Zamilovala som sa do Islamského štátu Príbeh, o ktorom budeme v Európe ešte počuť

Keď sa na titulke britského magazínu The Times objavilo dievča v šiltovke a s plnými perami, britská spoločnosť zaúpela.

„Zamilovala som sa do myšlienky Islamského štátu. Popierala som to. Teraz ma to veľmi mrzí,“ hovorí v rozhovore mladá Britka Shamima Begum, ktorá ako 15-ročná opustila rodný Londýn, aby sa presunula do Sýrie a pridala k Islamskému štátu. V Sýrii je dodnes.

Aktuálne 23-ročná žena vedie právnu bitku s britskou vládou o obnovu svojho britského občianstva po tom, čo ju Británia označila za národné bezpečnostné riziko a občianstvo jej odňala. Dnes by sa Shamima rada vrátila domov. Jej tvár zdobí titulku prestížneho britského magazínu, na ktorý sa za to zviezla ostrá kritika.

Poďme sa bližšie pozrieť na jej príbeh i to, ako s podobnými prípadmi mediálne i ľudsky narábať. Čosi podobné sa čoskoro bude zrejme týkať aj nás.

Obeť, alebo bezpečnostné riziko?

Tá story britskému magazínu tak trochu patrila vždy. Bol to Anthony Loyd, vojnový korešpondent The Times, ktorý mladú Shamimu našiel vo februári 2019 v sýrskom detenčnom tábore Al Hol, v dave tisícov ďalších žien zakrytých v čiernych nikáboch.

Bolo to v čase, keď prebiehala bitka o Baghuz, poslednú baštu Islamského štátu, v úsilí eliminovať to, čo zostalo z jednej z najúspešnejších teroristických organizácií na svete.

Muži Islamského štátu jeden po druhom padali. Do boja dali všetko, príliš dobre vedeli, že alternatíva je krutá, že je lepšie, hrdinskejšie zomrieť za myšlienku Kalifátu, než naveky hniť vo väzeniach spravovaných Kurdmi, teda ľuďmi, ktorých bojovníci Kalifátu dlhé roky ničili.

Sýrsky Baghuz vyzeral posledné dni ako vstup do pekla. V malom meste na irackých hraniciach nebolo čo jesť ani piť a múry domov pukali pod neprestajným bombardovaním.

Tisíce žien a detí utekali v snahe čo najskôr opustiť územie, na ktoré dopadali rakety. Davy ľudí sa takto ocitli v tábore Al Hol, priestore obohnanom vysokým plotom, kde dodnes žije viac ako 55-tisíc žien a detí. A ako si v súčasnosti nanovo pripomíname, mnohé z nich pochádzajú aj z Európy.

Čítajte tiež

Islamská radikalizácia NAKA priviezla z Iraku Slovenku obvinenú z terorizmu

Postoj

Podľa TV Markíza je stíhaná pre založenie, zosnovanie a podporovanie teroristickej skupiny, vojnové bezprávie, ale aj ohrozenie mravnej výchovy mládeže.

Takto predsa nevyzerá teroristka

Útle dievča v rifliach a vo svetlom tričku vyzerá, akoby sa na severe Sýrie ocitlo náhodou. Na hlave má priveľkú šiltovku a v očiach čosi ako ospravedlnenie. Dnes 23-ročná mladá žena vedie právnu bitku s britskou vládou o obnovu svojho britského občianstva.

Časť britskej spoločnosti však proti tomu brojí. Jej prípad vyvoláva polemiku o tom, či bola len obeťou obchodovania s ľuďmi alebo priamou účastníčkou teroristických zverstiev Islamského štátu. Skupiny, ktorú mnohí pre jej stratégiu označujú za kult smrti aj preto, že s islamom mala napokon len akosi málo spoločného.

Ako však bola s touto teroristickou skupinou prepojená Shamima? Má vôbec právo na riadny súdny proces? A prečo vlastne jej osoba tak veľmi polarizuje nielen britskú, ale i európsku spoločnosť?

