Vyšetrovateľ Ján Čurilla Minister Eštok nás chce vyhodiť z polície, aby sme nevyšetrovali ich kauzy

V rozhovore s Jánom Čurillom sa dozviete:

• prečo sa na výsluchu takmer pobil s mafiánom Piťom;
• ako reagoval Bašternák, keď našli v jeho aute mŕtvolu;
• čo si myslí o analytických schopnostiach Erika Kaliňáka;
• či mal niekedy strach a prečo spával s brokovnicami pri hlave;
• prečo si myslí, že Fico s Kaliňákom stáli na čele zločineckej skupiny;
• prečo bol dlho voličom Smeru a kedy sa mu definitívne otvorili oči;
• ako ho poučoval Kočner a odkiaľ vedel, že čurillovcov zadržia;
• ako sa správal sudca Kapinaj, ktorý ho poslal do vyšetrovacej väzby;
• ako znášal pobyt v cele a čím sa líši od domáceho väzenia;
• prečo verí, že zvíťazí spravodlivosť a dotiahnu aj rozbehnuté kauzy. 
   

Až doteraz ste neposkytovali žiadne rozhovory. Prečo ste zmenili názor?

Pretože sa nemáme ako brániť voči všetkým tým klamstvám a útokom, ktoré zaznievajú už niekoľko rokov vo verejnom priestore na našu adresu. Chcem ľuďom skrátka povedať, ako to bolo naozaj – a vysvetliť im aj súvislosti, ktoré politici na svojich tlačovkách zámerne zamlčiavajú.

Bolo ťažké tak dlho mlčať?

Veľmi ťažké. Keď počúvate vrcholných predstaviteľov štátu, ako na vás dennodenne pľujú, očierňujú vás a špinia vaše meno, tak je ťažké byť ticho. Tým viac, keď vidíte, ako nekriticky preberá tieto naratívy dezinfoscéna, respektíve ľudia, ktorí tomu absolútne nerozumejú. Myslím, že je čas, aby ľudia konečne poznali pravdu.

Ako sa stal z vyučeného stolára policajt?

Keď som bol na vojne v Prešove, volala mi mama, ktorá pracovala ako civilná zamestnankyňa na polícii. Vravela mi, že na akadémiu v Rači berú prvýkrát aj civilov, dovtedy to bola len rezortná škola.

Presviedčala ma, nech to skúsim, keďže som nemal nikdy problémy s učením ani s fyzickou kondíciou. Telesné previerky som zvládol nadpriemerne, poctivo som sa pripravil aj na psychotesty.

Stolárčina vás prestala baviť? 

To nie, ale bolo to náročné. Otec mal vlastnú dielňu, robili sme spolu. S drevom je krásna práca, ale je to aj veľký hluk, prach a špina. Odmalička ma to navyše ťahalo k vojakom, policajtom, hasičom. Ako chalani sme neustále mali nejaké prestrelky na lúkach. 

Taká je väčšina chlapcov, hlavne na vidieku nič výnimočné.

To je pravda. Od skorého veku som však mal tendencie niekomu pomáhať. Keď bol v triede niekto slabší, vždy som sa zaňho pobil a podobne. Asi som mal vrodený zmysel pre spravodlivosť.

Pomáhať a chrániť.

Zrejme áno, aj keď môže ten slogan vyznieť infantilne. 

Niečo podobné mi už vravelo veľa policajtov. 

Mali by to mať v sebe všetci, ale realita je iná. Keď som na polícii začínal, v tom čase ste mali nárok na výsluhový dôchodok už po pätnástich rokoch. Preto to vtedy lákalo aj vypočítavcov. 

Boli aj takí, čo čakali s nasoleným zadkom, kým uplynie spomínaná lehota. Do dôchodku potom chodili tridsaťpäťroční chlapci, ktorým cinkla každý mesiac na účte slušná suma, z ktorej sa dalo vyžiť.

Ja som si, naopak, vtedy ani teraz nevedel predstaviť, že by som odišiel už po pätnástich rokoch.

Prečo?

Som ešte mladý, mám len štyridsaťpäť rokov. Policajná práca ma navyše stále baví. Takých desať rokov by som ešte kľudne potiahol, hoci minister vnútra sa nám v tom snaží všemožne zabrániť.

Dnes má policajt nárok na dôchodok po dvadsiatich piatich odslúžených rokoch. Už by ste mohli odísť?

Mohol, ale neodídem, kým ma k tomu neprinúti finančná situácia. Navyše ma štve dvojaký meter Matúša Šutaja Eštoka, hoci tvrdí, že ku každému pristupuje rovnako. Veď to je do očí bijúca lož.

Čo tým myslíte?

Keď sa stal ministrom vnútra, okamžite odvolal z funkcie Štefana Hamrana aj jeho viceprezidentov. Následne postavil mimo služby mňa, troch kolegov vyšetrovateľov a dvoch operatívcov.

