Ešte raz k Zámockej a Záleskej Ako sa máme správať k homosexuálom?

Vraciam sa preto k otázke, ktorá dnes nikoho nezaujme, ale ktorá pre niekoho už dlhší čas visí vo vzduchu: Ako môže komentátor, kto­rého v Rakúsku a Nemecku vyhodili kvôli od­miet­a­niu man­žel­s­tva osôb rovnakého pohlavia, po Zámockej vy­z­ývať na so­li­da­ri­tu kon­zervatívcov s homosexuálmi?

A ako môže vyhlásiť Pamelu Zá­les­kú za modernú slovenskú Janu z Ar­ku?

Nie je tak trochu popletený?

Skúsim to vysvetliť. Môj postoj sa formoval medzi dvoma mlynskými ka­meňmi: Na jednej stra­ne som dávnejšie dospel k záveru, že LGBTI­+ ľudia sa stali nástrojom ideológie, ktorá – ako máloktoré iné progresívne učenie – ato­mi­zuje štát, rodinu a človeka.

Na druhej strane, na rozdiel od nemnohých slovenských konzervatívcov ne­mám s homosexuálmi problém. Mám medzi nimi kamarátov a kamarát­ky, dva-trikrát som ich mal ako spolubývajúcich v študentských pri­vátoch.

Zažil som s nimi vše­li­čo, aj veľa krásneho, aj veľa bežného alebo „nor­mál­ne­ho“ a dva-tri ra­zy aj niečo bizarné.

Aj keď sa treba vyhnúť každému apodiktickému zovšeobecneniu, nemali by sme popierať fakt, že medzi homosexuálmi sú z pohľadu ľud­s­kej krá­sy, vzdelanosti, in­teligencie a kul­ti­vovanosti mnohí nad­prie­merne vy­nikajúci ľudia.

Kto mi neverí, nech si pozrie aktuálny zoznam zo zasadnutia Súdnej ra­dy Slovenskej re­pub­liky. Uvidí tam tri „sudkyne“, ktoré oblievajú sudkyňu Záleskú počas šty­roch hodín citovými výlevmi. A možno sa opý­ta, kedy ze­le­ninové, dobytkárske či rybie trhy získali ná­rok poslať svo­jich delegátov do Súdnej rady.

V Berlíne som aj býval s homosexuálom. Zdieľať

Aj keby tie tri „sudkyne“ mali pravdu, tak stále platí, že in­te­lek­tuálna, ja­zy­ková, kultúrna, ba dokonca mi­mická úro­veň Zá­les­kej je o nie­koľko levelov vyš­šie.

Moja história s homosexuálmi sa začala viac ako štvrťstoročie dozadu, po­čas študijného pobytu vo vtedajšom eldoráde sexuálnych menšín, v Ber­líne.

Bol som vtedy hlboko deprimovaným mladíkom s blo­kom spi­so­vateľa, pa­nic doráňaný zo sklamanej prvej lásky, ktorý zúfalo hľa­dal svoju ce­s­tu, vieru a svetonázor. Viedol som život samotára, nad­rá­nom za tmy som v ešte veľmi socíkovskej štvrti vý­chod­né­ho Berlína roz­ná­šal no­vi­ny, tak mi to vyhovovalo.

Na vysokej škole som mal lesbickú spolužiačku. Mala krátke vlasy, no­si­la menčestrové sako so širokými ramenami a vyjadrovala sa ko­str­ba­tým abstraktným spôsobom. Svoj coming-out sformulovala na maličkom se­mi­ná­ri o his­tó­rii divadla vyhlásením, že robí „projekty v gejo­-les­bic­kom kon­texte“.

Mňa odmietala od momentu, keď som v diskusii o Aristofánovi povedal, že tí­to grécki bohovia sú takí smiešni, že už aj sám Aristofán si z nich robil srandu. Umlčala ma prísnou vetou: „To bola hlúpa poznámka!“

Spätne konštatujem, že to bola vlastne moja prvá skúsenosť s ob­med­ze­ním slobody slova zo stra­ny LGBTI+ ideológov. Vtedy na seba narazili katolícky hetero na za­čiat­ku svojej cesty späť ku katolicizmu a lesbická ateistka, ktorá bránila náboženské cí­te­nie neprítomných gréc­kych poly­te­istov.

V Berlíne som aj býval s homosexuálom. V tom študentskom pri­vá­ti­ku žili dve dievčatá z juhozapádu Nemecka, ktoré trávili svoje noci užívaním veľkého množstva tabletiek extázy v technokluboch.

Môj homosexuálny spolubývajúci bol tiež zo Švábska. Bol to krásavec. Kým som ja obýval komoru s výhľadom do zadného dvora, on mal najväčšiu izbu, v strede izby trónila obrovská manželská po­s­teľ, na ktorej sa zvykol pri otvorených dverách polonahý a pôvabný povaľovať.

Keďže vtedy letela agentúra práce pre homosexuálov, ktorá sa volala, ak ma pamäť ne­klame, Man­nometer, dostal môj spolubývajú­ci najzaujímavejšie a najlepšie platené brigády. Nadšene nám roz­prával, že teraz vozí na tri dni thajského dip­lo­ma­ta.

