Najrizikovejší Ako funguje centrum, ktoré v Sýrii „deradikalizovalo“ slovenského chlapca

Naše bezpečnostné zložky sa tým ani netaja. Primárnym dôvodom repatriácie slovenskej rodiny, ktorá bola súčasťou extrémistickej skupiny Islamský štát, bol starší šestnásťročný syn.

Nie je to nič prekvapujúce, rovnaký názor má odborná verejnosť vo viacerých európskych krajinách, ktoré dnes riešia návrat svojich zradikalizovaných občanov späť: sú to najmä dospievajúci chlapci, ktorí môžu v dlhodobom horizonte predstavovať pre spoločnosť najväčšie bezpečnostné riziko.

Z uznesenia slovenského Špecializovaného trestného súdu, ktoré dnes koluje médiami, vyplýva, že chlapec sa mal „pod dohľadom otca a miestnych bojovníkov ISIS učiť narábať so zbraňou, strieľať z dlhej automatickej pušky a mal pri tom na hlave šatku s insígniami a heslami ISIS“. Otec, momentálne umiestnený vo väzení v Sýrii, i matka v slovenskej väzbe tieto tvrdenia popierajú.

Zábery, ktoré už nezmažeme

Keď rodinu začiatkom roka 2019 po porážke Islamského štátu v Sýrii zadržali koaličné vojská na čele s Kurdmi a Američanmi, syna oddelili od matky. Jedna z posledných vecí, ktorú jej stihol povedať, bola, aby mu vzala z vrecka mobilný telefón. Zrejme tušil, že obsahuje dáta, ktoré budú bezpečnostné zložky viacerých štátov výhľadovo zaujímať.

Následne ho spolu s ďalšími mužmi vzali do väzenia a neskôr do centra Huri na severovýchode Sýrie. Aby ho tu, spolu s ostatnými chlapcami z Islamského štátu, ktorí prešli indoktrináciou a vojenským výcvikom, postupne deradikalizovali.

Naďalej platí, že ako neplnoletý je považovaný najmä za obeť. Ako však s týmto rizikom narábať a akým deradikalizačným procesom chlapec už vlastne prešiel?

Severovýchod Sýrie, múr deradikalizačného centra pre mladých chlapcov ISIS, Al Huri. Foto: Iva Mrvová

S dronmi nad hlavou

Keď sme v úvode tohto roka krátko pred zemetrasením vstúpili na územie severovýchodnej Sýrie, nasledovala známa procedúra: stretnutie s kurdskou bezpečnosťou asajíš, ktorá na svojom území dohliada na väzenia a detenčné tábory, a nahlásenie aktivít a tém, ktoré chceme v priestore pokrývať.

Bol to chlapec, ku ktorému sa vo vojnou zničenej krajine dostávalo najťažšie.Zdieľať

Ten proces je zdĺhavý a otravný, je to oslava byrokracie, ktorá však má svoj zmysel. V priestore, kde fungujú Asadove hliadky, vidieť ruské či americké konvoje a kde útočia turecké drony, potrebujú mať Kurdi o pohyboch na svojom území aspoň základný prehľad. Pre ich i pre to naše dobro.

Cieľom našej cesty bolo okrem iného stretnutie s rodinou s väzbami na Slovensko a pochopenie motívov, ktoré ich doviedli až sem, do krajiny potrhanej násilím. Nik nevedel, či otec rodiny žije a kde je po zadržaní umiestnený. Kurdskej bezpečnosti trvalo viac než týždeň, kým nám k nemu dodala potrebné dáta. A umožnila nám s ním stretnutie.

Prominentný člen Islamského štátu je dnes umiestnený vo väzení v Sýrii a repatriácia sa ho netýka. Svoj egyptský pas odovzdal Islamskému štátu, a ak by sa aj chcel vrátiť domov, sú to práve Egypt a Irak, ktoré sa k svojim občanom uväzneným v Sýrii nehlásia. Ak by sa oni prihlásili k nim, je pravdepodobné, že by ich doma krátko po návrate v zrýchlenom procese popravili.

