Samovražedná misia Európskej únie v oblasti znižovania emisií CO₂ nebude mať z globálneho pohľadu žiaden význam. EÚ produkuje približne desať percent celosvetových emisií – ak by sme sa aj dostali na úplnú nulu, čo je nemožné už len z povahy prirodzených biologických procesov, svetová klíma to ani nepostrehne.

Európa si akurát zlikviduje svoj priemysel, odovzdá sa do područia importu – najpravdepodobnejšie z Číny a zároveň príde o zdroje, ktoré by mohla investovať napríklad aj do skutočnej ochrany prírody, obnovy ekosystémov, ktoré svojím prirodzeným fungovaním viažu atmosférický oxid uhličitý a znižujú teplotu prostredia.

Tieto snahy, ktoré sa postupom času pretavujú do čoraz prísnejších politických regulácií, nemajú svoj efekt ani podľa IPCC – Medzivládneho panelu pre zmenu klímy. Táto vedecká platforma, na ktorú sa odvolávajú všetci bojovníci proti emisiám, vo svojej ostatnej správe vydanej minulý týždeň uvádza, že v roku 2019 boli globálne antropogénne emisie skleníkových plynov (CO₂ a ďalšie) o 12 percent vyššie ako v roku 2010 a o 54 percent vyššie ako v roku 1990. „Priemerné ročné emisie skleníkových plynov počas rokov 2010 – 2019 boli vyššie ako v ktoromkoľvek predchádzajúcom zaznamenanom desaťročí,“ uvádza IPCC.

Akékoľvek úspechy v znižovaní emisií, ktoré priniesli za ostatné roky a desaťročia opatrenia EÚ, sú tak z globálneho pohľadu úplne irelevantné.

A ak vychádzame z premisy, že globálny nárast teploty je priamym následkom ľuďmi vypúšťaných emisií skleníkových plynov, rovnako sa nič nemení ani na tomto raste.

Je všeobecnou skúsenosťou z centrálne riadených hospodárstiev, že ak je realita v rozpore s plánmi, jeho tvorcovia nereagujú úpravou plánov, ale ohýbaním reality a ešte viac pritvrdzujú v revolučnom zápase za krajšie zajtrajšky.

Hoci opatrenia nefungujú už len z podstaty svojej absurdnosti, centrálny plánovač je presvedčený, že nefungujú pre svoju nedostatočnosť. A preto ich treba sprísňovať.

Napriek všetkým opatreniam budú emisie ďalej rásť a teplota sa bude zvyšovať. Logickým vyústením tak bude to, že sa začnú hľadať ďalšie zdroje emisií, ktoré bude treba v mene boja proti klimatickej zmene znížiť či úplne eliminovať.

A ak sa vyčerpajú možnosti v plošnom obmedzení dopravy, povinne sa zrekonštruujú všetky budovy, vybije sa všetok hovädzí dobytok, a emisie budú ďalej rásť, na rad príde osobná zóna každého z nás.

Hoci sa to zdá ako temná utópia, ide len o logický dôsledok emisnej dogmy.

Už dnes môžete nájsť viacero aplikácií, ktoré vám vyrátajú vašu osobnú uhlíkovú stopu. Zatiaľ ide viac-menej o kratochvíľu a pre ľudí topiacich sa v klimatickej úzkosti aj potvrdenie ich psychických ťažkostí.

Autor článku si osobne vyskúšal dve – jednu, ktorú prevádzkuje Inštitút environmentálnej politiky pri ministerstve životného prostredia, a druhú od českej neziskovky CI2.

Na základe dotazníka so základnými otázkami o bývaní, spôsobe dopravy, strave, nakladaní s odpadom či nákupe vybavenia mu v prípade slovenskej kalkulačky uhlíkovej stopy vyšlo, že ročne emituje 3215 kilogramov skleníkových plynov. Je teda o 2673 kilogramov „lepší“ ako priemerný Slovák a dokonca o 5265 kilogramov „lepší“ ako priemerný Európan.

Stále sa však vraj má v čom zlepšiť. Dostal teda aj odporúčania. Zje vraj priveľa hovädzieho (uviedol som raz za týždeň alebo menej) a veľa syra (uviedol som takmer denne). No a na dosiahnutie uhlíkovej neutrality by mu postačilo, ak by za rok vysadil aspoň tri stromy. A ak by bol napríklad vegánom, jeho ročná uhlíková stopa by bola o 378 kg skleníkových plynov nižšia.

V českej verzii mu podľa dotazníka kalkulačka narátala 4,01 tony CO₂ (otázky sú oproti slovenskej kalkulačke podrobnejšie). Navyše, táto česká verzia k osobnej uhlíkovej stope prirátava aj ďalších 5 ton emisií ako rozpočítanie všetkého, čo Česko vyprodukuje ako krajina.