Až dodatočne zisťoval, ktorí policajti sú obvinení z úmyselného trestného činu. Po nejakom mesiaci vydal personálne rozkazy aj v týchto prípadoch. Prečo sa pri mne, Ďurkovi a ďalších tak ponáhľal?

Prečo?

Pretože jeho úlohou bolo prísť, vyhodiť a zastaviť nás, aby sme nemohli ďalej pracovať na rozbehnutých kauzách. Napokon, už pred voľbami nám odkazoval, aby sme sa zbalili a pratali z krajiny. 

O účelovosti konania ministra Šutaja Eštoka, ktorého motivuje pomsta, svedčí aj jeho prístup k vyšetrovateľovi Petrovi Šolcovi. Osobne proti nemu nič nemám, vážim si ho, je to slušný človek aj svedomitý profesionál.

Napriek tomu, že v jednom uznesení je obvinený spolu s nami, nebol postavený mimo služby. Do civilu však odišiel na vlastnú žiadosť, so všetkými náležitosťami. Aj v súčasnosti sú v zbore obvinení policajti, ktorí neboli dočasne postavení mimo služby. Podobný dvojaký meter je možné nájsť aj v aktuálnom nešťastnom prípade z Košíc, kde dobil policajt na smrť človeka.

V akom zmysle?

Nepoznám okolnosti toho prípadu ani spis. Preto ho nebudem bližšie komentovať ako politici typu Gašpar a spol., ktorí sa na počkanie – a bez znalosti veci – vyjadrujú k hocičomu a ešte o tom aj klamú. 

Z medializovaných informácií, ktoré zverejnili minister Štuaj Eštok a šéf inšpekcie Zurian, však vyplýva, že kolega toho policajta, ktorý zabil človeka, je k dnešnému dňu stále v zbore, poberá plat a čerpá si dovolenku. Najskôr sa na kolegu nečinne pozeral, ako niekoho mláti. Potom sfalšoval úradný záznam o tom, ako prebiehal spomínaný incident, aby ho kryl. Veď to je zneužívanie právomocí ako vyšité.

Neskôr sa navyše ku všetkému priznal, takže bol prepustený zo zadržania. Hoci odvtedy ubehli dva týždne, podľa medializovaných informácií je stále policajtom. Nás pritom postavili mimo služby v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín.

K okolnostiam vášho trestného stíhania aj postavenia mimo služby sa ešte dostaneme, vráťme sa k vašim začiatkom. Čo vám dala policajná akadémia?

V čase, keď som tam študoval, to bola kvalitná škola. Bavilo ma najmä trestné právo, ktorého výučba bola na lepšej úrovni ako na Právnickej fakulte UK. Na akadémii sa išlo oveľa viac do hĺbky. 

Teraz od mladších kolegov počúvam, že úroveň policajnej akadémie išla dolu. Zažil som tam aj situácie, keď študenti popíjali s učiteľmi, ktorí potom na skúškach prižmúrili oči a nechali ich prejsť. 

Nevyrušovalo vás, že také niečo sa deje aj na policajnej akadémii?

Skôr sa mi to zdalo trápne, aj za toho učiteľa. Študentov, ktorí takto prechádzali niektorými predmetmi, som totiž neskôr počul, ako sa o ňom bavia poza jeho chrbát. Na školu chodili aj experti, ktorí mali v saku nastrkaných niekoľko pier omotaných ťahákmi. Počas skúšok ich len pozvoľna otáčali podľa toho, aké boli otázky. Tie saká si dokonca požičiavali.

Začínali ste na okresnom policajnom oddelení Bratislava 1, ktoré nepôsobí práve vľúdnym dojmom. Ako veľmi sa líšili vaše predstavy z civilu od reality v praxi?

Vôbec som netušil, čo všetko táto práca zahŕňa. Ale prekvapilo ma, ako to tam vyzeralo – mal som pocit, že som prišiel do kravína. Keď som vošiel do svojej kancelárie, skoro som odpadol. Nábytok pochádzal hádam z čias Márie Terézie, ktorá na ňom obedovala. Cez okná fučalo, na podlahe boli plesnivé linoleá, na obitých stenách pľuvance. Trochu ma to vyviedlo z rovnováhy.

Mal som však šťastie na starších kolegov, ktorí ma rýchlo zorientovali v tom, čo je dôležité. Zo školy som mal v hlave paragrafy, ale napísať uznesenie o začatí trestného stíhania vás naučí len prax.

Ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby som bol narazil na flákača, ktorý by ma bol navádzal na „krivárny“. Možno by som to už mal aj odsedené. (Smiech.) Chvalabohu, rástol som popri čestných a poctivých vyšetrovateľoch, ktorým som za to veľmi vďačný.

