Skúma súdržnosť spoločnosti Žijeme v kmeňoch, ktoré nič nespája. Z rozkladu profitujú záujmové skupiny, zo súdržnosti bohatneme všetci

„Keby sme začali podporovať súdržnosť v našej spoločnosti hoci aj hneď od dnešného dňa, bude trvať aspoň generáciu, kým budeme vidieť veľké zmeny,“ hovorí výskumník Hugo Gloss.

V minulosti koordinoval humanitárne projekty Slovenskej katolíckej charity v Iraku, Sýrii, Libanone a na Ukrajine. Vďaka tomu zažil spoločnosti, ktoré sa do veľkej miery rozpadli. Dnes pôsobí v DEKK inštitúte, ktorý skúma sociálnu súdržnosť a snaží sa prispieť k skvalitneniu spoločenskej diskusie u nás.

„Keď nie sme ako spoločnosť súdržní, každá kríza našu spoločnosť oslabí a zároveň sme ľahkým cieľom na pôsobenie zo zahraničia. Tieto vplyvy však iba využívajú línie zlomu, ktoré už v našej nesúdržnej spoločnosti existujú,“ upozorňuje.

Prečo si ľudia na Slovensku navzájom nedôverujú? Ako sa sociálna súdržnosť prejaví v mojej peňaženke? Kde vo svete by sme sa mohli poučiť? Môže sceľovaniu spoločnosti pomôcť zmena ústavy?

Nedávno ste publikovali výsledky prieskumu Trendy (ne)dôvery 2025. Podľa nej len niečo málo cez 20 percent ľudí na Slovensku dôveruje ostatným. Ako sme na tom z hľadiska sociálnej súdržnosti celkovo?

V DEKK inštitúte operujeme so štyrmi dimenziami sociálnej kohézie. Prvá je už spomínaná medziľudská a inštitucionálna dôvera, druhá je spoločné dobro, čiže zhoda na základných cieľoch a rešpekt voči dohodnutým pravidlám v spoločnosti.

Tretia dimenzia je kolektívna identita, teda spoločné príbehy a symboly, ktoré ľudí spájajú. A štvrtá dimenzia je solidarita, čiže ochota deliť sa o zdroje a brániť krajinu alebo svoju spoločnosť.

A ako sme na tom?

Nie sme na tom veľmi dobre, respektíve stále je priestor na zlepšovanie.

V kontexte všeobecnej medziľudskej dôvery je približne 22 –  23 percent populácie na Slovensku ochotných deklarovať, že iným ľuďom sa dá dôverovať. Napríklad vo Fínsku alebo v Nórsku vám to povie približne 70 percent ľudí. V Albánsku je to zase len okolo troch percent.

Z výsledkov prieskumov vychádza, že stav nedôvery je u nás dlhodobý. Čím to je? Čo robíme zle, že si navzájom nedôverujeme?

Výskum všeobecnej medziľudskej dôvery prebiehal na Slovensku prvýkrát v roku 1990. Okrem toho máme aj dáta za roky 1998, 2017 a 2022 – 2024.

Na základe týchto meraní môžeme povedať, že miera dôvery voči iným ľuďom sa v slovenskej spoločnosti za ostatných 30 rokov nemení napriek tomu, že objektívne veľká časť populácie sa má ekonomicky lepšie v porovnaní so začiatkom deväťdesiatych rokov. A nemení sa bez ohľadu na to, kto nám vládne.

A čo všetko to ovplyvňuje? Vedecko-alibisticky poviem, že je to stále predmetom bádania. Nielen nášho, ale v celom západnom svete, ktorý sa borí s oslabovaním súdržnosti a dôvery – medziľudskej aj voči inštitúciám.

V každom prípade je dôležitým ukazovateľom nielen ekonomický rozmer v spoločnosti, ale aj spomínané ďalšie tri dimenzie – ochota rešpektovať dohodnuté pravidlá, čiže zameranie na spoločné dobro, kolektívna identita a ochota deliť sa o zdroje a brániť svoju krajinu.

