka za to. Každý smetný kôš v meste má svojho správcu a vyhadzovača, ktorý sa stará o to, aby bol kôš prázdny. Na našich MHD zastávkach pred časom pribudli nové, väčšie a krajšie smetiaky. Naše malé podnikové smetiarske autíčka pravidelne obchádzajú svoje rajóny a odpad odvážajú.

Dnes nastupujem do služby na Hodžovom námestí. Je krátko po štrnástej hodine a svetelná tabuľa nad zastávkou hlási, že môj dnešný pracovný inštrument došumí o deväť minút.

Námestím prechádzajú domáci, študenti, zvedaví turisti... Vrrrrr... práve dorazilo autíčko zbierajúce odpadky z našich košov. Vystúpila z neho posádka o sile dvoch večne opálených mužov. Obaja sú vzorne a čisto pracovne oblečení, jeden s vrecom a druhý s metlou a lopatou. Popri čistení koša a jeho okolia prívetivo pozdravujú okolostojacich potenciálnych cestujúcich. Radosť pozorovať ich. Hotovo. Vrrrrr... autíčko sa odpratalo k ďalšej zastávke.

Asi štyri kroky od vyčisteného koša stojí pri schodoch do podchodu iný kôš, patriaci inému správcovi, teda aj inému vyhadzovačovi. Po chvíľke z podchodu vykukne chlapík s rozlámaným, voľakedy bielym vedrom.

Jeho zjav a oblečenie očividne mydlo a vodu tento rok nevideli. Najprv skontroluje „náš“ prázdny kôš a potom podíde ku košu pri schodoch. Majetnícky ho odomkne a zájdenými čiernymi rukami bez rukavíc začne obsah svojho koša prenášať do toho nášho. Cestou mu padajú drobné odpadky, a tak je po chvíľke jeden kôš prázdny a druhý, „náš“, takmer zaplnený a okolie zašpinené. Chlapík okázalo zamkne svoje pracovisko a mizne v útrobách podzemia.

Na zastávku pomaly, ba priam obradne prichádza dáma, podľa zjavu a oblečenia zrejme obyvateľka niektorej z víl nad hradom. Dojedla špeciálnu stravu zo špeciálnej predajne, zabalenú v špeciálnom jednorazovom obale, ktorý objemom ďaleko presahuje objem stravy, čo je v ňom ukrytá. Posledná mňamka zmizla v ústach za enormne zvýraznenými perami a teraz by bolo potrebné zbaviť sa obalu.

Prichádzajúc k „nášmu“ smetiaku kriticko-znechutene krúti nielen hlavou, ale aj profesionálne upraveným obočím. Pohŕdavým „pfff“ nad plným košom a neupraveným okolím dáva jasne najavo, čo si myslí o správcovi smetiaka a o dopravnom podniku. Našťastie však zbadala prázdny kôš pri schodoch, ktorý poľahky zhltol jej špeciálny obal. Tu je vidieť, ako sa kto o veci stará, možno čítať z jej gestikulácie.

Prichádza 207 a naša možno herečka majestátne nastupuje na cestu na hradný vŕšok s novým poznaním, ako sa veci majú.

Ako sa teda veci majú? Nielen pri smetiaku.

Dôkazy predsa hovoria jasnou rečou, že je to tak a tak. Alebo som ochotný pripustiť, že možno je všetko úplne, ale úplne inak? Možno stačí trpezlivo počkať či pozorne pozorovať a počúvať a odblokovať zamknutú predstavu, od ktorej tak rád zabúdam prístupový kód.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.