Reakcia na Martina Leidenfrosta Lepší príbeh „konzervatívneho Davosu“

Rovnako ako redaktor Postoja Martin Leidenfrost som sa zúčastnil na prvom, inauguračnom ročníku konferencie Aliancie za zodpovedné občianstvo (z anglického ARC – Alliance for Responsible Citizenship) v Londýne.

Keď som sa večer po konferencii vrátil na svoju izbu, prečítal som si Martinovu reportáž. Prirodzene, zaujímalo ma, aké mediálne pokrytie sa konferencii dostalo v slovenskej tlači. No Martinova reportáž, pri všetkej mojej úcte k jeho spôsobu písania, vtipkovania a rýpania, na mňa pôsobila skôr ako paródia.

Niežeby nesedela na úrovni faktov. No interpretácia zažitého vo mne otvorila otázku, či sme sa naozaj zúčastnili na tej istej konferencii.

Ak by som sa na konferencii nezúčastnil, môj pocit z konferencie by bol zhruba takýto.

Pod vedením podivína, ktorý jedáva iba mäso a pôsobí tak trochu diabolsky, sa konala konferencia, na ktorej partia ostrakizovaných čudákov tlieskala samoľúbosti austrálskej pravice, a keď už niekto pôsobí osviežujúco, tak je to nekonvenčný ľavičiar.

Navyše, toto snobské pravičiarske prostredie stále nevyrástlo z rasizmu a černochov nechalo najmä pracovať v šatni. Treba povedať, že toto posledné je otvorená nepravda v spomínanom článku. Zámerne nepíšem, že je to lož. Martin ich možno prehliadol.

S niekoľkými účastníkmi z Afriky som sa osobne rozprával už počas prvého dňa. Nebolo ich tam vôbec málo. Mimochodom, spomínaný ľavičiar Maurice Glasman bol aj podľa mňa výborný.

Hoci následný Martinov komentár o tejto konferencii zahrial moje národne cítiace srdce a dokonca sa s väčšinou Martinovej kritiky smerom k ARC sám stotožňujem, som presvedčený, že celkové hodnotenie na úrovni „ešte nelámem nad Jordanom Petersonom palicu, dám tomu ešte šancu“ je obrovské podhodnotenie toho, čo sme v Londýne videli, počuli a zažili.

Kvality a zdravého rozumu bolo na ARC omnoho viac a bizáru alebo samoľúbosti omnoho menej, ako by sa aktuálne čitateľovi Postoja mohlo z Martinových textov zdať.

Komentár

Po londýnskej konferencii Jordana Petersona Veď fajn, ale s anglosaskou aroganciou nedopadneme dobre

Martin Leidenfrost

Tento týždeň som strávil tri dni na londýnskej kon­fe­ren­cii ARC, ktorá mala byť konzervatívnou alternatívou WEF v Da­vo­se.

O čom bolo ARC 

Nosnou témou konferencie bolo „hľadanie lepšieho príbehu pre našu civilizáciu“. Slovné spojenie „lepší príbeh“ bolo počuť z pódia aj v rozhovoroch pri káve nespočetne veľakrát. To však znie veľmi abstraktne. O čo teda šlo?

Hlavnú ideu konferencie približuje generálna riaditeľka ARC barónka Philippa Stroudová vo svojej eseji Prečo potrebujeme lepší príbeh zhruba takto: „Príbehy a hodnoty, ktoré zdieľame, sú zlatou niťou, ktorá drží naše rodiny, komunity a národy spolu naprieč generáciami. No tieto príbehy progresívny ‚woke‘ liberalizmus podkopal a rozložil, čo vyústilo do straty dôvery v nás samých. Naša spoločnosť sa stala rozoštvanou a rozdelenou.“