Samozrejme, ide o hrubé prepočty na základe dobrovoľných odpovedí v dotazníku, údaje o vyprodukovaných emisiách teda nie sú úplne presné. Vychádzajú však z predpokladaných hodnôt emisií jednotlivých produktov či služieb, ktoré človek nakupuje alebo využíva. Či už ide o spôsob dopravy, druh stravy a podobne.

Ak sa teda minú možnosti plošnej redukcie emisií takpovediac vo veľkom, príde na rad práve takáto osobná spotreba. A bez ohľadu na to, ako presne sú stanovené uhlíkové stopy v týchto (nateraz voľnočasových) kalkulačkách, nie je nereálne si predstaviť, že každý jeden druh tovaru, služby a činnosti bude mať úradne určenú hodnotu emisií.

Všetko pod kontrolou

Celý váš život bude môcť byť uhlíkovo zmapovateľný.

Poviete si, že to predsa nie je možné. Ako kto zistí, čo a kde si človek kúpil alebo kam cestoval?

Nuž, pomerne jednoducho – podľa údajov z digitálnych platieb. Od úradne určenej uhlíkovej stopy nie je tak ďaleko k povinnosti, aby obchodníci odovzdávali štátu informácie o nákupoch, ktoré u nich realizujú zákazníci, so súhrnom položiek.

A že môžeme predsa platiť v hotovosti? Aj to sa môže zmeniť.

Prechod od hotovosti k digitálnym platbám je všeobecný trend, hoci momentálne je motivovaný skôr ekonomickými úsporami. Už dnes vidíme snahy niektorých spoločností penalizovať platbu v hotovosti. Napríklad Slovenská pošta si za platbu cez SIPO účtuje na pobočke vyšší manipulačný poplatok oproti platbám cez internet. Podobne Železničná spoločnosť SR zvažuje, že cena cestovného lístka pri pokladni nebodaj platbou v hotovosti bude vyššia, ako keď si ho kúpite cez internet alebo v aplikácii.

Hoci sú v tomto prípade uveriteľné argumenty o snahe ušetriť na personáli, ktorý osobné platby spracúva, ľahko sa týmto prístupom môže inšpirovať nadšený sociálny inžinier a priamo zo zákona zaviesť penalizáciu hotovostných platieb vo všeobecnosti. Kto by už potom radšej neplatil digitálne? Aj pár centov pri každom nákupe dáva dohromady slušnú úsporu.

Aj preto je dobré, že sa aj v našom parlamente objavila snaha ústavne garantovať hotovostné platby. Tento týždeň to poslanci posunuli do druhého čítania, zatiaľ však len jednoduchou väčšinou. No a keďže ide o ústavný zákon, na definitívne schválenie bude potrebovať 90 poslancov. Prekvapujúci je v tomto prístup napríklad strany SaS. Ako liberálna strana by mala byť prvá, ktorá sa za takúto možnosť postaví. Sulíkovci sa však zdržali. A poniektorí Budajovi „liberáli“, ktorí nedávno opustili OĽANO, napríklad Čekovský, Šíbl či Kozelová, boli vyslovene proti.

Ak sa totiž či už mäkkými, alebo tvrdými opatreniami presadí výlučná digitálna platba, už nič nebude stáť v ceste potenciálnemu podrobnému sledovaniu každého jednotlivého obyvateľa zo strany štátu. Čo je, samozrejme, možné zneužiť na rôzne účely či absurdné politiky, napríklad aj na zavedenie osobných emisných kvót.

Z biologickej povahy našej existencie je nemožné nevytvárať emisie. Oxid uhličitý či metán sú výsledkom nášho metabolizmu, či chceme, alebo nie. Preto konečným štádiom boja proti emisiám musí byť platba za dýchanie.

Potom bude záležať už len na svojvôli úradníctva, koľko nám toho dovolí.

A ako v každom centrálne riadenom systéme, aj tu budú rovní a rovnejší. Majetnejší si budú môcť kvóty prikúpiť, podobne ako dnes s emisiami obchodujú štáty medzi sebou.

Ak popustíme uzdu fantázii, môže to dopadnúť aj veľmi dystopicky. Popri ohromnom zásahu do základných skutočných ľudských práv to môže podnietiť takú mieru korupcie, že prideľovanie dotácií z kauzy Dobytkár je popritom vzorom transparentnosti. Čierny trh bude rozkvitať, pašovanie tovaru všetkého druhu bude na dennom poriadku. No a keďže všetko bude elektronické, nebude núdza ani o hekerské útoky a o svoju (povedzme mesačnú) emisnú kvótu môžete prísť v priebehu sekundy. O tom, že to všetko bude živiť organizovaný zločin, aj škoda hovoriť.