Tu dnes žijem

Potrhané látky vejú v slabom vetre. Veľké bielo-modré stany stoja jeden vedľa druhého oddelené tenkými uličkami. Človek si musí dávať pozor, keď okolo nich kráča, niektoré stany sú pripevnené kovovými kolíkmi nedbanlivo zakrytými látkou.

Deti so špinavými lícami pobehujú sem a tam a preliezajú hrdzavé tyče nahádzané na kope. Neďaleko je malý trh, kde si možno kúpiť olej, múku a občas zeleninu. Detenčný tábor Al Roj je obohnaný plotom s ostnatým drôtom, popri ktorom stoja stráže v maskáčoch a s kalašnikovmi. Pri plote na jednej strane tábora už vyrástli malé olivovníky.

Ľudia tu žijú už štvrtý rok. Niektorí stále čakajú na návrat do svojej krajiny, iní sa nádeje už vzdali.

Žije tu aj Shamima, dievča, ktoré sa pred ôsmimi rokmi rozhodlo opustiť Londýn, svojich rodičov, tri staršie sestry a malú komunitu na východe Londýna, do ktorej nikdy celkom nezapadlo – a pridať sa k teroristickej skupine.

Detenčný tábor Al Roj na severe Sýrie. Foto: AFP

Shamima Story

Shamima mala len 15 rokov, keď ju spolu s jej dvomi kamarátkami zachytili kamery na britskom letisku, ako sa s pomocou prevádzača presúvali cez Turecko do Sýrie až na územie Islamského štátu. Desať dní po príchode ju s jej súhlasom vydali za holandského bojovníka.

„Stretli sme sa a do pár minút to kliklo,“ opisuje Shamima, ktorá si posledné roky robí zo Sýrie akési britské mediálne turné a takmer vždy, keď sa naskytne príležitosť a do tábora na severe zničenej krajiny príde novinár, klopí oči a opakuje, že sa po tom všetkom, čo prežila, už túži vrátiť domov.

Shamima zostala sama. Zostala bez detí, bez muža a napokon aj bez britského občianstva.Zdieľať

V Kalifáte sa hneď vydala za mladého Holanďana, ktorý ju učil, ako poslúchať a slúžiť mužovi. V Sýrii porodila tri deti a aj s rodinou sa presúvala z Rakky do menších miest podľa toho, ako postupovala frontová línia. Bombardovanie bolo prítomné takmer celý čas. Nefungovala zdravotná starostlivosť, neskôr chýbali potraviny. V podmienkach vojny napokon zomreli všetky tri Shamimine deti. Posledný syn Jarrah, ktorého mladá žena porodila už v detenčnom tábore, zomrel krátko po narodení na zápal pľúc.

Shamima zostala sama. Zostala bez detí, bez muža, ktorého chytili a previezli do väzenia, a napokon aj bez britského občianstva.

Človek si povie – a dosť, nie je to už predsa príliš zjavné? Bola mladá, naivná a zrejme trochu hlúpa, pridávate jeden po druhom prívlastky príznačné pre adolescenciu, ktoré pridobre poznáme všetci. No tu prichádza to drobné „ale“.

„Rakku si Begumová zvolila preto, že ‚nebola spokojná‘ so svojím životom,“ komentuje v reakcii na titulku pre britský Spectator Brendan O’Neill. „Viete, ono väčšina tínedžerov nie je spokojná so svojím životom. No neutekajú, aby sa pridali ku kultu genocídnej smrti, ktorý stínal kresťanov a upaľoval jezídske dievčatá v železných klietkach.“

Reakcie

Britskí komentátori sa dnes pýtajú, či po titulke bude nasledovať aj reality šou o Begumovej, ideálne priamo z Rakky. Mesto sa po zbombardovaní pomaly vzmáha, na potrhané kulisy Islamského štátu tak či tak veľa netreba, bavia sa komentátori, aby poukázali na absurdnosť vzniknutej situácie. A v čomsi majú pravdu.