Ján Čurilla. Foto: Švabach/Diana Čermáková

Na začiatku ste riešili okrem drog a krádeží áut aj pouličné bitky a výtržnosti, kde ste narazili na piťovcov ako Hrotko alebo Vyskočil. Aká to bola skúsenosť?

V tom čase som ich vnímal len ako lokálnych výtržníkov. Hoci na okrese išlo o bežnú kriminalitu, bavilo ma to. Výhodou bolo, že ste boli bližšie k ľuďom a pomáhali im pri riešení ich problémov. Keď im vykradli pivnicu, ukradli auto, zmlátili ich na ulici a podobne. 

Po piatich rokoch ste kariérne postúpili na Úrad boja proti organizovanej kriminalite. Bol to veľký rozdiel?

Obrovský. Na okrese som si myslel, že na ÚBOK-u nič nerobia. Keď som tam však prišiel, zistil som, že robia. (Smiech.) Rozdiel bol aj v charaktere práce, ktorú radoví občania až tak nevnímali. 

Riešili sme veľké zločinecké skupiny, pričom prípady sme si väčšinou vyhľadávali sami. Na okrese by ste sa nikdy nedostali ani ku kauzám prepojenia politiky, bezpečnostných zložiek a mafie. Nemali by ste na to podmienky ani čas ísť do hĺbky. Vyžadovalo to viac analytického myslenia, využívali ste sledku, odposluchy, robili domové prehliadky. A na konci ste obvinili a zadržali aj dvadsať ľudí. 

Keď som však dostal prvý spis, ktorý sa týkal krádeže nafty v Slovnafte, skoro som sa rozplakal. Mal asi desať zväzkov, bolo tam spravených asi milión úkonov. Ale nesťažujem sa.

Postupne ste sa dostali až k vraždám, čo je pre mnohých vyšetrovateľov vrátane vás vrchol policajnej práce. Prečo je to tak?

Je to úplne prirodzené. Čo viac sa vám môže stať, ako keď vás zabijú? Vražda je vražda a objasniť ju je výzva. Je v tom aj ľudský rozmer, respektíve snaha niekomu pomôcť, ako som spomínal na začiatku. Každý má mamu, otca, brata, sestru, ženu. A pozostalým môžete pomôcť aspoň tým, že dolapíte vraha ich príbuzného a pôjde sedieť. Myslím si, že takto to vníma deväťdesiat percent vyšetrovateľov.

Ako jednu z prvých ste vyšetrovali vraždu tehotnej ženy v kukurici pri Trenčíne. K prípadu ste sa dostali jedenásť rokov od spáchania skutku a objasnili ho na základe DNA páchateľa na šatách obete. Politik Smeru Erik Kaliňák sa vás verejne spýtal, ako je možné po takom čase stotožniť niečie spermie. Čo by ste mu odpovedali?

Pokúsim sa odpovedať tak, aby to bolo publikovateľné. Erik Kaliňák je Erik Kaliňák. Preňho je najdôležitejšie naháňať si sledovateľov. V jeho mentálnom svete som nepriateľ, ktorého treba zničiť.

Presne stelesňuje to, o čom som už hovoril. To znamená, že politici by sa nemali vyjadrovať k veciam, ktoré nemajú naštudované. Myslím, že nikdy nevidel Trestný zákon – a keď, tak len na obrázku. Ak dokáže verejne vysloviť takú hlúposť, ako spomínate, tak nemá ani predstavu, ako funguje kriminalistická metóda analýzy DNA. Veď niečo také je možné zistiť aj z kostry dinosaura, milý Erik. (Smiech.)

Alebo si skutočne myslí, že keď vykopeme povedzme po dvadsiatich rokoch nejakú mŕtvolu, tak ju identifikujeme podľa občianskeho preukazu, ktorý má v plastovom obale pri sebe?

Vyšetrovali ste aj prípad vraždy známeho právnika Ožvolda, ktorého zabil v roku 2011 mafián Slezák. Až doteraz sa však nevedelo, že páchateľ zastrelil svoju obeť v aute, ktoré patrilo podnikateľovi Ladislavovi Bašternákovi. Vedeli ste, o koho ide?

Vtedy vôbec. Akurát ma prekvapilo, na akom drahom aute jazdil – BMW X6. Keď sme mu ho vracali – po analýze krvi, ktorej stopy sa tam našli –, tak som sa ho pýtal, prečo ho používal Ožvold.

Ako reagoval?

Iba sa uškrnul a dodal: „A čo je na tom? Bol to kamarát, tak som mu ho požičal, aby sa mal na čom voziť.“ Ožvold mu za to ani nič neplatil. Na to som mu povedal, že ja nemám takých kamarátov.

Kedy vám došlo, že Bašternák je v skutočnosti podvodník?

