Z Libanonu do Nemecka za 4 000 dolárov Cesta muža, ktorý bojoval v al-Káide a dnes žije v Nemecku

Bol to jednoduchý muž. Zametal ulice Bejrútu a uprostred pulzujúceho mesta plného hotelov a barov sa staral o poriadok a čistotu. Upratoval cesty a utieral lavičky lemujúce záliv. No potom v susednej Sýrii vypukla revolúcia a on ju pozorne sledoval. Príliš dobre si pamätal, ako sýrsky režim vchádzal do jeho ulíc, do ulíc milovaného Bejrútu – a ľudia mizli. Sýrska armáda okupovala Libanon takmer tridsať rokov.

Keď mu istá skupina ponúkla možnosť ísť do Sýrie a bojovať proti režimu, ktorý nenávidel, za plácu, ktorá by uživila jeho širšiu rodinu, neváhal. V roku 2012 prekročil hranice a pridal sa k FSA, Slobodnej sýrskej armáde stojacej proti Asadovi. Rozrastajúca sa skupina plná ideálov však nebola dobre zorganizovaná a jej odboj nebol efektívny. A vtedy prišla nová ponuka.

V tom čase 28-ročného Adama (meno sme zmenili, pozn. autorky) oslovili z al-Nusry, sýrskej odnože al-Káidy, do ktorej sa presunul. V skupine zostal a bojoval tri mesiace. Keď sa následne vrátil do rodného Libanonu, skrýval sa pred miestnymi úradmi. Chceli sme sa ho opýtať, čo videl, zažil a množstvo ďalších vecí, no tesne sme sa minuli. Adam podľa našich zdrojov dva týždne pred naším príchodom odišiel do Európy, aby v Nemecku na všetko zabudol a začal nový život.

Jeho ďalší príbeh necháme príslušným zložkám, my sa poďme pozrieť, čo ľudí, ako je on, tvorilo. Boli sme v Libanone a navnímavali podmienky, v ktorých rastie násilný extrémizmus spájajúci kontinenty.

Krajina v kolapse

„Ospravedlňujeme sa, práve nám vypadol prúd,“ čašník sa milo usmeje a zmizne vo dverách podniku. Miesto kávy nám donesie aspoň chladenú vodu, kým spolu čakáme na obnovenie elektriny v hlavnom meste.

Ulice Bejrútu sú plné, ľudia sa náhlia po chodníkoch, vchádzajú do premávky a vodiči im to odplácajú hlasným trúbením. Škrípajúce brzdy striedajú nadávky, hromženie, rev, smiech, všetko. Blízky východ.

No Libanon je v čomsi iný. Nielen na prvý pohľad, kde sa vedľa seba nesie moslimská a kresťanská žena a ponad mešitu sa týčia kostolné veže. Kontrastov je plná krajina. Vedľa seba žijú chudobní, bohatí a sýrske deti, ktoré na ulici žobrú o fľašu s pitnou vodou.

Vidieť vysoké hotely s bazénmi na strechách, kde si mladí Libanončania robia selfie v plavkách s výhľadom na záliv. No v tom výhľade je aj čosi iné, panorámu hotelov striedajú budovy s rozstrieľanou fasádou a stopami po snajperských hniezdach.

Libanon si prešiel niekoľkými vojnami. Malá krajina do seba najprv vsiakla palestínskych utečencov, neskôr sa musela vysporiadať so sýrskou okupáciou, izraelskými útokmi, občianskou vojnou a dnes čelí náporu sýrskych utečencov a ekonomickému kolapsu. O ďalšej vojne v krajine sa intenzívne hovorí posledné roky.

Ideálny priestor na nábor nespokojných občanov.

Bratia, rivali

Faktorov na radikalizáciu je v podobnom prostredí viacero, jeden však zaznieva silnejšie.

Vzťahy oboch susedných krajín, Libanonu a Sýrie, boli dlhodobo komplikované. V časoch Osmanskej ríše obe spadali do jednej administratívnej jednotky Veľkej Sýrie. Po prvej svetovej vojne pripadli Francúzom, až kým postupne jedna po druhej získali nezávislosť.