Stroudová pokračuje: „Prečo napriek zjavným úspechom západnej civilizácie máme pocit, že sme v stave permanentnej krízy? Bez spoločných kultúrnych naratívov a filozofických základov riskujeme stratu spojenia s našimi historickými základmi a dôvery. Na týchto základoch však stojí všetka dosiahnutá prosperita, ktorú národy kedy vybudovali. Naše národy vybudovali konkrétni ľudia, ktorí dokázali prijať zodpovednosť. Zjavne potrebujeme lepší príbeh pre nás všetkých. Kvôli tomu zakladáme Alianciu za zodpovedné občianstvo. Nemôžeme a nechceme ostať iba pri kritike a šomraní. Môžeme iba vystúpiť a priniesť lepší príbeh. Naprieč našou históriou nachádzame lepšie príbehy, ktoré nás ťahali nahor, nie dole, k spolupráci, nie k rozdeleniu, k zodpovednosti, nie k pasivite, k budovaniu a nie k deštrukcii. Našou misiou je vytvoriť komunitu, ktorá sa bude usilovať poskytnúť pozitívnu víziu plnú nádeje pre našu budúcnosť.“ (pozn. autora: Slovné spojenie „permacrisis, declinist, power-based narrative of today“ som pre zjednodušenie do slovenčiny preložil ako „progresívny woke liberalizmus“, keďže doslovný preklad by slovenskému čitateľovi nedával zmysel.)

Áno, konferencia sa dá zarámcovať aj ako „anti-Davos“. Áno, rečníkov aj účastníkov spájalo presvedčenie, že progresívny „woke“ liberalizmus zašiel priďaleko a jeho dôsledky sú katastrofické. No toto rámcovanie je neúplné.

Práve snaha o lepší príbeh, snaha priniesť nádej a víziu, nie iba postoj šomrajúceho štamgasta zo štvrtej cenovej, robí z ARC inštitúciu samu osebe a nie antihnutie.

To je prvá a najdôležitejšia vec, pre ktorú si myslím, že prvý ročník ARC bol obrovským úspechom. Napriek všetkým chybám krásy, pretlaku Austrálčanov a ďalším nedokonalostiam.

ARC veľmi dobre dokázalo spojiť diskusiu o filozoficko-teologických princípoch s diskusiou o konkrétnych pálčivých témach súčasnosti. Z chlebových tém o praktických otázkach sa v programe nachádzali najmä diskusné panely o ekonomike či energetike, ale aj o rozpade rodiny ako základnej a najdôležitejšej inštitúcie.

Rozhodnutie kanadského súdu Jordan Peterson musí podstúpiť „prevýchovu“ za príspevky na sociálnych sieťach

Michal Lukáč

Niektoré príspevky, ktoré boli vyhodnotené ako nenávistné, obsahovali kritiku premiéra Justina Trudeaua či genderovej teórie.

Ekonomika, klíma aj americkí konzervatívci

Pri ekonomických otázkach opakovane zaznievala dôležitosť voľného trhu, ktorú poctivo vyvažoval napríklad už spomínaný „žid a socialista“ Maurice Glasman, ktorý trefne poznamenal, parafrázujem: „Keď som bol mladší, stále som počúval, ako je Katolícka cirkev plná pedofílie, pokrytectva a mohla za temný stredovek. Ľuďom, ktorí mi toto hovorili, som vtedy odpovedal: ‚Okej, no títo katolíci aspoň netvrdia, že voľný trh stvoril svet.‘“

Opakovane zaznieval pojem subsidiarita. Princíp zo sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, ktorý tvrdí, že sociálne, politické alebo ekonomické záležitosti treba riešiť v najväčšej možnej miere na lokálnej úrovni a pri zdroji daného problému.

Napríklad je správne, keď otázku armády rieši centrálna vláda v Bratislave, no otázku vlastníctva pozemkov na území dediny by mala riešiť najmä obec, rešpektujúc všeobecné právne nariadenia centrálnej vlády.

Dôležité bolo tiež pozorovanie jedného z diskutujúcich, ktorý tvrdil, že konzervatívci v USA prehrávajú, pretože sa príliš zamerali na zdôrazňovanie voľného trhu, pričom im unikali dôsledky takto jednostranného pohľadu na bežného pracujúceho človeka.