Napriek tomu to bol chlapec, ku ktorému sa vo vojnou zničenej krajine dostávalo najťažšie. Sýrska bezpečnosť vie, že sú to práve takíto mladí chalani, do ktorých ISIS ideologicky najviac investoval a ktorých sa aj dnes odmieta vzdať. Aj preto ich Kurdi napriek všetkému tvrdo chránia.

Faroukov inštitút pre Levie mláďatá v provincii Rakka, Sýria, február 2015. Zdroj: Reprofoto z videa ISIS

Centrála sýrskej deradikalizácie

„Budeme radi, ak naše fotografie v texte nezverejníte.“

Riaditeľ Khalid Remo a jeho zástupkyňa Kafa Senjar majú v AANES na starosti všetky deradikalizačné centrá. Keď s nimi pred stretnutím s chlapcom prechádzame bezpečnostné otázky týkajúce sa deradikalizačných úsilí v Sýrii, vidieť, že sú nervózni. Nervózni zo svojej rozvrátenej krajiny i zo strachu o vlastnú bezpečnosť.

Ako týchto ľudí „deradikalizovať“, teda zbaviť násilnej ideológie, na ktorej stojí ISIS?Zdieľať

Aj na nich ako členov SDF (Sýrske demokratické sily, pozn. autorky) cielia turecké drony v snahe destabilizovať kurdský región usilujúci sa o samostatnosť. Ako však vieme, táto destabilizácia by priniesla aj medzinárodné riziká: na území, ktoré dnes Kurdi spravujú, sa nachádzajú občania desiatok rôznych národov. Celý svet v malom.

Keď koaličné vojská na čele s Kurdmi a USA v roku 2019 územne porazili Islamský štát, málokto riešil, čo bude nasledovať a aký veľký problém nám pred očami vlastne vzniká. Severovýchod Sýrie, kde Kurdi v roku 2012 vyhlásili samosprávu, sa mal odrazu právne i ľudsky vyrovnať s desiatkami tisíc ľudí, z ktorých časť sa myšlienky Kalifátu naďalej odmietala vzdať.

Rojava, ako sa nazýva sýrska oblasť spravovaná Kurdmi, má dnes jeden z najväčších počtov uväznených osôb na svete. Po porážke ISIS na tomto území postupne vznikali väzenské komplexy, rozľahlé oplotené tábory i čisto provizórne detenčné centrá prerobené napríklad zo starých škôl. Zadržaných ľudí skrátka nebolo kam umiestniť. A svet ich na slobode, prirodzene, nechcel.

To bol však iba prvý krok. Ten oveľa komplikovanejší zostáva aktuálny aj naďalej: ako týchto ľudí postupne „deradikalizovať“, teda zbaviť džihádistického salafizmu, násilnej ideológie, na ktorej stojí ISIS?

V Rojave sa dnes nachádza 11 deradikalizačných alebo skôr rehabilitačných centier fungujúcich predovšetkým s týmto zámerom. A sú to Khalid Remo a jeho zástupkyňa Kafa Senjar, ktorí ich majú na starosti. „Našou doménou je rehabilitácia, nie bezpečnosť,“ hovorí Remo, hoci ako vieme, napokon sú to dve neoddeliteľné veličiny.

Čítajte tiež

Slovenská rodina s väzbami na ISIS V prvom rade by sme mali my novinári chrániť deti

Iva Mrvová

Na Slovensko repatriovali rodinu, ktorá bola súčasťou teroristickej organizácie. Čo všetko to pre nás znamená?

Druhá generácia terorizmu

Islamský štát máme spojený s obrazmi brutality, pri ktorých sme si mysleli, že do tohto storočia už akosi nepatria. Verejné popravy na rôzne spôsoby boli v Kalifáte takmer každodennou realitou. Normalizácia násilia mala svoj zmysel: keď si na jeho prítomnosť zvyknete, páchate ho ľahšie. To platí rovnako aj pre deti. Možno ešte silnejšie.

Islamský štát založil skupinu pre mladých chlapcov Ashbal al-Khilafah (Mláďatá Kalifátu, príp. Levie mláďatá, pozn. autorky), ktorých vojensky cvičil, ideologicky infikoval a vystavoval násiliu, aby ich v momente, keď príde čas, mohol použiť v boji za svoje myšlienky. Je pritom jedno, či to bude dnes alebo o niekoľko rokov.