Možno by sme nabudúce pri výbere titulky venovanej Daešu, ako znie arabský akronym pre Islamský štát, mali nechať hlasovať jezídsku komunitu, ktorú sa skupina pokúsila vyhladiť. Mužov zabíjala na mieste, kým ženy likvidovala postupne, pomaly. Tie slúžili bojovníkom Kalifátu ako sexuálne otrokyne.

Mnohé z nich boli znásilňované spôsobmi, ktoré si my nedokážeme predstaviť. Kde ich často bez jedla a vody ponechali spútané v tmavej miestnosti, aby boli k dispozícii vždy, keď si bojovníci zažiadali. Kde sa žien, ktoré prežili, dnes bojíte na tie zážitky pýtať – kvôli nim aj kvôli sebe. A ony vám na záver rozhovoru povedia, že po tom všetkom nevedeli, či sú ešte ľuďmi, alebo zvieratami.

Niekedy v tom období si mladá Shamima pridávala z Rakky posty na sociálne siete a ešte dlho potom nebola schopná povedať slovo „ľutujem“.

Čítajte tiež

Ženy v terorizme Prípad Jennifer Wenischovej a výzvy ženského džihádu

Iva Mrvová

Prípad odsúdenej nemeckej občianky nám ukazuje výzvy ženského džihádu.

Pochopiť terorizmus

Máločo vyvoláva v ľuďoch také silné emócie ako terorizmus. Nemožno sa čudovať, strach je jeho hlavnou esenciou. Terorizmus je ako hra, v ktorej vyhráva ten, kto vymyslí väčšiu brutalitu a preženie ju médiami tak, aby sa svet na moment zastavil a nedýchal. Vieme, že Islamský štát v tomto smere exceloval.

V súčasnom svete, kde dominujú skratkovité emócie, je každý pokus pýtať sa, nuansovať a usilovať sa pochopiť čosi zdanlivo nepochopiteľné pomerne vzácny. Snažiť sa porozumieť príbehom ľudí, ktorí sa pridali k teroristickej organizácii však neznamená len nastoliť pre nich spravodlivosť, ktorou sa v Európe pýšime. Ide v prvom rade o snahu načítať motivácie, ktoré ich do týchto skupín viedli.

A ideálne vybudovať prevenčný mechanizmus, aby sme boli schopní podobným prípadom zabrániť.

Zrejme toto bolo aj cieľom reportéra Josha Bakera, ktorý titulkový článok The Times priniesol. Prípadu Begumovej sa venuje poctivo a dlhodobo. V detenčnom tábore na severe Sýrie ju navštívil niekoľkokrát. Bol to práve on, kto pred rokmi odhalil, že pašerák, ktorý prevádzal tri mladé dievčatá cez turecké hranice do Sýrie, pracoval pre kanadské veľvyslanectvo.

Jeho úlohou bolo sledovať tých, ktorí na územie spravované náboženskými extrémistami prichádzajú zo západného sveta, a zbierať fotografie ich pasov a ďalších dokladov.

Opäť sa tak zdvihla vlna rozhorčenia, keďže bezpečnostné zložky o prípade Begumovej vedeli, napriek tomu nezasiahli. Kanadský premiér Justin Trudeau vyhlásil, že spravodajské služby musia byť „flexibilné“ a „kreatívne vo svojich prístupoch“ v boji proti terorizmu, no „sú tiež viazané prísnymi pravidlami“.

„Budeme naďalej zabezpečovať, aby sa vykonával riadny dohľad, a podľa potreby sa pozrieme na ďalšie kroky,“ dodal Trudeau minulý rok na tlačovej konferencii v Ottawe na margo Begumovej a ďalších, ktorí skončili v Kalifáte. A dnes chcú ísť domov.