Keď tieto vlastnosti ako spoločnosť nemáme, tak sa zrážame v základných veciach. To potom generuje nesúdržnosť aj nízku dôveru a polarizáciu.

Aké to má vysvetlenie?

Zo sociologického hľadiska – historický človek žil v kmeňoch. Kmeňová mentalita nám ostala a je úplne prirodzená, lebo po desiatky tisíc rokov sme náš kmeň potrebovali na to, aby sme prežili.

Teraz na základné prežitie nepotrebujeme iných ľudí. Viem si cez aplikácie objednať inštalatéra, jedlo, nový počítač a v podstate čokoľvek. Ale hoci už nepotrebujeme tradičné kmene, mentalita nám ostáva.

Môžeme tak rozprávať o moderných kmeňoch, do ktorých sa nerodíme, ale vyberáme si ich. V našej spoločnosti je problém, že medzi Tatrami a Dunajom žijú rôzne kmene, ktoré akoby nemali dostatočnú spoločnú identitu, spoločný príbeh, spoločné hodnoty, ktoré sú dostatočne silné na to, aby nám dokázali pomôcť vybudovať a udržiavať súdržnú spoločnosť.

Nevieme sa dohodnúť ani na základných veciach, na ktoré máme byť hrdí či ktoré už nechceme zopakovať.

Do akej miery je zdrojom sociálnej súdržnosti kresťanstvo ako väčšinové náboženstvo na Slovensku?

Kresťanstvo má bezpochyby silný potenciál podporovať súdržnosť skupiny, lebo ponúka duchovný aj pozemský rozmer života jednotlivca aj spoločnosti. V minulosti túto funkciu tvorilo pre veľkú časť Európy.

V súčasnosti je v prípade našej spoločnosti však otázka, do akej miery je kresťanstvo ešte stále všeobecne vyznávaným rozmerom života na Slovensku. Podľa Sčítania obyvateľov, domov a bytov 2021 sa u nás ku kresťanským cirkvám prihlásilo 68,5 percenta obyvateľov. Keď sme sa v reprezentatívnom prieskume Svetového prieskumu hodnôt (World Values Survey) v roku 2022 pýtali na návštevu bohoslužieb, tak 6,9 percenta respondentov deklarovalo, že ich navštevuje viac ako jedenkrát za týždeň, a 22,2 percenta jedenkrát v týždni.

Prieskum taktiež obsahuje otázku, ktorá sa pýta na význam náboženstva v živote človeka. Tu zo všetkých respondentov náboženstvo vníma ako veľmi dôležité 19,6 percenta a ako dosť dôležité 29,9 percenta.

Takže si dovolím tvrdiť, že kresťanstvo má v našej spoločnosti istý zjednocujúci vplyv pre veľkú skupinu ľudí, lebo ponúka hodnotový rámec, v ktorom väčšina z nás vyrastala. Ako však ukazujú aj trendy, tento hodnotový rámec pomaly, ale dlhodobo slabne. Môže tak prispieť – a ak by našiel atraktívnejšiu formu pôsobenia, môže prispieť významne –, ale nebude stačiť.

Viete identifikovať nejaký príbeh alebo osobnosti, na ktorých by sme vedeli stavať spoločnú dôveru?

Dá sa s tým vedome pracovať, nemôže to však byť úplne umelý produkt. Musí vychádzať z historickej skúsenosti alebo reflektovať niečo, čo už majú členovia spoločnosti v sebe, čo majú spoločné – ideálne v podobe spoločného zážitku.

Veľmi rád by som bol schopný odpovedať na otázku, čo to je v našom prípade. Iba Jánošík alebo halušky to totiž nespravia. V našom prípade však akoby narážame na neochotu dohodnúť sa na tom základnom príbehu.

Môžem to ukázať na konkrétnych príkladoch – máme tu Slovenský štát počas druhej svetovej vojny. Podľa výskumu z roku 2024 ho 20 percent populácie vníma ako demokratický a takmer dve tretiny ako totalitný. Máme Slovenské národné povstanie, ktoré je vnímané pozitívne zo strany 75 percent opýtaných a 13 percent má opačný názor.