Ak si miniete kvótu, nebudete sa môcť pohnúť z domova. Nebudete môcť ani pracovať, pretože vám vypnú elektrinu, lebo ste prekročili kvótu. Jedlo? Zabudnite a počkajte si do konca mesiaca, kým vám nenaskočí nový kredit. Cestovať k lekárovi či do nemocnice? To vám možno bude dovolené, ale minuté emisie sa vám odrátajú z budúcej kvóty.

Ak sa zamýšľate nad tým, ako by úrady mohli vedieť, kam a kedy idete, stačí si všimnúť správy o tom, že do áut má byť povinne inštalovaný GPS systém. Samozrejme, dnes je to s ušľachtilým zámerom, aby v prípade nehody táto elektronika vyslala automaticky signál záchranným zložkám. Keď už tam však raz tento systém bude, prečo ho nevyužiť aj na iné účely.

Iste, nemusíte ísť autom. A pravdepodobne si ho ani nebudete môcť dovoliť. Monitor pohybu však máte vo svojom smartfóne. Ten síce tiež nemusíte nosiť so sebou, no bez neho sa nedostanete k žiadnej verejnej službe. Bez príslušnej aplikácie si nekúpite ani lístok na autobus.

Celé to na prvý pohľad môže vyznieť ako celkom dobrý námet pre dystopický román. No pokusy pretaviť tieto nápady do reality už existujú. Napríklad zóny bez dieselových áut, ktoré pred časom zavádzali niektoré nemecké mestá, vyznievajú popritom ako drobná nepríjemnosť.

Prvé lastovičky

Anglické mesto Oxford v tomto roku spustilo testovací program, ktorý v centre mesta vytvoril dve zóny. Bezemisnú a nízkoemisnú. Väčšinu centra však má tvoriť bezemisná zóna a akékoľvek auto, ktoré nie je plne elektrické alebo nie je poháňané palivovými článkami, bude musieť za vstup platiť denný poplatok – podľa výšky emisií od dvoch do 10 libier. Od augusta 2025 sa poplatky zdvojnásobia.

Ak bude chcieť niekto s emisným autom do danej zóny vstúpiť, mesto mu odporúča, aby požiadal o registráciu aspoň 10 dní vopred a online, aby systém stihol jeho žiadosť spracovať a aby kamery jeho vozidlo identifikovali ako zaregistrované.

V prípade náhlej a nevyhnutnej návštevy tak človeku môže hroziť pokuta od 60 do 180 libier podľa toho, v akom termíne ju zaplatí. Systém zatiaľ obsahuje niekoľko výnimiek, napríklad autá záchranných zložiek či stavebné a poľnohospodárske vozidlá. No obyvatelia bezemisnej zóny platiť musia – síce symbolicky s 90-percentnou zľavou, no predsa.

Iný typ projektu predstavil urbanista Carlos Moreno z Univerzity Pantheon Sorbonne v Paríži a nazval ho 15-minútové mesto. To v skratke znamená, že mestá by mali byť koncipované tak, aby pre ich obyvateľov bolo všetko potrebné (občianska vybavenosť, komunálne služby, ale aj práca) dostupné do vzdialenosti 15 minút chôdze alebo bicyklom.

Hoci na prvý pohľad môže ísť o ľúbivý koncept, v praxi si len ťažko možno predstaviť, že každý žije tam, kde pracuje, resp. naopak. Pre niektorých to môže byť jednoduché – na prízemí máte obchodík, na poschodí bývate. Čo však robotníci v priemysle? Asi nikto nechce mať v susedstve veľkú hlučnú fabriku. No ale vlastne v bezemisnej budúcnosti chce byť priemysel neakceptovateľným archaizmom.

Rizikom tohto konceptu je vytváranie get. Zostaňte tam, kde ste, nehýbte sa, necestujte, neprodukujte ďalšie emisie. A ak, tak si za vstup do inej zóny zaplaťte.

Nevoľníci

Nevoľníctvo, teda systém, keď bola veľká skupina ľudí právne pripútaná k miestu, kde sa narodili a žili a bez povolenia pána sa nemohli nielen vzdialiť, ale neraz ani uzatvoriť manželstvo, dnes poznáme už len z učebníc dejepisu. Z takéhoto systému sa však dalo fyzicky ujsť, a ak ste mali trochu šťastia, feudál – váš majiteľ – vás nevypátral.

Z nevoľníctva, na ktoré sa môže zvrhnúť ušľachtilý boj za záchranu klímy, nebude pri súčasných (a budúcich) technologických možnostiach úniku.

Systémy odmeňovania a trestania nemusíme vymýšľať. Vyvinula ich už čínska komunistická strana a stačí ich aplikovať. O čínskom kreditovom systéme sa už seriózne diskutuje v nemeckom akademickom prostredí. Stačí ho už len „demokraticky“ implementovať. Nadšených budovateľov svetlých zajtrajškov sa vždy nájde dosť.