Začiatok 14. storočia priniesol Uhorsku vládu mocných veľmožov, ktorí si rozkúskovali kráľovstvo. Medzi nich patril na Slovensku dobre známy Matúš Čák Trenčiansky. Časy boli zlé, vyzeralo to, že 300-ročné kráľovstvo sa nadobro rozpadne.

V roku 1301 vystupuje z lode v prístave v Splite Karol Róbert z rodu Anjou. Prichádza z Neapola. Dnes už vieme, že sa z neho stal jeden z najúspešnejších uhorských kráľov, no v tom čase ho z Neapola skôr odsunuli, aby si nenárokoval tamojší trón. Jeho vyhliadky v drsnej strednej Európe boli neisté, osud nemal vo vlastných rukách.

Po vymretí rodu Arpádovcov mal Karol Róbert prevziať kráľovskú korunu. Problém bol, že mal len dvanásť rokov, a pritom mal robiť poriadky vo veľkej štiepiacej sa krajine, ktorá civilizačne zaostávala za západnou Európou. Naopak, jeho domovské Taliansko bolo v tom čase najvyspelejšou časťou kontinentu, rozvíjali sa tu mestá, prekvital zahraničný obchod.

Karol Róbert mal však predsa určitý predpoklad, aby sa so svojím sprievodom udomácnil v Uhorsku. Jeho predchodca Ondrej III., zvaný aj Benátčan, využil čulé styky s bohatým Talianskom. Už za neho pôsobili v Uhorsku florentské banky. Približovanie sa Uhorska k vyspelejšej Európe sa začalo už počas jeho panovania. No po smrti Ondreja III. nastal chaos.

Nový panovník obklopený schopným radcami sa obrnil trpezlivosťou, dokázal čakať. Znášal, že uhorskí veľmoži sa správali vo svojich dŕžavách ako hotoví králi, mali honosné dvory, armády, dokonca razili vlastné peniaze. No len dočasu.

Postupnými krokmi, rokovaniami, uzatváraním dohôd Karol Róbert centralizoval Uhorsko. Neponáhľal sa. Tak si počkal aj na smrť Matúša Čáka, ktorý umrel v roku 1321. Umne viedol i vnútorné vojny, dokázal postaviť veľmožov proti sebe. Napríklad vo významnej bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 pokoril východoslovenských Omodejovcov s pomocou Matúša Čáka.

O rok nato sa priklonil na jeho stranu zvolenský župan Donč, čo zas bola významná posila panovníkovi práve proti západoslovenskému Matúšovi Čákovi, ktorému postupne okliešťoval moc. Ako hovorí historik Martin Štefánik, okyptenú dŕžavu trenčianskeho veľmoža, ktorú zdedil jeho zať Štefan Čech, mohol posilnený kráľ už vojensky ovládnuť, ale radšej ponúkol trenčianskemu vládcovi akúsi čestnú kapituláciu. Bolo to v zmysle jeho politiky, keď volil skôr dohody ako hrdelné tresty za odbojníctvo.

Na vlne európskeho dopytu po zlate

Karol Róbert priniesol do Uhorska nový rozmer. Podobne ako to vtedy chodilo v Taliansku, rozhodol sa presadzovať úlohu ekonomiky, obchodu. Historik Štefánik oceňuje prístup panovníka, ktorý si uvedomoval, že najlepšie sa rozvíja krajina, kde sa nebojuje a pomery sa stabilizujú. Potom sa v nej môžu presadiť reformy na taliansky spôsob. A európske i domáce okolnosti mu priali.

V tomto období rástol dopyt po zlate. Pri rozvoji medzinárodného obchodu rozpumpovanom talianskymi štátmi v oblasti Stredozemného mora sa zlato ukazovalo ako najvýhodnejšie platidlo.

Uhorsko malo náleziská zlata. Bolo to známe už dávnejšie, preto nie div, že v príhodných časoch Karola Róberta talianske banky tlačili do toho, aby sa zlato začalo vo veľkom ťažiť, spracúvať na mince a posúvať do medzinárodného obchodu.