Až keď vyšli najavo jeho kšefty s dépeháčkou. Ja mám obyčajné auto, ktoré budem roky splácať. Napriek tomu neviem, či by som ho niekomu požičal. Preňho bolo miliónové auto ako futbalová lopta.

Vašou profilovou kauzou na ÚBOK-u však boli piťovci – obávaná zločinecká skupina z Lamača, ktorá často demonštrovala silu aj v uliciach hlavného mesta. Aká to bola skúsenosť?

Veľmi zaujímavá. Nielen so samotnými členmi skupiny, ale aj s ich obhajcami, ktorých raz prišlo na výsluch dvadsaťdva.

Dvadsaťdva?

Áno. Vyzeralo to ako v kinosále.

Kde ste ich usadili?

Mali sme takú väčšiu výsluchovú miestnosť. Priniesol som im tam stoličky, posadil ich tesne vedľa seba a zavrel okno. Jeden z nich sa potom sťažoval, že vraj išlo o neľudské podmienky. (Smiech.)

Ako prebiehal taký výsluch?

Dôležité je hneď na začiatku určiť jasné mantinely. To som vždy zdôrazňoval aj mladším kolegom, ktorí boli až príliš benevolentní.

Čo to znamená?

Obhajca sa hocikedy postavil, že si ide urobiť alebo kúpiť kávu, niečo vybaviť a podobne. Vravel som im, že sa to zvrhne na cirkus, ktorý potom nedokážu ukočírovať. A tak aj bolo.

Aké sú tie mantinely?

Obhajcovi napríklad nesmiete dovoliť klásť otázky – a vstupovať do výsluchu skôr, ako mu udelíte slovo. Lebo sú aj takí, ktorí si ho zoberú sami a začnú diktovať, čo máte zaprotokolovať a podobne. Tak som im ho zobral a upozornil ich, že keď sa to zopakuje, uložím im poriadkovú pokutu. Prvý raz to nerešpektovali, päťsto eur. Druhý raz to ignorovali, tisíc eur. Keď dostali tisícpäťsto eur, stíchli.

Bol som za idiota, ale mal som pokoj. Naozaj to nie je jednoduché, keď sa musíte sústrediť na viacero vecí – počúvať, analyzovať dôkazy, promptne reagovať a zároveň sa ich snažiť „dostať“. Nehovoriac o tom, že paralelne si musíte všetko aj zapisovať. Druhá strana má v rovnakom čase otvorený tablet, z ktorého cituje nálezy Ústavného súdu, aby vás zaskočila a vytiahla sa pred ostatnými.

Ako sa počas výsluchov správali samotní piťovci?

Dnes sa už nad tým usmievam, ale bolo to náročné. Napríklad za Piťom som šiel do väzby s rešpektom, lebo som nevedel, čo od neho môžem čakať. V tom čase ešte navyše nijako nespolupracoval.

Správal sa arogantne, pričom dával ostentatívne najavo, aký som hlupák, ktorý tára nezmysly. Hovoril so mnou pohŕdavo a s dešpektom, tak som mu musel dohovoriť, nech sa ukľudní.

Niekedy nás museli od seba doslova odtrhnúť až bachari. On zvýšil hlas, ja tiež. On sa zdvihol zo stoličky, ja tiež. Už som si aj začal hovoriť, nech okamžite prídu, lebo ma tam zabije. Základom však je neukázať, že sa takéhoto človeka bojíte, lebo vás zožerie.

Nielen v súvislosti s piťovcami ste chodili ako vyšetrovateľ vykopávať aj mŕtvoly. Nutné zlo?

Mňa to bavilo.

Vykopávať mŕtvoly?

Áno. Keď sme nejakú našli a stotožnili ju s konkrétnym človekom, bol to dôležitý dôkaz.

Prečo?

Lebo chcel kedysi svedčiť napríklad aj proti piťovcom.

Viacerí vyšetrovatelia majú problém aj s pitvami. Vy nie?

Nie. Hlavne keď ste mladý policajt, chodíte na pitvy dosť často. Starým sa už nechce pozerať na to, ako si pitevník kľakne k obeti a odreže jej zvrchu lebku, z ktorej vyberie mozog.

Následne ju hodí na váhu ako krkovičku a asistent mu zakričí: kilo dvadsať. Vyzerá to divne, ale oni to robia každý deň. Beriem to tak, že je to mŕtvy človek, ktorý to necíti. Je to len lekársky úkon, ktorý nám pomáha vo vyšetrovaní.

Ján Čurilla. Foto: Švabach/Diana Čermáková

V roku 2018 ste v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vypočúvali aj Mariana Kočnera. Ako vystupoval?