Zdalo sa, že viacero diskutujúcich pozná sociálnu náuku Katolíckej cirkvi alebo vo svojom výskume dospeli k rovnakým pozorovaniam, aké formuluje táto náuka. Koniec koncov, nebolo by to prvýkrát, keď poctivé používanie prirodzeného rozumu doviedlo bádateľa k rovnakým výsledkom, aké sformulovalo Magistérium Cirkvi roky pred ním.

Zámerne som použil pojem energetika a nie klíma, hoci diskusie o energetike boli rovnako diskusiami o klíme. Ich leitmotív by sa dal zhrnúť zhruba takto: „Skutočným problémom nie sú popierači klimatických problémov. Skutočným problémom sú nedospelé, aktivistické a nepremyslené snahy o riešenie týchto skutočne existujúcich problémov.“

Bohužiaľ, dnes sa presadzujú najmä takéto riešenia, ktoré efektívne spôsobujú problémy s dostupnosťou energie. Energia je základom každej funkčnej ekonomiky a jej nedostatok poškodzuje najmä tých najchudobnejších.

Ak ide o rodinu, zdôrazňovala sa najmä potreba výchovy dieťaťa v úplnej rodine, s otcom a matkou. Hovorilo sa o kríze otcovstva, o probléme, ktorý spôsobuje deťom výchova v domácnosti, kde otec chýba. To, čo ukazujú tisícročné pozorovania bežného života – že matka je pre dieťa najmä emočnou oporou a otec najmä nastavuje potrebné hranice správania –, bolo podopreté najnovším výskumom. Možno by stálo za to oprášiť koncept zdravého rozumu.

Samozrejme, o téme sa diskutovalo s dostatočným nuansovitosťou, ako napríklad čo robiť v prípade, že rozvod je naozaj nutný, a bez naivity. No ako ideál bolo prezentované manželstvo na celý život. Manželstvo, v ktorom sa oplatí zápasiť so svojimi neresťami a tak sa stále viac zjednocovať so svojím partnerom – pre dobro manželov a ich detí.

Ako si Jordan Peterson a Slavoj Žižek navzájom skladali poklony

Lukáš Krivošík

Priateľská debatná exhibícia dvoch intelektuálnych celebrít ukázala, ako by sme mali zaobchádzať s našimi svetonázorovými rozdielmi.

Čo je Západ?

Jordana Petersona sledujem roky. Nie excesívne, nie som jeho skalný fanúšik. Jeho prácu však považujem za veľmi prínosnú, najmä v oblasti formácie mladých a vracania nádeje frustrovaným. Jeho vzťah k náboženstvu bol a je, nakoľko mi je známe, iný ako môj. To nie je výčitka alebo snaha o negatívne rámcovanie jeho osoby.

Jeho interpretácie Biblie sú geniálne a ukazujú veľa dôležitej pravdy, ktorá nám v bežnom cirkevnom diškurze dneška uchádzala. Ale jeho prezentovanie Biblie ako mýtického príbehu, ktorý je síce najlepší zo všetkých mýtov, ktoré kedy ľudstvo sformulovalo, mi nikdy nebolo blízke.

Je fascinujúce pozorovať, ako tento Kanaďan zápasí s otázkami nadprirodzena. Robí to poctivo a so všetkou vážnosťou, čo dnes naozaj nie je samozrejmé. Ja však „Verím v Boha, Otca všemohúceho…“ vyslovujem s plnou vážnosťou.

Nie ako odkaz na mýtus, ale ako pomenovanie reality. O to viac ma prekvapilo, ako veľmi boli priame či nepriame odkazy na kresťanskú tradíciu a katolícke učenie prítomné na konferencii. Katolícky biskup Robert Barron a filozof Os Guiness hovorili o tom, aké dôležité je správne pochopiť, čo znamená sloboda.

