Večerná modlitba (Rudolf Dilong)

Rudolf Dilong
Večerná modlitba

Ja, Rudolf Dilong, trubadúr,
z milosti Božej bedár,
zatváram knihu, cyklus chmúr,
žalosti abecedár;
ó, tu v ňom placho nešumí
tichučké slovo vďaky,
hrôzy svoj popol nesú mi
na skrvavené zraky.

Dokončím službu, inovať
na nej len mraziť môže,
bezmocne musím žalovať:
vek zlý je, čas na nože,
blen neodteká z denných drám,
možno ho brať do vedár,
ťahám sa s krížom a som sám,
z milosti Božej bedár.

Som smútok zeme, a nie soľ,
na poli líham k mlákam,
hľa, tu ma cyklón zaniesol,
už ťažko dúfam, čakám;
noc ide, mne chlad neskorý
zatvára oči. Kto som?
Chceš, Pane, viacej pokory
v človeku večne bosom?

Koľko tu ciest, tých tŕnistých!
koľko len hluchých uší!
koľko dní, hodín neistých
musel som uniesť v duši!
a ešte neviem, kde sa hnúť
a zdržať mlynské kolo,
vyháša leto, vyschne prút,
už nebude, čo bolo.

Pýtam sa: kde som na zemi?
ešte raz kričím: kto som?
Kde mi je vlasť? kríž nástenný?
kto ma hnal s jeho lósom?
už hrob tam kdesi rastie mi
na poli s vyschlým prosom,
ber si ma, Bože, z rannej hmly
za prvým albatrosom.

Ja, tohto veku biedny vrak,
striasam prach, Pane, z bedár,
to, čo ti dávam, skloňže zrak,
je slabosť moja, nie dar;
bez teplej zeme, bez tíšin
cudzina ostala mi,
čože ti mám dať – ničí syn?
Buď, Pane Bože, s nami!

(Zo zbierky Brehy slobody, 1965, Zahraničná Matica slovenská)

Túto báseň Rudolfa Dilonga (1905 – 1986) som našiel vo výbere z jeho exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, ktorý zostavil Peter Cabadaj (Matica slovenská 1992). Vo vstupnom príhovore zostavovateľ píše: „V júli 1945 opustil Rudolf Dilong rodnú vlasť. Zobral na seba údel človeka so žobráckou palicou a odišiel v ústrety trpkému chlebíku exulanta.“ Táto báseň vyjadruje pocitový a duševný stav nielen svojho autora, ale vari každého človeka, ktorý sa ocitol v podobnej situácii – „bez teplej zeme, bez tíšin“. Aj dnes ponad desaťročia cítime ten vyspievaný, ba vykričaný smútok a bolesť, tú neľudskosť doby...