Potom máme pád totality v roku 1989. Pre časť populácie je to opäť udalosť, ktorú vníma veľmi pozitívne. Približne dve tretiny obyvateľov Slovenska však aj v roku 2025 podľa našich výskumov súhlasia s tvrdením, že za komunizmu sa žilo lepšie.

Ešte aj štát vznikol dohodou politických elít – v prieskumoch ho väčšina obyvateľstva prijala za svoj až niekedy okolo roku 2000. A mnohé spoločenské elity dodnes nie.

V istej miere sa zdá, že ako spoločnosť nevieme nájsť spoločnú reč na naše významné historické udalosti, nevieme sa dohodnúť ani na základných veciach, na ktoré máme byť hrdí či ktoré už nechceme zopakovať a chceme sa z nich poučiť. Preto je potom pochopiteľné, že do seba naše „moderné kmene“ medzi Tatrami a Dunajom narážajú. Lebo ich nič nespája.

Nie že by nemohlo – máme bohaté dejiny, na našom území sa lámali impériá, 150 rokov tu bola hranica medzi kresťanským a islamským svetom a potom znova 40 rokov medzi Východom a Západom. Ale nemáme príbeh – lebo sa na ňom nevieme dohodnúť.

Môžu byť napríklad svätí Cyril a Metod osobnosťami, na ktorých by sme spoločnú dôveru mohli budovať?

Svätí Cyril a Metod sú bezpochyby výrazné osobnosti a aj príbeh v našich dejinách. Istotne by mohli byť súčasťou našej kolektívnej identity spolu s ďalšími osobnosťami, ktorých život a dielo predstavujú príklad, ktorý môže inšpirovať rôzne časti obyvateľstva.

Zároveň však nemôžu byť jediní, pretože v našej spoločnosti žijú aj ľudia, ktorí sa ku kresťanstvu nehlásia, a preto potrebujeme naratív o tom, čo je to dobrý občan Slovenska. Naratív, ktorý bude v našej spoločnosti vyznávaný a aktívne prijímaný, pretože príbehy, ktorého ho tvoria, budeme poznať nielen z hodín dejepisu, ale budeme poznať aj ich prínos a odkaz pre našu modernú spoločnosť a budeme na ne hrdí.

Hrdosť na svoju skupinu je dôležitou prísadou na podporu vzájomnej dôvery medzi jej členmi. Ak totiž nebudem mať dôvody sa k svojej skupine hlásiť – tak sa nebudem. A lepšiu krajinu vybudujeme, ak sa k nej ľudia budú chcieť hlásiť.

Dokázali to krajiny, ktoré boli v horšej situácii, ako sme my dnes. Môžeme to dokázať aj my. Kto by mal záujem vedieť viac, môže siahnuť po našej knihe Súdržnosť na Slovensku.

Týždenný výber šéfredaktoraAko opäť vo veľkom znásilňujú svätých Cyrila a Metoda

Martin Hanus

Predpokladám, že takéto kmene sú všade, nielen u nás. V čom to majú inak napríklad Fíni? Sú oveľa súdržnejší ako my a pritom zažili občiansku vojnu, taktiež by ich malo čo rozdeľovať.

Áno, vo fínskej občianskej vojne od januára do mája roku 1918 zahynulo približne 38-tisíc ľudí, veľa obetí na také krátke obdobie. Fínske elity však potom pochopili, že toto nie je cesta, a začali spolu, naprieč politickým spektrom, budovať novú národnú identitu, ktorá dokázala tú historickú skúsenosť reflektovať.

Opierala sa o niečo, čo mali ľudia v sebe zvnútornené. Systematicky s tým pracovali a podarilo sa im vybudovať novú identitu, ktorú postupne prijali za svoju aj bežní Fíni.

Postavili ju na koncepte sisu, čo je výsostne fínske slovo bez ekvivalentu v iných jazykov, ale zjednodušene ho môžeme predstaviť ako vnútornú silu alebo odhodlanie vytrvať aj napriek prekážkam, ktoré život prináša.