Vypočúval som ho aj v iných veciach, napríklad v súvislosti s vraždou Jána Takáča. Pôsobil tak ako vždy. Ja, ja, potom dlho nikto a potom možno niekto ďalší. Pripomínal mi Piťa, veľmi sa k sebe hodili. Rád nás tiež poučoval, čo a ako máme vyšetrovať. Skrátka všade bol a všetko videl. V živote zrejme nešoféroval len vesmírnu raketu. Aj na to sa možno chystal – tesne predtým, ako ho zadržali.

Na druhej strane disponoval aj dôležitými informáciami. Napríklad vedel, že budeme zadržaní. Po jednom výsluchu to povedal vyšetrovateľovi Milanovi Sabotovi, ktorého zadržali spolu s nami.

Odkiaľ to vedel?

Keďže bol v base, predpokladám, že len od svojho obhajcu Mareka Paru. Ten sa v tomto duchu vyjadroval aj na poľovníckej chate.

Fico, Kaliňák a Gašpar zvolali po Kuciakovej vražde tlačovku a položili na stôl milión eur. Čo ste si vtedy pomysleli?

Prišlo mi nevoľno. Za čo chceli niekomu vyplatiť milión? Za informácie o páchateľovi? Veď to je povinný nahlásiť každý, kto o tom niečo vie. Nehovoriac o tom, že to neboli ich peniaze.

Prekvapilo vás, čo všetko vyšlo najavo po vražde? Mám na mysli najmä prepojenie vedenia polície, časti prokuratúry a súdov s oligarchami a organizovaným zločinom.

Všeličo sa hovorilo aj pred vraždou, hlavne o prepojení Gašpara s Bödörom a ďalšími. Podozrivé bolo aj konanie špeciálneho prokurátora Kováčika, ktorý nepodával obžaloby a všetko zametal.

Chýbali však dôkazy. Mnohí mi v minulosti aj vyčítali, že som prehnaný optimista. Mne však nestačili šuškandy – nemôžete niekoho len tak označiť za vagabunda len preto, že si to myslíte.

V lete 2020 vám bola na niekoľko mesiacov pridelená ochranka. S ktorým prípadom to súviselo?

S takáčovcami, ktorí údajne pripravovali moju vraždu. Jeden z nich – Martin Mikulec – sa totiž obesil, pričom jeho kumpáni to nepriamo pripisovali mne, keďže som stál za jeho trestným stíhaním. Mikulcov bratranec sa vraj po jeho samovražde vyjadril, že toto som už prehnal, takže ma dajú dole. Neskôr sme zistili, že som ho kedysi zatvoril pre drogy, ktoré vo veľkom predával pre takáčovcov.

Zasvietila vám vtedy kontrolka, že pozor, toto už nie je sranda?

Nebolo to prvýkrát, čo sa mi niekto vyhrážal smrťou. Hrubokrkí mafiáni bežne trúsili aj poznámky typu: ako sa má dcéra, či sa jej darí v škole. Ale ochranku som mal len raz, v súvislosti s Mikulcom.

Naučili ste sa s tým žiť?

Nebolo príjemné, keď mi chodili so samopalmi aj po záhrade. Ale bral som to ako prirodzenú daň za to, že sme rozkrývali zločiny na všetkých úrovniach – vrátane najvyšších predstaviteľov štátu.

Manželka aj deti to brali, samozrejme, inak. Nebolo im to jedno, mali strach. Ja som však typ človeka, ktorý nedá navonok nič najavo. To znamená, že si radšej všetko usporiadam sám v sebe.

Vy ste nikdy nemali strach?

Jasné, že mal. Hlavne o ženu a deti. V čase, keď sme mali spomínanú ochranku, som navyše spal s dvomi brokovnicami. Jednu som mal nabitú pri svojej posteli, druhá bola pri manželkinej posteli.

Po vraždách a hrubých krkoch ste začali vyšetrovať aj policajtov, oligarchov a politikov, napríklad v kauze Očistec. Nebol v skutočnosti toto vrchol vašej kariéry?

Zrejme áno. Od leta 2020 do jari 2021 sme každý mesiac realizovali jednu veľkú akciu, počas ktorej sme zadržali desať, pätnásť ľudí. Bol to dôležitý zlom, ktorý odštartovala výpoveď Ľudovíta Makóa. Následne začali spolupracovať aj František Böhm, Bernard Slobodník alebo Boris Beňa. A to hovorím len o tých najznámejších. Nie je pravda, že všetko bolo postavené na jednom kajúcnikovi. To je absolútna lož.

Po tom, čo skončil vo väzbe aj Vladimír Pčolinský, prišla odveta. SIS vypracovala falošnú správu, že manipulujete s výpoveďami kajúcnikov. Viacerých z vás sledovali a snažili sa zbierať kompromateriály. Okrem toho na vás útočili politici ako Robert Fico alebo Boris Kollár. Ako ste to znášali?