Florén Karola Róberta. Zdroj: numizmatik.eu

Zlaté mince, ako revolučný krok v zahraničnom obchode, sa po prvý raz začali raziť pár desiatok rokov pred začatím kraľovania Karola Róberta vo Florencii, v Janove a potom v Benátkach. Referenčnou mincou bol zlatý florén z Florencie, všetci ho napodobňovali. Minca mala tri a pol gramu. Bola desaťkrát hodnotnejšia ako rovnaká dovtedajšia strieborná minca a stala sa univerzálnym platidlom pri veľkých transakciách v medzinárodnom obchode.

Šťastím Uhorska a jeho panovníka bolo, že práve v čase nástupu Karola Róberta sa dopyt po zlate ešte viac zvýšil, čo sa prejavovalo tým, že jeho kurz oproti striebru stúpol z pomeru jeden k desiatim až na jeden k štrnástim, pätnástim. Zlato nadobúdalo takú hodnotu, že ho mnohí tezaurovali, teda sťahovali z obehu a ukladali si v ňom úspory. To viedlo k jeho ešte vyššiemu zhodnocovaniu.

Kráľ stavil na reformy

Dnešné Slovensko malo v plánoch Karola Róberta kľúčové postavenie. Už vtedy vedeli, že zlato sa popri dominantnom striebre vyskytuje v Banskej Štiavnici. Začali sa intenzívne hľadať nové náleziská v okolí. S cieľom účinne ich vyťažiť zasiahla prvá kráľovská reforma baníctvo.

Panovník na rozdiel od minulosti opäť stavil na dohody. Kým podľa dovtedajších zvyklostí museli šľachtici v prípade nájdenia náleziska odovzdať toto územie kráľovi, aby si vydoloval vzácne kovy sám, po novom im takéto územie ostalo a dokonca si mohli ponechať časť z hodnoty vyťažených kovov.

Dovtedy baníci odovzdávali kráľovi banskú daň, ktorá predstavovala zhruba desatinu získaných kovov. Zlato či striebro odovzdávali do banskej komory a dostávali zaň protihodnotu v minciach, ktorá bola o niečo menšia ako odovzdaný kov. Takto ich zdanil kráľ druhý raz, vysvetľuje historik Štefánik. Ba dokonca sa dá povedať, že daň si vyberal aj tretí raz tým, že po roku kráľ nechal vymieňať mince v obehu a nahrádzal ich inými s menším obsahom drahého kovu. To viedlo k znehodnocovaniu meny, k inflácii a navyše k zaplavovaniu Uhorska cudzími menami, ktoré mali oveľa vyššiu hodnotu. Dosah panovníka na ekonomiku kráľovstva sa zmenšoval.

Karol Róbert prišiel s novotou. Baníkom ponechal tretinu pôvodnej dane. Táto reforma spôsobila, že snaha baníkov ťažiť drahé kovy sa zvýšila. Druhá reforma spočívala v tom, že odstúpiac od každoročnej výmeny mincí, z čoho dovtedy získaval kráľ príjem, zachovával stabilnú hodnotu platidla. Namiesto výmeny mincí prišiel s portálnou daňou, teda priamou a adresnou daňou uvalenou na usadlosť.

Hoci pri strieborných minciach nezožal veľký reformný úspech, naplno ho dosiahol pri zlate. Hlavne vďaka podpore baníctva sa podarilo nájsť veľké ložisko zlata v Kremnici.

Kremnica a jej zlaté florény

Zásadný podiel zlata v Európe bol zrazu z Uhorska a z veľkej časti zo Slovenska. Nie div, zlato tu ozaj bolo a Karol Róbert jeho vyhľadávanie a ťažbu podporoval. Feudáli, vlastníci pôdy, baníkom nezabraňovali v hľadaní nových ložísk, lebo po reformách im panovník umožnil zarobiť si na nich.