Úsilie budovať národnú identitu teda vychádzalo od kultúrnych a politických elít. Tým, že koncept sisu bol aj vďaka extrémne nehostinnému počasiu vo Fínsku alebo zmienkam v literatúre bežným Fínom už čiastočne známy, Fíni si ho postupne zvnútornili aj na „národnej“ úrovni a spravili z neho jeden z nosných pilierov svojej identity.

To odhodlanie nevzdať sa, vnútornú odvahu, do ich identity pomohla „zapiecť“ aj skúsenosť zo zimnej vojny so Sovietskym zväzom v roku 1940. Odvtedy sú veľmi hrdí na koncept sisu a každý ho považuje za svoj.

Ani v prípade Fínska to však nie je iba o sisu, na jednom slove sa to nevyskladá. Okolo sisu je celý spôsob zmýšľania a prístupu k problémom, k životu, ku vzťahom, k práci aj ku konfliktom v spoločnosti.

Vo Fínsku teda zabrali elity. Ako sú na tom slovenské elity?

Vo vytváraní alebo v ničení sociálnej súdržnosti sú dôležité všetky spoločenské elity, nielen politické, hoci tie majú špeciálne postavenie, lebo majú najväčšiu priamu moc nad krajinou a aj veľký priestor v médiách, kde môže komunikovať rôzne naratívy alebo otvárať v spoločnosti dôležité témy. Medzi elity však patria napríklad aj kultúrne elity ako novinári alebo umelci, ale aj ďalšie, ako sú veľkí zamestnávatelia, biskupi, generáli a podobne.

Ich vplyv na kohéziu funguje podľa podobného kľúča ako v prípade politikov. V ideálnom prípade prispievajú k lepšiemu fungovaniu spoločnosti, zvyšujú dôveru v inštitúcie, ktoré reprezentujú, a zároveň podporujú aj solidaritu v spoločnosti. Dávajú príklady hodné nasledovania a dôvody, aby sme boli hrdí na Slovensko.

Ak elity prispievajú k vytyčovaniu spoločných cieľov a dodržiavaniu spoločenskej zmluvy, podporujú kohéziu. Môžu však prispievať aj k jej erózii.

Ako?

Ak svoj spoločenský vplyv budujú cez polarizáciu a mobilizáciu svojho „moderného kmeňa“, bude sa to prelievať aj do bežného života, lebo vytvárajú ekosystém, v ktorom bude bujnieť podozrievavosť alebo nenávisť voči iným „moderným kmeňom“, a teda polarizácia.

V slovenskom prípade to opäť vychádza aj z toho, že momentálne nemáme ako spoločnosť niečo, čo by nás skutočne spájalo a umožnilo tak prekonať prirodzené spory vychádzajúce z odlišných hodnôt či názorov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ešte by som chcel ostať pri našich nepolitických elitách. Ako na tom sú? Takisto sa podľa vás skôr budujú na polarizácii než na súdržnosti?

Môžeme si to ukázať na konkrétnom príklade. Nedávno sa skončila prvá etapa snahy o zmenu ústavy, čo je najzákladnejší dokument, na ktorom stojí náš právny systém a fungovanie krajiny ako takej.

Chápem, že politické elity majú iné dynamiky, no v prípade tých nepolitických som nezaregistroval žiadnu „nudnú“, ale vecnú diskusiu k tejto téme. Ideme meniť základný zákon v krajine bez toho, aby prebehla korektná diskusia medzi rešpektovanými elitami.

Máme nejaké všeobecne rešpektované elity?

Možno nie rešpektované naprieč politickým alebo názorovým spektrom, ale určite máme elity, ktoré sú rešpektovaná aspoň vo svojom kmeni. Takéto elity by mali byť schopné vecne, konštruktívne a empaticky komunikovať svoje obavy a záujmy s druhou stranou, aby prebehla „nudná“, ale vecná diskusia, ktorá by kultivovala verejný priestor.

Aktuálne však v našej spoločnosti akoby existovalo len viacero táborov, ktoré na seba škaredo pozerajú alebo si v horšom prípade posielajú nejaké odkazy alebo obvinenia. To však nie je diskusia.