Na začiatku to bolo veľmi nepríjemné. Pomaly som sa bál zapnúť televízor alebo otvoriť chladničku, keďže moje meno vyskakovalo zovšadiaľ. Bol som označený za zločinca, vagabunda, mafiána. Strašne ma to vytáčalo, keďže proti nám nebol jediný dôkaz. Ako si to môže niekto dovoliť, kým nie ste právoplatne odsúdený? Nepáčilo sa mi, ani keď to hovoril Matovič o politikoch Smeru.

Viacerí vás pritom označovali za „Matovičových chlapcov“, ktorí vraj konali na jeho objednávku. 

Ďalšia hlúposť. Ja teda rozhodne nepatrím k jeho fanúšikom – kto neverí, nech si vypočuje, ako sa o ňom bavíme na nahrávkach, ktoré sa potom púšťali účelovo zostrihané na tlačovkách Smeru.

Gašpar a jemu podobní bohapusto klamú, keď tvrdia, že sme ich trestne stíhali, lebo nenávidíme túto stranu. Veď ja mám v Smere kopec kamarátov, niektorí boli v minulosti aj na vedúcich pozíciách.

Kto napríklad?

Bývalý minister obrany František Kašický. Teraz je starostom obce Častá, kde bývam, máme kamarátsky vzťah. Hocikedy sa stretneme na ulici a podebatíme, v minulosti sme sa navštevovali aj s rodinami.

Nerozdeľujem ľudí podľa politického presvedčenia, ale podľa toho, kto je aký človek. Ja som bol dokonca voličom Smeru, až v roku 2020 som odovzdal hlas inej strane.

To vážne?

Áno.

Komu?

Druckerovi a Dobrej voľbe.

Prečo ste dovtedy volili Smer?

Pretože pre policajta to nebola zlá voľba.

Kaliňákove sociálne istoty a odmeny?

Nielen, ale zohralo to rolu. Možno by som bol volil aj SaS, ale v programe mali, že zrušia policajtom sociálne výhody – aspoň tak som to vtedy vnímal. Počas jeho éry dostali policajti nové autá aj zbrane. 

Nie je to trochu málo? Nenechali ste sa kúpiť?

Niekto to môže vnímať aj takto, ale mali sme v podstate len dve voľby – jeden nám chcel pridať, druhý zobrať. Okrem toho až kým sme ich nezačali vyšetrovať, neboli dôkazy o ich trestnej činnosti. Kritický som bol už po Kuciakovej vražde, po milióne na stole. Ale definitívne sa mi otvorili oči až v roku 2020. 

Koho ste volili v roku 2023?

Progresívne Slovensko.

Ján Čurilla. Foto: Švabach/Diana Čermáková

Po policajtoch, siskároch a vplyvných oligarchoch ste obvinili aj Fica a Kaliňáka – zo založenia zločineckej skupiny. Aj niektorí novinári vám vtedy vyčítali, že ide o nadkvalifikáciu. Stojíte si za tým aj s odstupom času?

Nepochybne. Hlavne si treba uvedomiť rozdiel medzi organizovanou a zločineckou skupinou. V prvom prípade sa vopred dohodne, čo sa ide robiť a s akým cieľom: ty budeš šofér, ty budeš dávať pozor na jednom konci ulice, ty na druhom, ja idem do banky a ty budeš mať na starosti rukojemníkov.

Zločinecká skupina má svoje štruktúry a funguje s cieľom dosahovať sústavný zisk alebo výhody. Niekto má pod palcom políciu, iný štátne zákazky a všetci majú garantovanú beztrestnosť.

Každý pritom vie len to, čo má vedieť. A stretáva sa a komunikuje len s ľuďmi, ktorí sú v rámci skupiny o jednu úroveň nižšie. Čelní predstavitelia mafie sa nebudú stretávať s nižšie postavenými členmi. Bolo by to pre nich obrovské riziko. Takto funguje mafia po celom svete vrátane Talianska.

Ako hypotetický príklad uvediem, že keď chcel napríklad Fico ovládnuť napríklad políciu, riešil to s Kaliňákom, maximálne s Bödörom. Hraško, Krajmer ani Slobodník ho nezaujímali ani nemal dôvod sa s nimi stretávať.

Po vykonštruovanej správe SIS a zastrašovaní na tlačovkách Smeru prišlo vaše zadržanie. Čakali ste to? 

Áno. 

Čo sa vám odohrávalo v hlave?

V prvom momente som veľmi nerozmýšľal, čo sa vlastne deje. V stresových situáciách rozmýšľam pragmaticky a v pokoji, lebo pod vplyvom emócií sa nikdy nič nevyrieši a človek to potom ľutuje.

Kolegovia by vám potvrdili, že v práci viem byť aj výbušný. Občas lietali vzduchom spisy, knihy aj stoličky. Voči stránkam, respektíve smerom navonok, by som však takto nikdy nevystupoval. Vždy som vedel, čo si môžem voči komu dovoliť.