Z Begumovej života je to stále len útržok, jej príbeh by vystačil na ďalšie tri články, no už teraz to vyzerá ako materiál pre Netflix. Avšak to je v týchto prípadoch tak trochu vždy.

Shamima Begum po úteku z mesta Baghuz, už v detenčnom tábore. Reprofoto z rozhovoru pre BBC.

A teraz klame

Tie príbehy sa splietajú a následne rozpletajú. Trochu to poznám, človeku v detenčnom tábore či vo väzení na severe Sýrie hľadíte do tváre a pozorne sledujete, ako rozpráva. Sedíte oproti nemu a snažíte sa pochopiť, prečo sú niektoré časti jeho príbehu trochu vágne a rozporuplné a iné zjavne hlúpe, najmä ak je v stávke jeho život a často aj životy jeho detí. Iste, možno práve preto.

Išla som do tejto utópie, ktorú vytvorili pre mňa ako pre niekoho, kto v tom čase nevedel, kým je.Zdieľať

Begumová v rozhovore s Bakerom uviedla, že ju britská spoločnosť ako moslimku v rodnom Londýne neprijala a stala sa obeťou rasizmu. Baker tiež poznamenal, že rodinný príslušník Begumovej ho informoval, že jej rodina nebola informovaná, že šla do Sýrie. Britská polícia však dievčaťu v úteku do Rakky mohla zabrániť.

„Išla som do tejto utópie, ktorú vytvorili pre mňa ako pre niekoho, kto v tom čase nevedel, kým je, a kto túžil po identite a pocite prijatia komunitou, ktorú som vo svojej krajine necítila,“ hovorí Begumová v rozhovore, z ktorého vzišiel aj desaťdielny podcast.

Niektoré britské médiá do jej príbehu medzitým vlievajú časť vlastnej pravdy, až sa nám trochu stráca realita. Shamima vraj bola členkou hisby, morálnej polície, ktorá tvrdo dohliadala na dodržiavanie regúl Islamského štátu. Vraj nosila kalašnikov a šila samovražedné vesty. Ak však niečo potvrdzujú viaceré zdroje, je to fakt, že mladá žena zohrávala dôležitú úlohu pri nábore do skupiny. Ako dnes sama vraví, tej myšlienke verila.

Vráťme sa však späť k Bakerovi, na ktorého sa za titulku s teroristickou celebritou zviezla ostrá kritika. V článku Begumovú nijako neospravedlňuje. Baker skôr skúma jej motiváciu pripojiť sa k militantnej skupine, jej komplexnú osobnosť, problematický vzťah s matkou, osamelosť v komunite vo východnom Londýne i otázky vlastnej identity – až po očarenie Islamským štátom, do ktorého ideí sa Shamima podľa vlastných slov zamilovala. Dnes to ľutuje.

Iste, snaha porozumieť, čo ľudí vedie do radov teroristických organizácií, je prínosná a dôležitá, pretože akosi tušíme, že Kalifátom v Iraku a Sýrii sa to nekončí. Lesk a riziko extrémistických skupín sa stáva súčasťou našich životov a s najväčšou pravdepodobnosťou bude niesť ešte rôzne názvy. Islamskému štátu sa to však podarilo v miere, ktorá desí.

Poďme však k záveru, teda aspoň jednému, ktorý tento naďalej otvorený príbeh prináša. Túžba pochopiť ľudí končiacich v teroristických organizáciách je jedna vec, glorifikovať ich, ako to možno nechtiac urobil The Times svojou titulkou, je však druhá.

Shamima nepatrí na titulky a instagramy. Shamima patrí do súdnej siene, kde sa zhromaždia všetky dostupné dôkazy zaistené bezpečnostnými zložkami či novinármi, ktorí sa s obvinenou stretli. A obvinená sa následne vydá spravodlivosti. Inak bude jej príbeh naďalej drásať nielen britskú, ale i celoeurópsku spoločnosť.

Predsa len. Ak niečo, je to snaha o spravodlivosť, čo nás robí Európanmi.