Sýrsky sused však naďalej mentálne považoval Libanon za svoju súčasť. A tlačil. Okupácia Libanonu trvala napokon 29 rokov, počas ktorých sýrsky režim miestnym hrubo vchádzal do životov. Ľudia mizli z ulíc, aby sa následne ocitli v tmavých chodbách spravodajskej služby a ich existencia sa zúžila na schopnosť čeliť vypočúvaniu a prežiť.

„Tie techniky muchabarátu, teda režimu, poznajú takmer všetci Libanončania,“ hovorí vysoký muž, s ktorým sa stretávame v Bejrúte. Šádi Nachabe je politickým analytikom. Okrem iného sa angažuje v prevencii násilného extrémizmu a s týmto cieľom spolupracuje aj s miestnymi mimovládnymi organizáciami. 

Keď sa usádzame v čajovni neďaleko známeho zálivu Zaitunay, len smutne opisuje, ako bol priestor kedysi pulzujúcim miestom plným ľudí z celého sveta. Dnes sme tu jediní „bieli“.

Aj on zažil počas okupácie vypočúvanie sýrskej spravodajskej služby. Zviazali mu ruky a nohy, obliali ho vodou a bili, inokedy ho posadili na stoličku a do vody pod ním pustili elektrický prúd. Všetko preto, lebo sa odvážil ísť na zhromaždenie duchovného, ktorý pre Libanon hlásal slobodu bez okupácie a vyzýval na mier.

Ak niečo sýrska bezpečnosť neznášala, boli to sunniti, ktorí stáli proti sýrskemu režimu. Bála sa ich najviac.

Sýria oficiálne uznala suverenitu Libanonu v roku 2008, keď Bašár Asad prvýkrát od získania nezávislosti oboch krajín od Francúzska nadviazal s Libanonom diplomatické vzťahy. No Libanončania si to obdobie pamätali. Príliš dobre si ho pamätali. A ako sa ukázalo, keď prišiel čas, spomenuli si.

Extrémizmus bez náboženstva?

„Poznám množstvo Libanončanov, ktorí odišli bojovať do Sýrie.“

Šádi sa narodil v sunnitskom meste Tripoli na severe Libanonu. Aj z jeho mesta sa mnohí zdvihli a prekročili hranice do susednej krajiny, aby sa zapojili do odboja voči Asadovi. „Nešli preto, že sú radikálni, chceli bojovať proti sýrskemu režimu a Hizballáhu, ktorý drží našu krajinu a stojí na strane Asada.“ Je zrejmé, že cieľom mužov nebolo pridať sa k ISIS či al-Káide.

„Keď si Libanončan a nemáš prácu, celý deň len sedíš v kaviarni a cítiš sa bezcenný,“ opisuje Nachabe. „A potom prídu radikálne skupiny a ponúknu človeku peniaze, moc a životný cieľ.“

Kokteil, ktorému aj mimo Libanonu ťažko odolať.

Sme sunniti. A dnes prehrávame

V krajinách Blízkeho východu sme to počuli viackrát – v rámci dvoch hlavných vetiev islamu sú to dnes sunniti, ktorí majú pocit, že voči šiítom strácajú. Deje sa to v Sýrii, Iraku, Jemene.

A tak bohaté krajiny Perzského zálivu hľadajú, do ktorých vojenských skupín investovať, aby udržali sunnitskú rovnováhu v regióne. Ako napríklad Katar.

Ten vzorec už poznáme. Financie zo sponzorujúcej krajiny prúdia do rúk napríklad duchovnému, ktorý za ne stavia zdravotné strediská či školy, získava si tým rešpekt okolia a jeho vplyv prirodzene rastie. Vplyv, ktorý má politický dosah. A ktorému mnohí mladí bez sociálneho či ekonomického ukotvenia načúvajú silne.