Z našich výskumov zároveň vychádza, že ak nejaká nepolitická elita, konkrétny človek, ktorý hoci má za sebou všeobecne prijímaný úspešný príbeh, vstúpi do spolitizovanej témy, znižuje to jeho dôveryhodnosť v očiach ľudí. Je preto veľmi náročné ustáť ten tlak a zároveň ľuďom ukázať úprimný záujem tému riešiť a posúvať diskusiu dopredu.

Človek automaticky podozrievavo pozerá, komu v tom konkrétnom súboji – napríklad pri zmene ústavy – chytí stranu a podľa toho dostane nálepku. Buď je náš, alebo je ich a tam sa končí diskusia.

Takže nálepky vo veľkom fungujú.

Žiaľ, áno. Je to v niečom prirodzené, pomáha nám to zjednodušovať komplexný svet.

Angličania majú príslovie – „shoot the message, not the messenger“, čo by sa dalo preložiť ako výzva, aby človek „strieľal“ na správu a nie na posla, ktorý ju priniesol. Keď ostaneme len pri nálepkovaní a ani vo svojom vnútri nespravíme tú namáhavú prácu „strieľať“ na posolstvo, nie na toho, kto ho doniesol, tak sa v lepšom prípade budeme ako jednotlivci alebo ako spoločnosť cykliť v začarovanom kruhu, v tom horšom v špirále polarizácie a nedôvery.

Vyšlo nám, že vyše 36 percent Slovákov pozná niekoho, kto schvaľuje násilie na názorových oponentoch.

Vo svojich štúdiách spomínate škálu rozpadu spoločnosti. Kde sa na nej nachádzame?

Existuje odborný názor, podľa ktorého sme fragmentovane polarizovaná spoločnosť. To znamená, že v našej spoločnosti neexistujú len dva tábory s protichodnými hodnotami alebo názormi, ale skôr rôzne skupiny či „moderné kmene“, medzi ktorými sú viaceré línie zlomu na rozličné témy.  Nie sú tu teda iba dva tábory, ale rozličné časti spoločnosti, ktoré majú medzi sebou rôzne konflikty.

Na základe už existujúceho výskumu sme prišli s návrhom piatich fáz polarizácie. V prvej fáze dochádza k zjednodušovaniu reality, keď človek prijíma pohodlné a zdanlivo neškodné myšlienkové skratky, ktoré karikujú motiváciu a konanie iných ľudí.

Na základe toho prichádza druhá fáza – spomínané nálepkovanie. Ľudia sú označovaní negatívnymi skupinovými nálepkami – lúza, slniečkári, fašisti, Sorosovci, katolibanci. Mentálna práca potrebná na posúdenie konania a argumentov druhého človeka je vnímaná ako nadbytočná, pretože ja presne viem, o čo tej celej skupine ide. Vznikajú tak karikatúry inej skupiny. V tomto bode už ako spoločnosť určite sme.

Ďalšia fáza je morálna nadradenosť. Vtedy už nesúhlas s inými názormi získava morálny rozmer. Už sa nerozlišuje medzi názorom a jednotlivcom. Z človeka s inými názormi je protivník, nie je len iný, ale je zlý a so zlom sa nevyjednáva. Treba ho poraziť alebo dokonca úplne zničiť. Podľa môjho názoru je veľká časť spoločnosti na tomto stupni polarizácie.

Nasleduje štvrtá fáza. Na okrajoch názorovej polarizácie vznikajú skupiny, ktoré nadobúdajú kmeňovú mentalitu. V tomto štádiu sa posilňuje skupinová identita na úkor spájajúcej zastrešujúcej identity – už sme spomínali všeobecne uznávané hodnoty, príbehy a symboly.

V praxi to môže znamenať, že pre človeka už je dôležitejšie byť národovcom alebo liberálom ako Slovákom. Už sa automaticky aj s celou svojou identitou prikláňam k svojmu kmeňu a odpájam od spoločnej identity. To, pochopiteľne, oslabuje kolektívnu identitu a tým pádom aj sociálnu súdržnosť v našej krajine.