Keď ma zadržali, správal som sa úplne zodpovedne. Poslušne som sa postavil k stene a položil na ňu ruky. Spomínam si aj na ich poznámku, že ako by im bolo sveta žiť, keby sa tak správal každý. Následne sme išli do mojej kancelárie po doklady, keďže som predpokladal, že skončím v cépezetke. Keď som sa spýtal, či im neprekáža, že mám v taške nabitú zbraň, zostali zaskočení.

Ako reagovali?

Utrúsili niečo v zmysle: „Jano, ale šak si neni k…t.“ Tak im hovorím, že dobre, len chcem predísť tomu, aby potom po mne skočili.

Čiže ste ich vlastne kontrolovali, respektíve dozerali na to, aby vás zadržali procesne správne.

V podstate áno. (Smiech.)

Cépezetka aj vyšetrovacia väzba, v ktorej ste strávili takmer tri týždne, je veľký zásah do osobnej slobody. Nominanti Smeru, ktorých ste tam poslali, sa sťažovali, že fungovali v neľudských podmienkach. Vy máte aj osobnú skúsenosť, naozaj je to také zlé?

Nechcem pôsobiť ako majster sveta – jasné, že som si to neužíval. Každého nejakým spôsobom ovplyvní, keď sa ocitne vo väzbe. Mal som pocit, že som sa vrátil v čase, na základnú vojenskú službu.

Vyzeralo to tam ako v kasárňach, aj oblečenie a posteľná bielizeň boli v podstate rovnaké. Mentálne som sa však nastavil tak, že keď už som tu, musím vydržať, lebo moje obvinenie je postavené úplne na vode. Určite to však nie je také hrozné, ako to opisovali niektorí politici na svojich tlačovkách. Možno sa iba báli.

Ale vnímali ste okolnosti svojho zadržania aj vtedajšiu atmosféru.

To áno. Ani na chvíľu som si však nepripúšťal, že za toto by ma mohli odsúdiť. Vyrušovala ma len predstava, že si vyrobia falošných svedkov.

Čiže tí, čo boli na vojne, to v pohode zvládnu?

To neviem. Ale rozčuľuje ma, keď sa Gašpar a jemu podobní sťažujú, že ich eskortovali do väzby na druhom konci republiky. A Paľo Ďurka skončil kde? Tiež je z Nitry a takisto ho presunuli do Prešova. Alebo že nemohli telefonovať s rodinou. Ani ja som nemohol, dokonca ani s obhajcom. Napriek tomu nevyplakávam.

Čo bolo najhoršie?

Práve to, že neviete, čo sa deje doma. Zrazu som si uvedomil, že manželka je na všetko sama – na starostlivosť o domácnosť, deti. Rozmýšľal som, či jej niekto prišiel pomôcť, aby všetko zvládla.

Deprimuje vás aj to, keď neviete, za čo vlastne sedíte. Za nahrávky, kde sa o niekom bavíte vulgárne? To je trestný čin? Tak potom treba stíhať aj partiu z poľovníckej chaty – súčasný riaditeľ SIS chcel zraziť Daniela Lipšica alebo pichnúť Kaliňákovi vidličku do oka. Okrem toho čo na tom vyšetrujú tri roky? Len to umelo naťahujú, za normálnych okolností by to bolo vybavené za niekoľko mesiacov.

Na porovnanie: kauzy ako Očistec, Judáš alebo Mýtnik sme vyriešili takmer za rok, hoci tam bolo rádovo viac skutkov aj obvinených. Nás stíhajú za jednu vec, že sme si údajne vymysleli jedno uznesenie. A robia to aj napriek tomu, že nemajú jediného svedka, ktorý by to potvrdzoval. V tejto veci, naopak, vypovedali ľudia, ktorí priznali, že nám poskytli podklady na stíhanie podozrivých ľudí z inšpekcie.

Myslíte si, že ich prokurátor navrhol vypočuť pred súdom? Ani náhodou. Nepotrebuje predsa, aby niekto spochybnil obžalobu. A to nehovorím, ako sa správal sudca Kapinaj, ktorý nás poslal do väzby.

Ako?

Keď som čakal na rozhodovanie o väzbe, zrazu sa spoza rohu vyrútil chlap v trenkách a mastnom tielku. Myslel som si, že je to nejaký údržbár. Keď prešiel okolo mňa, len sa pohŕdavo uškrnul a vošiel do pojednávacej miestnosti. Vôbec mi nenapadlo, že by to mohol byť sudca.