Koncept, s ktorým pracoval už Saddám Husajn, nie je nový, fenomén detských bojovníkov nájdeme v Afrike i v Ázii, v histórii sa vynáral takmer na každom kontinente. ISIS ho však zdokonalil. Vytvoril komplexné reguly, kde boli chlapci povolaní pridať sa k jeho armáde, nosiť jeho značku a získať si tak rešpekt nielen v očiach svojich rovesníkov, ale najmä v očiach svojho otca, rovnako člena ISIS, na ktorého sa každý chlapec v istom veku túži podobať.

Rovnako ako v prípade našej sčasti slovenskej rodiny.

Hoci chlapcov otec nepatril medzi tých, ktorí sa na námestí pravidelne zúčastňovali na popravách, o svojho syna sa bál a takmer nikam ho samého nepúšťal. Napriek tomu má chlapec obrazy násilia hlboko v sebe. Aj preto trávil posledné štyri roky svojho života v deradikalizačnom centre, aby sa, ako sa vraví, postupne vzdával prežitého vojnového násilia a navracal do bežnej ľudskej spoločnosti.

Pohľad na nádvorie centra Al Huri, kde bol štyri roky umiestnený aj chlapec repatriovaný na Slovensko. Foto: Heather Murdock/VOA

Väzenie, ktoré nechce byť iba väzením

Vysoký múr zvonku vyzerá, akoby bol bez konca. Niekde tam hore vidieť časť ostnatého drôtu a niekoľko vojakov YPG (kurdské Ľudové obranné jednotky, pozn. autorky) v plnej výzbroji. Stoja nehybne a pozorujú návštevu pri bráne. Priestor centra Huri neďaleko sýrskeho mesta Tel Maarouf je chránený z každej strany.

Nebolo to dávno, čo ponad tento komplex nadlietaval turecký dron a sledoval okolie. Človek občas nevie, kde sa končí Turecko a začína Islamský štát, ich ciele sú minimálne v otázke eliminácie sýrskych Kurdov a v snahe destabilizovať región Rojavy zhodné.

Malé nádvorie centra je plné. Uprostred na trávnatej ploche vidieť skupinu chlapcov, sedia vedľa seba a rozprávajú sa, v priestore hrá hudba. Nie sú to už našídy, náboženské piesne, ktoré zneli Kalifátom, ale hip-hop ako z francúzskeho predmestia. Pôsobia pokojne, hoci už na prvý pohľad na nich vidieť, že si prešli svojím. Jednému chýba noha a druhému cez tvár prechádza hlboká jazva.

Niekoľkí chalani stojaci v malej skupine hľadia naším smerom. Sú to chlapci, no sčasti už mladí dospelí, každý z nich v tomto období ešte akosi hľadá, kam sa vlastne prikloniť. Sú tu Francúzi, Egypťania, Bosniaci, no ich spoločným jazykom je arabčina, jazyk, ktorým hovorili v čase Islamského štátu. A na ktorom sa vedia aj dnes zhodnúť.

Sledujú nás a pohľad majú pevný. Do centra novinárske návštevy až tak často nechodia.

„Najprv je naším cieľom vytvoriť vzťah medzi dospievajúcim a jeho učiteľom,“ vysvetľuje riaditeľ Remo prvé kroky po príchode nového chlapca do centra. V centre sú k dispozícii niekoľkí psychológovia, medzi nimi aj ženy. A práve ženy sú jedným z faktorov, na ktorý zradikalizovaní chalani reagujú najsilnejšie.

Mizogýnia ako cesta spásy

„Iste, v úvode je to pre nich šok,“ opisuje jeden z pedagógov, Ciwan Kamišlo, proces, keď do centra prichádza nový chlapec. Deje sa tak po tom, ako dovŕši 12 či 13 rokov a presúvajú ho sem z obrovského tábora Al Hol, kde sú umiestnené najmä matky s deťmi z Islamského štátu. A nad ktorým pre miestne násilie nemá kurdská administratíva vždy plnú kontrolu. V niektorých jeho častiach stále funguje Kalifát.