Piata fáza je takzvané zakopávanie sa (z anglického slova entrenchment). V tomto momente sa ľudia stávajú ochotnejšími bojovať a vylučovať tých, ktorých v predošlých fázach karikovali, onálepkovali, morálne odsúdili a odpojili od spoločnej identity. Už sú z nich „oni“, už nie sú súčasťou „nás“.

Počas zakopávania sa nastupuje volanie po ideologickej očiste prostredia – už nechcem pracovať alebo randiť s ľuďmi z iného názorového kmeňa. Toto je najnebezpečnejšia fáza cyklu polarizácie, lebo je často posledná pred tým, než sa násilie začne považovať za legitímne riešenie spoločenských a politických problémov.

Ak tam ešte nie sme, tak sa do toho stavu blížime, nie? Aj v Trendoch (ne)dôvery vám vyšlo, že tretina ľudí schvaľuje násilie voči názorovým oponentom.

Vyšlo nám, že vyše 36 percent Slovákov pozná niekoho, kto schvaľuje násilie na názorových oponentoch. Žiaľ, ak sme na nejakej pomyselnej špirále polarizácie, tak skôr klesáme dolu, ako by sme stúpali hore.

Narážame na problém, kvôli ktorému vlastne DEKK Inštitút vznikol. Vrátili sme sa z humanitárnych projektov na Blízkom východe, kde sme zažili spoločnosti, ktoré sa do veľkej miery rozpadli.

Keď sme začali reflektovať našu slovenskú spoločnosť, začali sme si všímať podobné trendy nedôvery, ako sme zažili na Blízkom východe. S tým, že v Iraku či Sýrii sa ľudia zatvárali do etnických alebo náboženských skupín, na Slovensku sú to skôr hodnotové alebo názorové skupiny, mimo ktorých nie som ochotný iným ľuďom veriť, a teda s nimi ani nespolupracujem, čo má vážne negatívne následky na každodenný život spoločnosti.

Pri zakladaní DEKK-u sme zistili, že na Slovensku máme veľa socioekonomických „tvrdých“ dát o spoločnosti – od miery nezamestnanosti cez očakávanú dĺžku dožitia alebo čerpanie PN-ky podľa okresov.

Sú to relevantné dáta, ktoré štát potrebuje, napríklad pre tvorenie politík. Ale ako spoločnosť máme veľmi málo systematicky zbieraných „mäkkých“ dát – nevieme v dostatočnej miere povedať, čo si ľudia na Slovensku myslia, čomu veria, ako sa cítia a prečo.

Tam bude „zakopaná“ aj odpoveď na otázku, prečo sme taká polarizovaná spoločnosť alebo prečo máme takú nízku súdržnosť. To nie je iba o tom, že ľudia na Slovensku sú chudobnejší ako ľudia v Nórsku, fenomén súdržnosti ide hlbšie. Problém, pred ktorým ako spoločnosť stojíme, je komplexnejší ako len to, aký máme zostatok na účte alebo aké auto.

Takže sme v roku 2020 založili DEKK a začali zbierať a skúmať mäkké dáta. Náš výskum sociálnej kohézie je však momentálne len v základnej fáze. Už teraz vieme každý rok urobiť aspoň základnú sondu do stavu spoločnosti, stále sme však veľmi ďaleko od toho, čo by bolo potrebné spraviť.

To je čo?

Keď to ukážem pomocou analógie, tak my Slovensku pri skúmaní „chorôb“ našej spoločnosti robíme akoby CRP testy – čiže len ad hoc výskumy, ktoré obsahujú niekoľko otázok, vďaka ktorým vieme plus-mínus povedať, čo sa v spoločnosti deje – napríklad vieme odmerať postoj k SNP alebo či sa ľuďom žilo lepšie za socializmu, alebo teraz.