Sloboda podľa nich neznamená môcť robiť čokoľvek, ale znamená silu rozhodnúť sa urobiť to, čo naozaj chcem. Pritom je veľmi dôležité uvedomiť si, že nie je jedno, čo chcem. Nato, aby som žil naozaj dobrý a naplnený život, sa potrebujem poctivo zamyslieť nad tým, čo je správne chcieť. Inak riskujem, že poškodím seba samého a ublížim svojmu okoliu.

V duchu chestertonovského „kresťanstvo nie je buď – alebo, ale aj – aj“ sa zdôrazňovala potreba správneho vyváženia milosrdenstva a spravodlivosti. V záverečnom prejave konferencie Peterson zdôraznil, že potrebujeme opäť uviesť do praxe myšlienku biblickej tradície, že človek je stvorený na Boží obraz, ako muž a žena, aby zodpovedným konaním založeným na pravde dosiahol vznešenosť a zveľadil svoje okolie.

Neviem, či Peterson vníma Boha ako živú osobu, neviem, ako presne vníma modlitbu. Jeho rozmýšľanie je v tejto téme pre mňa fascinujúce a záhadné zároveň. Som však vďačný za priestor, ktorý so svojím tímom vytvoril, pretože to, čo som počul, mi opäť ukázalo, že zdravé kresťanské náboženstvo patrí do verejného priestoru a patrí tam naplno.

Prednášky a diskusie dopĺňalo viacero vystúpení umelcov. Snaha spojiť pravdu, krásu a dobro bola silne prítomná. Teoreticky, v najlepšom zmysle tohto slova, o umení hovoril Japonec Makoto Fujimura. ARC na svojom Youtube kanáli zatiaľ zverejnil toto vystúpenie básnika Joshuu Luka Smitha. Verím, že časom pribudne aj všetko ostatné.

Diskusie o Rusku mi naozaj nechýbali a to naozaj nepatrím k obdivovateľom Vladimira Putina. Za tri dni sa však nedá prediskutovať všetko. Dnes je oveľa väčší problém s tým, že sami nevieme, kto sme. Nevieme, čo to vlastne „Západ“ znamená. Vážne strácame chuť žiť na Západe, nieto ešte ho brániť.

Ako kultúra sme stratili kontakt s „Veľkou tradíciou“, postavenou na Biblii, poctivom premýšľaní smerujúcom k pravde a práve, ktoré platí a je vymožiteľné rovnako pre všetkých. Veľa ľudí u nás sa cíti odcudzených od Západu a hľadajú riešenie inde. Spôsob uvažovania, ktorý ARC naštartoval, má šancu nás opäť priviesť k týmto koreňom.

Ak sa ho podarí systematicky a verejne rozvíjať, som si takmer istý, že Rusko bude príťažlivou alternatívou naozaj pre málokoho. (pozn. autora: Západom tu rozumiem civilizáciu, ktorá bola dlhodobo formovaná katolíckym a protestantským kresťanstvom. Vo veľkom zjednodušení by sa dalo povedať, že je to priestor medzi Kyjevom a Los Angeles.)

Na konferencii zaznelo ešte mnoho iného. Samozrejme, že som nesúhlasil so všetkým. No cieľom konferencie, podľa slov samotného Petersona, nebolo prezentovať vyjadrenia skupiny expertov, ktorí ostatným povedia, ako to celé je, pričom my máme len počúvať a bez otázok vykonávať, čo povedali.

Cieľom bolo vytvoriť priestor, v ktorom sa dá opäť verejne, kvalitne a poctivo diskutovať s cieľom naozaj spoznať pravdu, aby potom každý vo svojom živote aktívne konal v súlade s tým, čo zatiaľ z pravdy dokázal spoznať a prijať.

Myslím si, že ARC bola najkvalitnejšia a najdôležitejšia konferencia svetových rozmerov, ktorá sa za posledné roky udiala. Organizátori oznámili termín ďalšieho stretnutia tohto fóra na február 2025. Verím, že ide iba o začiatok väčšieho príbehu – lepšieho príbehu pre nás všetkých.