Zmyslom centra nie je indoktrinovať chlapcov novou ideológiou, ale ukázať im fungovanie v bežnom živote.Zdieľať

„Mali sme prípad, keď chlapec, ktorý bol práve presunutý do centra, vyhlásil, že ISIS to tu prevezme a jedna z pedagogičiek bude jeho sabája, teda sexuálna otrokyňa,“ vysvetľuje Kamišlo. Chlapec mal okolo 15 rokov a jeho učiteľka bola Kurdka.

Väčšina chlapcov, ktorá príde do centra, odmieta so ženami vôbec komunikovať. Nepozerajú sa im do očí, často na nich nehľadia vôbec. Nie sú na to zvyknutí, posledné roky žili v prítomnosti žien plne zakrytých v čiernom odeve a v prostredí, kde sa hovorilo o sexuálnom otroctve.

Podľa Kamišla trvá približne dva roky, kým sa chlapci postupne otvárajú – kým akceptujú rovnocennosť žien, riešenie konfliktov bez násilia, formulovanie vlastného názoru i rešpekt k ostatným. V skratke, zmyslom Al Huri nie je indoktrinovať chlapcov novou ideológiou, ale ukázať im najmä fungovanie v bežnom živote. V takom, ktorý roky nezažili.

Máme pre nich plán

„Otvorené násilie voči pedagógovi sme našťastie nezaznamenali,“ premýšľa šéf rehabilitačných centier Remo, keď sa ho pýtame na históriu centra. Otvorili ho v roku 2017 a dosiaľ ho považujú za pilotný projekt, ktorý by radi ďalej multiplikovali. Ich snaha je jasná: aby viac chlapcov postupne dostalo šancu vrátiť sa k sebe.

„Naším cieľom je predovšetkým dobehnúť s nimi zameškané vzdelanie – naučiť ich matematiku, geografiu, arabčinu či angličtinu, ako i ‚ahlak‘, teda etiku a správanie sa k ženám ako k seberovným,“ vysvetľuje Remo. „V centre Huri majú tiež športové tréningy či psychologickú pomoc vždy, keď potrebujú. Máme pre nich systém a plán a dnes už môžeme konštatovať, že chalani sa pomaly, postupne lepšia. Upokojujú.“

V Huri dnes fungujú chlapci vo veku 11 – 18 rokov a priemerne ich je tam sto. Ich počet sa však priebežne mení, keďže niektorých repatriujú domov a iní dosiahnu 18 rokov, teda vek, keď musia centrum opustiť. Odrastených chalanov následne presúvajú do väzenia medzi dospelých mužov. A tu nastáva problém.

„Pred dovŕšením 18. roku života je obvykle možné chlapcov deradikalizovať takmer na 100 %,“ opisuje Remo, „teda minimálne ak hovoríme o našich podmienkach. Do veku 18 – 20 rokov je čas zmeniť chlapcovo správanie. Ak ho však presunieme do väzenia medzi radikálnych dospelých mužov, strácame ho nanovo.“

Presne to hrozilo aj nášmu sčasti slovenskému chlapcovi.

Prevoz na Slovensko bol nevyhnutný

„Je bystrý a tichý,“ vraví Kamišlo, ktorý pozná jednotlivých chalanov najlepšie. „Na Slovensku už raz bol, keď bol malý, no tú krajinu si veľmi nepamätá.“ Podľa Kamišla patril v škole v centre medzi najlepších študentov.

„O týchto prijatých chlapcoch vieme pomerne veľa, vždy s nimi totiž do centra príde aj spis vytvorený počas predošlého vyšetrovania. Je tam všetko – jeho meno, vek, miesto, kde bojoval, koľko ľudí zabil a podobne. Niektorí sú zranení a tie zranenia dodnes vidieť,“ opisuje Remo výsledky vyšetrovania súdu v Rojave.

„My však nie sme vyšetrovacie stredisko,“ vraví Kamišlo. „Neriešime chlapcovu minulosť, a pokiaľ s tým chalani neprídu sami, ani sa o nej nerozprávame. My sme tu predovšetkým pre ich prítomnosť a budúcnosť, pre úspešný návrat chlapca do života,“ vysvetľuje úsilie centra Huri.

„Deti, ktoré prichádzajú do centra, sú považované za obete, ktoré boli zmanipulované ISIS a ktoré potrebujú šancu znovuobjaviť svoju hodnotu. Tú, ktorú viac nebudú opierať o násilie,“ dodáva Kamišlo.