Vzhľadom na stav našej spoločnosti by sme však potrebovali absolvovať komplexný súbor vyšetrení. Optimálne začať s veľkým celonárodným prieskumom, ktorý by bol reprezentatívny na okresy, lebo napriek tomu, že sme relatívne malá krajina, sme veľmi heterogénni. V okrese Snina riešia ľudia úplne iné problémy ako v Bratislave alebo v okrese Brezno či Púchov.

Veľký výskum by sa mal pravidelne opakovať, aby sme vedeli identifikovať vývojové trendy v našej spoločnosti a optimálne aj v konkrétnych regiónoch. Potom by bola potrebná ochota politických aj nepolitických elít naprieč politickým a názorovým spektrom reagovať na zistenia z výskumu a začať realizovať národné politiky a stratégie tak, aby zohľadňovali potreby slovenskej populácie.

Tieto politiky a stratégie by sa následne kontinuálne implementovali naprieč viacerými volebnými obdobiami – bez ohľadu na to, kto nám aktuálne vládne. Tak by sme vedeli docieliť lepšie fungujúci štát, ktorý cielene a efektívne reaguje na potreby svojich obyvateľov.

Funguje to tak niekde vo svete?

Veľkým vzorom je pre nás Fínsko, ale ešte viac Estónsko, lebo je to taktiež postsocialistická spoločnosť.

V deväťdesiatych rokoch získali samostatnosť od Sovietskeho zväzu a z večera do rána sa v novovzniknutom Estónsku ocitlo približne 23 percent etnických Rusov. Nepoznali jazyk, nemali žiadny alebo dokonca mali výrazne negatívny vzťah k novému štátu, v ktorom zrazu žili.

Estónci na nich spočiatku išli „silovo“, odopierali im možnosť získať estónske občianstvo, nemohli byť volení a ani voliť. Postupne však zistili, že toto nie je cesta, a už od deväťdesiatych rokov začali systémovo pracovať na tom, aby dokázali etnických Rusov aj veľkú estónsku diaspóru v zahraničí nadchnúť pre to, aby chceli byť súčasťou estónskej spoločnosti.

Aj teraz majú schválenú stratégiu Cohesive Estonia 2030, ktorá obsahuje komplexnú „cestovnú mapu“, ako posilňovať súdržnosť v estónskej spoločnosti.

Vďaka dlhoročnej a kontinuálnej práci tak už vedia identifikovať reálny progres. Vôbec to neznamená, že majú vyhraté, ale tým, že na tom systematicky a spoločne pracovali, nemenili každé štyri roky s novou vládou svoju stratégiu a prístup, vďaka kultúre konsenzu a kontinuity ako spoločnosť dokázali reálne posilnenie svojej súdržnosti.

Bolo by skvelé, keby sa nám na Slovensku podarí inšpirovať takýmto príkladom, ktorý je overený v praxi a dá sa implementovať aj u nás.

Máte nejaké signály, že by o to niekto zo slovenskej politickej scény mal záujem?

Explicitné signály nie, ale chcem veriť, že implicitné áno.

V Škandinávii napríklad existuje kultúra cross-party agreements, čiže uzatváranie dohôd naprieč politickými stranami ku kľúčovým oblastiam fungovania krajiny. To znamená, že sa stretnú experti na konkrétne oblasti z rôznych politických strán a dohodnú sa na prioritách, ktoré sa tým pádom nemenia každé štyri roky len preto, že konkrétne ministerstvo zrazu riadi nový človek.

Myslím si, že toto by bolo technicky schodné aj v prípade Slovenska. Druhá vec je otázka, či k tomu existuje politická vôľa a dopyt zo strany voličov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo by vlastne malo ľudí zaujímať niečo také abstraktné, ako je sociálna súdržnosť, keď majú dosť svojich problémov? Aj podľa vášho výskumu označilo rozdelenie spoločnosti za podstatný problém len nejakých 7,5 percenta opýtaných.

Keď sme ako spoločnosť súdržní, vieme, čo chceme, kam kráčame, čiže máme víziu a vieme ju napĺňať. Vieme robiť konkrétne kroky, aby sme sa dostali tam, kam sa chceme dostať.