Baníci chodili po horách a hľadali zlato. Išli hore prúdom po potokoch, kde nachádzali zrniečka zlata. Ak sa ich výskyt zhusťoval, speli k prameňu. Boli to zlatokopi, čo najskôr zlato ryžovali v potokoch. Úsilie sa vyplatilo, veľké ložisko zlata našli v oblasti dnešnej Kremnice. Bol to doslova poklad.

Žily zlata boli mohutné, navyše blízko pod povrchom. Stačilo vyhrabať väčšiu jamu a boli pri zdroji. Historik Štefánik dokumentuje obrovskú výkonnosť ťažby tým, že investícia do banských a hutníckych kapacít vynášala aj 300 až 400 percent za rok. Bolo to jednoducho najvýznamnejšie ložisko zlata vo vtedajšom svete.

V týchto podmienkach rýchlo vybudovali mesto Kremnica a v ňom aj mincovú komoru. To bolo vyslovene netradičné, lebo neďaleko ležala dávno postavená Banská Štiavnica, kde by sa to určite hodilo skôr. Kremnica však bola vzhľadom na ložisko mimoriadna. Tamojšia komora mala na starosti ťažbu zlata, razila mince, vyberala banské dane z dnešného stredného a západného Slovenska a distribuovala tam mince.

Banská komora bola postavená nad vtedajšie župy. Karol Róbert však nešiel cestou menovania kráľovských úradníkov, ktorí by komoru spravovali. Ukázal sa ako umný hospodár, lebo práva na ťaženie zlata, razbu mincí a výber daní predával v ročných nájmoch súkromníkom, ktorí celý tento systém vo vlastnom záujme spravovali efektívnejšie. Nebol to jeho vynález, priniesol si to z Neapola, kde si takéto nájmy kupovali florentské banky.

Napodobeniny florentských florénov, univerzálneho platidla tých čias, robili vtedy v šiestich desiatkach lokalít Stredomoria a Malej Ázie. Každý chcel disponovať takýmito mincami. Ale najlepšie sa to darilo Karolovi Róbertovi. Hmotnosť a takmer stopercentný obsah zlata uhorského florénu boli takmer identické ako toho florentského. Podobali sa aj vzhľadom, len na tunajšom bolo doplnené meno uhorského kráľa.

Vrchol uznania uhorského florénu nastal v polovici 14. storočia, keď Ľudovít, syn a nástupca Karola Róberta, začal raziť mince s podobizňou svätého Ladislava a s anjuovským erbom. Tieto mince mali v Európe rovnakú hodnotu ako tie najcennejšie florentské.

Z rozháraného kráľovstva veľmoc

Umná politika Karola Róberta premenila dakedy rozsypané a zaostalé kráľovstvo na stredoeurópsku mocnosť. Kráľ budoval obchodné cesty, podporoval vnútorný a zahraničný obchod, dohodami sa spájal s okolitými kráľovstvami. A pritom používal žiadané zlaté mince.

Punc veľmoci porovnateľnej trebárs s vtedajším Francúzskom dal Uhorsku Ľudovít, ktorý nastúpil na trón v roku 1342 a ktorému neskôr priznali prívlastok Veľký. Viedol nákladné vojny, stal sa aj poľským kráľom a dokonca sa snažil miešať karty v Neapolskom kráľovstve, odkiaľ pochádzal jeho rod. Túžil ho ovládnuť.

Ľudovít ťažil z toho, čo nazhromaždil jeho otec. Historik Štefánik hovorí, že na ciele vytvoriť ešte väčšiu ríšu smerom do Čiech, Poľska a na juh napokon pomíňal peniaze, čo mu zachoval otec. Stabilný mohutnejší útvar nevybudoval.

Napriek tomu sa obdobie vlády dvoch Anjuovcov v 14. storočí stalo jedným z najúspešnejších v uhorskej histórii, ak vôbec nie najúspešnejším. A veľký podiel má na tom práve slovenské zlato a miestni obyvatelia, ktorí ho dostali zo zeme.