Jordan Peterson Slávny psychológ prekvapil slovami o Ježišovi a pravdivosti kresťanstva

Lukáš Krivošík

Akoby sa Peterson nachádzal na samotnom prahu obrátenia.

Anglosasi, Anglosasi, Anglosasi...

Áno, konferenciu organizovali najmä ľudia z anglosaského prostredia. Nikto nebránil, aby sa niečo takéto uskutočnilo z iniciatívy nás v strednej Európe. No nestalo sa. Máme sa preto hnevať a šomrať? Ak áno, tak jedine sami na seba. No toto je deštruktívna línia rozmýšľania.

V prvom rade som vďačný, že sa našli hocakí ľudia hocikde, ktorí dokázali zorganizovať niečo také špičkové. ARC bola najkvalitnejšia konferencia, na ktorej som kedy bol. Aj čo sa týka programu, aj čo sa týka organizácie. Z osobných rozhovorov viem, že nie som sám, čo niečo také tvrdí.

No hlas strednej Európy predsa len zaznel hlasnejšie ako pri káve počas prestávok. Mal som možnosť zúčastniť sa na večeri, ktorá sa konala v rámci oficiálneho programu konferencie. Bola to večera vo veľkom štýle, v nádhernej historickej knižnici, s viacerými príhovormi.

Hostiteľom a sponzorom tejto večere bola organizácia Them Before Us, ktorá sa snaží dostať záujmy detí do centra diskusií nás dospelých o tom, ako usporiadať našu spoločnosť – do centra diskusií o rodine, umelých potratoch alebo organizácii školstva. Večeri predsedal poslanec britského parlamentu Danny Kruger, s príhovorom vystúpila okrem iných predsedníčka organizácie Them Before Us Katy Faustová.

Bývalý slovinský premiér Alojz Peterle zahral na ústnej harmonike Ódu na radosť, pretože podľa neho pravda bez radosti je nanič. Keďže predsedajúci večere Kruger podporoval brexit, to bol vcelku husársky kúsok.

Po oficiálnych príhovoroch Kruger vyzval hostí, aby sa prihlásili o slovo a podelili sa o svoje myšlienky. Prihlásil som sa a spolustolujúcim som povedal o tom, ako sa progresívni aktivisti nedávno na Slovensku pokúsili vytlačiť esejistickú súťaž sv. Tomáša Morusa z právnickej fakulty, o tom, ako sme sa viacerí akademici dali dokopy a podpísali otvorený list za akademickú slobodu a ako aj po tejto verejnej podpore dekan právnickej fakulty zatiaľ tieto útoky ustál.

Odkázal som na našu skúsenosť s komunizmom, pretože si myslím, že slovenská spoločnosť je vďaka tejto skúsenosti odolnejšou voči takýmto totalitným pokusom. Tento krátky príhovor si vyslúžil potlesk celej sály, viacero ľudí zo Západu mi zaň poďakovalo.

Nepíšem to preto, aby som robil zo seba hrdinu. Skôr by som chcel povzbudiť nás, slovenských kresťanov a ďalších ľudí rozmýšľajúcich v súlade s prirodzeným zákonom a zdravým rozumom, aby sme sa nebáli verejne vystupovať. Vo svete nás chcú počuť a budú nás počúvať. Len sa musia o nás dozvedieť.

Naša úloha je byť rozumnými a odvážnymi zároveň u nás doma na Slovensku a zároveň sa smelo hlásiť o slovo aj za našimi hranicami. Som si istý, že ak budeme mať čo povedať a dáme o sebe vedieť, ďalšie stretnutie ARC bude menej anglosaské a viac slovanské.

Záverom by som ešte rád dodal, že pri každej zo spomenutých tém nie je šanca, aby som ju vystihol v plnosti. Našťastie čitateľ nie je odkázaný len na komentáre alebo reportáže v novinách. Prednášky a diskusie z konferencie sú zverejňované na youtubovom kanáli arc_forum a existuje aj web konferencie. Ak niekoho načrtnuté témy zaujali, môže si na základe tohto spraviť vlastný názor.