Bol to šťastný človek.

Ja – stále panic, stále v depke a v noci som zase len roznášal noviny.Zdieľať

Aj po návrate do Viedne som natrafil na homosexuálneho spolužiaka a spolubýva­jú­ceho. Pamätám sa, ako sme v malej triede pre­brali scenár, v ktorom spolužiak podrobne opísal rituálny sex biznismena s ma­lo­letým pouličným prostitútom.

Scenár ma oslovil, bol to pre mňa nový svet.

O desaťročia neskôr som si o spolužiakovi v nemeckých novinách prečítal, že za­žil tragédiu so svojím životným partnerom a napísal o tom veľký, no pod­ľa kritika príliš patetický román.

Spolu s dcérou majiteľov bytu sme si vy­brali ako spolubývajúceho mladého dedinčana z južného Bur­genlandu. Dcéra majiteľov bola zvedavá blond židovka s koreňmi v Pe­šti a aktívny sexuálny život spolubývajúceho ju vzrušoval.

On sa volal Norbert. Vynahradil si vo veľkom meste všetko, čo si vo svo­jej dedine nemohol dopriať. Niekoľkokrát do týždňa si priviezol v noci chla­pa pre jednorazový sex.

Ja – stále panic, stále v depke a v noci som zase len roznášal noviny, ten­toraz na sídlisku viedenského socializmu. Po nociach som aj v spoločnej pre­chodovej obývačke pracoval na diplomovke. Stalo sa, že mi niek­torý z príležitostných návštevníkov ponúkol feláciu, ale Norbert rázne obhájil moju heterosexuálnu česť.

K svojim spolubývajúcim bol veľmi priateľský, kým k svojim sexuálnym partnerom sa sprá­val chladno. Zmenilo sa to, keď sa zamiloval do sympatického, ale postihnutého chalaniska.

Vtedy som bol prvý, ale nie poslednýkrát svedkom homosexuálnej lás­ky. Norbert si prestal zo dňa na deň nosiť domov tých príležitostných chlapov a nosil postihnutého chalaniska na rukách.

Bolo to veľmi dávno, pred štvrťstoročím, ale niekedy v tom ob­do­bí som začal ľutovať, že nie som gej.

Prvej láske, ktorá mi zlomila srdce, som vtedy oznámil, pozri sa, čo je výsledok – bude zo mňa teploš.

No nepodarilo sa, vôbec sa mi to nepodarilo.

Hlavne aby nemuseli predstierať kresťanskú lásku, kde jej niet.Zdieľať

Pre mnohých to vtedy bola móda, nezáväzná hra. Ešte sa neviedla voj­na o pojmy „manželstvo“ a „rodina“, ešte aj ten zamilovaný Nor­bert by sa tomu vtedy bol smial.

Neskôr som si v Bratislave a Edinburghu a po­tom aj v Kišineve na­ši­el naozaj blíz­kych homosexuálnych kamarátov a kamarátky. A ešte oveľa ne­skôr sa začali prvé hádky o homosexuálnom manželstve a ho­mo­se­xuálnej rodine.

Videl som to tak, že táto ideológia, ktorá nemá meno ani vod­cu, ani štruk­túru, ani svä­tú knihu, sa takmer náhodne rozhodla, že práve z ho­mosexuálov a potom z transsexuálov urobí popredných nositeľov novej spásonosnej dok­tríny.

Tá je mnohým z nich doteraz cudzia: Časť z nich si naďalej užíva ne­us­po­ria­daný promiskuitný život a časť, asi dosť veľká, sa správa pres­ne ako se­ku­lár­ni heterosexuáli, ktorí si vybrali model sé­rio­vej polygamie. No a iba mizerne maličká menšina dáva najavo svoju túžbu po klasickom ro­dinnom živote.

O tom svedčia všetky čísla o uzavre­tých manželstvách osôb rov­na­ké­ho po­hla­via zo západných krajín.

Ako tí, čo obhajujeme manželstvo a rodinu, musíme brať do úva­hy jeden kľúčový fakt: Mnohí ho­mo­se­xuáli – ide asi už aj na Slo­vensku o väčšinu – po dvadsiatich či dvadsiatich piatich rokoch vymývania mozgov prijali no­vé dogmy LGBTI+ ideo­ló­gie.

S tým musíme pracovať.

Medzi slo­vens­kými konzervatívcami sú mnohí, ktorí homosexuálov vo všeobecnosti nemajú ra­di. Keď sa to deje v rámcoch ľudskej slušnosti, je to v po­riad­ku.

Hlavne aby nemuseli predstierať kresťanskú lásku, kde jej niet.

Myslím si, že sú aj mnohí, ktorí majú homosexuálov vo vše­obec­nos­ti radi, ale tú atomizujúcu ideológiu rozhodne nie. Medzi týchto kon­zervatívcov rátam seba.

Pre nás mi nenapadne lep­šia stratégia ako to staré známe a otrepané: nenávidieť hriech a milovať hrieš­nika.

A už sa môžete vrátiť k policajnej vojne.