Keď som ho následne zbadal v talári, skoro som odpadol. V pojednávačke sedel vyvalený a rúškom si prekrýval oči. V jednej ruke zároveň držal spinku a krútil ňou ako kovboj lasom, keď chytá dobytok na lúke. Popritom dával jasne najavo, že ho to nezaujíma. Keď som zbadal na jeho stole príkaz na moje vzatie do väzby, bolo jasné, že už je rozhodnutý vopred. To znamená ešte pred samotným vypočutím.

To isté sa týkalo aj Ďurku, Mašina či Sabotu. Keď ho neskôr vylúčili z rozhodovania o našom prípade – pre námietku zaujatosti, ktorú sme naňho podali –, bezočivo klamal, že išlo o pisársku chybu.

Už viac ako rok ste v tzv. domácom väzení, keďže minister Eštok vás po voľbách 2023 postavil mimo služby. Ako to zvládate?

V niečom je to podobné ako vyšetrovacia väzba.

V čom? 

Aj teraz je manželka skoro na všetko sama. Keďže cez deň nemôžem vychádzať z domu, ráno berie deti do školy, potom ich rozváža po krúžkoch a podobne. Z domu odídu o pol siedmej a vracajú sa večer o siedmej. Môžem sa starať akurát tak o záhradu.

Prípadne navariť a upratať.

Napríklad, hoci varím odjakživa. Inak tu celý deň sedím a čakám, kým prídu. S mladším synom som len chvíľu, kým si spraví úlohy, lebo potom ide spať.

Frustruje vás to?

Na začiatku som to bral ako dovolenku, ale po dvoch či troch mesiacoch je to už veľký tlak na psychiku. Popravde, cítim sa zbytočný.

Ján Čurilla. Foto: Švabach/Diana Čermáková

Ako sa udržiavate v kondícii, aby ste sa raz mohli aj odborne vrátiť na rovnakej úrovni ako pred postavením mimo služby?

Momentálne mám pocit, že pracujem viac, ako keď som chodil každý deň normálne do roboty. Študujem spisy, rozhodnutia súdov, žaloby, podnety či sťažnosti, ktoré súvisia s naším prípadom.

Čo očakávate, že sa bude ďalej diať? 

Že ma znovu obvinia, ale nebudú ma už stíhať väzobne. 

Prečo nie? Dušan Kováčik tvrdí, že by to mali urobiť. Dokonca že by vás mali stíhať ako zločineckú skupinu. 

Na to si už netrúfnu, keďže krajský súd im jasne povedal, že naše stíhanie je nedôvodné, hoci generálny prokurátor to vytrvalo ignoruje. Aké dôvody väzby by si vymysleli, keď sedíme celý deň doma? Že ujdem z obývačky do kuchyne?

Veríte, že nakoniec vás súd oslobodí a zvíťazí spravodlivosť?

Na sto percent. Celé sa im to rúca pod rukami ako domček z karát.

Dokedy to ešte bude trvať?

To sa treba spýtať Maroša Žilinku, ktorý celý proces umelo naťahuje, respektíve sa tvári, ako keby nič nevidel.

Prečo to robí? 

Taká je zrejme objednávka aktuálnej moci, ktorá nás chce definitívne vytlačiť na okraj. Za Gašpara, ktorý dnes s úškrnom tvrdí, že nie sme žiadni elitní vyšetrovatelia, som bol pritom mimoriadne povýšený. Dokonca ma chodil potľapkávať po pleci a podával mne aj kolegom ruky, že takto si predstavuje prácu elitných vyšetrovateľov. Od Kaliňáka som dostal aj medailu za službu v Policajnom zbore. Ale pamäť je krátka, ľudia občas dostanú amnéziu.

Nedávno bola vyhlásená ďalšia zbierka, ktorá vám má pomôcť preklenúť obdobie, keď je vám v dôsledku postavenia mimo služby výrazne krátený plat. Za pár dní tam už ľudia poslali vyše 150-tisíc eur. Je to impulz, aby ste ďalej bojovali?

Určite áno. Z polície odídem len vtedy, keď nedokážem splácať hypotéku. Nebývam u daňového podvodníka v Bonaparte ani sa nevozím na sestrinom luxusnom Volve. Všetko mám transparentne uvedené v majetkovom priznaní. Keď zomriem, budú to splácať aj moje deti.

Veríte, že zvíťazí spravodlivosť nielen vo vašom prípade, ale aj celkove pri stíhaní najvplyvnejších ľudí v štáte?

Verím, aj keď dosť prípadov bude premlčaných. Teraz sú na koni, ale spravodlivosť raz dobehne každého. Títo ľudia nebudú zrazu žiť usporiadane. Páchanie trestnej činnosti majú zakorenené v DNA, je to ich životná filozofia. 

Že ich teraz pustili? V poriadku, „pozatvárame“ ich neskôr. Oni totiž nikdy neprestanú podvádzať či kradnúť. Opitý politik, ktorého sme stíhali za korupciu, môže raz nabúrať s kokaínom vo vrecku.