Terorizmus ako full-time job

V rokoch 2011 až 2014 bolo bežné vidieť autobusy plné mužov, ktorí z Libanonu prekračovali hranice, aby sa zapojili do bojov v Sýrii. Nebolo to nič veľkolepé, verejnosť o tom vedela a bojovníci svoje motivácie napokon ani netajili. Mnohí im rozumeli, spomienky na sýrsku okupáciu boli príliš čerstvé.

Niektoré libanonské skupiny odchádzali do Sýrie denne. Z Tripolisu na severe krajiny každé ráno cestovali do Talkalakhu, sýrskeho mesta západne od Homsu, aby tu vykonali svoju prácu a v noci sa vrátili domov. Tu si oddýchli, aby sa skoro ráno mohli opäť presunúť na front. Práca na plný úväzok.

Efektívne fungoval (a stále funguje, pozn. autorky) aj nábor cez internet. Stačilo na sociálne siete postovať antisýrske vyhlásenia a skôr či neskôr došlo zo strany radikálnych skupín ku kontaktu. Najprv cez sociálne siete, neskôr osobne.

„Poď a bojuj proti sýrskemu režimu,“ zaznievalo pri nábore nad kávou uprostred Bejrútu a na stôl okrem cappuccina prichádzali ponuky – peniaze, moc, životný cieľ. A človek mnohokrát šiel. A potom sa vrátil.

Tábory, väzenia a duchovná diera

Libanon podobne ako mnohé – aj európske – krajiny hľadá, ako pristupovať k tým, ktorí fungovali v radikálnych skupinách. Čo ich tam viedlo? Akú úlohu v nich zohrávali a s čím sa do spoločnosti vracajú? A je možné ich do nej vrátiť?

O (ne)fungovaní väzenského systému a možnostiach deradikalizácie sme písali v predošlom texte:

Čítajte tiež

Žena, ktorá sa rozpráva s náboženskými extrémistami Nerieš s nimi náboženstvo. Spýtaj sa ich na detstvo a vlastnú hodnotu

Iva Mrvová

„Musíš s nimi jesť a piť, inak ich nikdy nepochopíš,“ hovorí mladá žena, ktorá v libanonskom väzení skúma mužov i ženy obvinené z terorizmu.

Nejde pritom iba o bojovníkov, ktorí boli priamo účastní v al-Káide, ISIS či iných skupinách, ale aj o ľudí, ktorí z vojnou zmietanej Sýrie utekajú, aby našli útočisko, v ktorom môžu prežiť. Často končia uzavretí v utečeneckých táboroch bez možnosti rozvoja a vlastne formovania celej svojej budúcnosti.

Ako väzenia, tak i utečenecké tábory sú duchovne prázdnym priestorom, ktorý sa ľahko vypĺňa. Peniaze, moc, životný cieľ. Poznáme to.

Libanon je pod tlakom sýrskej utečeneckej krízy i vlastného ekonomického kolapsu. Šiítsky Hizballáh, ktorý po nedávnych voľbách prvýkrát stráca vo vláde väčšinu, dlhodobo používa obvinenia z terorizmu na odstránenie politických oponentov. Vo väzení tak končia aj tí, ktorí žiadne násilie nepáchali, kým iných necháva prechádzať na európsky kontinent.

Miestne vzťahy, globálny dosah

Tu sa vraciame späť na úvod k Adamovi.

Sú dve cesty, ako sa dnes Libanončania (a s nimi aj Sýrčania) dostávajú do Európy – cez Cyprus a Taliansko. Miesto v člne stojí 4 000 dolárov a pašeráckych sietí funguje v krajine niekoľko.

Tento text však nepíšeme preto, aby sme sa v strachu inkubovali vo vlastných hraniciach, ale aby sme o čosi viac porozumeli prostrediu, ktoré vytvára ľudí, akým je Adam – muža, ktorého do al-Káidy napokon doviedla túžba postaviť sa represívnemu režimu a zabezpečiť rodinu, nie oslava radikálnej viery.

Tá logika je totiž jednoduchá. Ak nerozumieme realite, nevieme ju opraviť. Ani v libanonskom, ani v tom našom, európskom prostredí.