Keď nie sme ako spoločnosť súdržní, každá kríza našu spoločnosť oslabí a zároveň sme ľahkým cieľom na pôsobenie zo zahraničia. Tieto vplyvy však iba využívajú línie zlomu, ktoré už v našej nesúdržnej spoločnosti existujú. Nemusia vyrábať žiadne ďalšie, len umocnia tie, ktoré tu už existujú. 

Nízka sociálna súdržnosť sa zároveň reálne odráža na nižšom ekonomickom raste, a teda bohatstve každého z nás, na bezpečnosti na uliciach aj kvalite našich vzťahov a nášho života ako takého.

Takže keď to rozmením na konkrétne veci, v súdržnejších spoločnostiach – ak sa bavíme o Európe – býva lepší život. Spoločnosti sú blahobytnejšie, spravodlivejšie, sú v nich lepšie vzťahy, lebo majú spoločný príbeh a pracujú na spoločných cieľoch, a jednotlivci majú nižší chronický stres vďaka príslušnosti ku komunite a poznaniu, že sú súčasťou niečoho väčšieho, ako sú sami.

Stále zostáva otázka, prečo by to malo človeka zaujímať? Nestačí, aby bol zadobre napríklad so susedmi, ktorí mu pomôžu, ak mu povodeň poničí dom?

Lokálna súdržnosť je super. Čo sa dá vyriešiť lokálne, nech sa rieši lokálne, nemá zmysel, aby do všetkého zasahoval štát.

Ale potom sú výzvy alebo krízy, kde už lokálna komunita nemusí stačiť a vyžadujú si spoluprácu naprieč celou spoločnosťou. Príkladom je pandémia. Aj v prípade obrany je lepšie spojiť sily a brániť sa spoločne než každá dolina samostatne.

Dobrým príkladom sú veľké projekty ako diaľnice. Každý okres by si ju mohol postaviť cez svoje územie samostatne, ale ak procesy fungujú správne, je výhodnejšie, keď sa spájajú sily a vznikne ucelený projekt.

Ak chceme mať funkčný štát, v istej miere má centralizácia zmysel. A ak chceme, aby fungovala, potrebujeme súdržnosť naprieč krajinou.

Inak sa môže stať, že namiesto centralizácie, ktorá pomáha riešiť problémy, ktoré na lokálnej úrovni nevieme vyriešiť, vznikne v lepšom prípade od reality odtrhnutá elita ľudí, ktorá tým, že nemá spoločný príbeh, symboly či skúsenosť jednotlivých komunít, si začne žiť svojím vlastným životom a nebude riešiť to, čo ľudí trápi.

V horšom prípade bude prebiehať boj medzi elitami o to, kto bude „náčelník“ a komu sa podarí „zajať“ štátnu pokladnicu, z ktorej bude financovať záujmy svojho kmeňa a bude sa mstiť ostatným kmeňom. Také situácie máme v Afrike a ľuďom sa tam veľmi dobre nežije.

Takže či máme súdržnú krajinu a ako uvažujú naše elity, by nás zaujímať malo.

Ak Slovensko nevnímam ako svoj projekt, ale skôr ako prekážku, čo mi bráni v mojej sebarealizácii a dobrom živote, dane platiť nebudem.

Hovorili ste, že sociálna súdržnosť má aj priame ekonomické dôsledky. Ako sa môže prejaviť v mojej peňaženke?

Dôležitou zložkou každej ekonomickej operácie je dôvera. Ak niekomu nedôverujem, nedodám mu službu, pokiaľ mi nezaplatí. A na druhej strane, prečo by mi niekto mal platiť, keď som mu ešte nedodal službu? To by paralyzovalo trh.

Ak je nedôvera v spoločnosti naozaj hlboká, aj každý investor zo zahraničia si dvakrát zváži, či spraví nejakú dlhodobú investíciu, lebo nevie, či sa mu vráti. Podobne sú na tom aj bežní ľudia a ich ochota robiť dlhodobé alebo veľké finančné rozhodnutia.

Poznám človeka, ktorý kedysi dostal štipendium v Spojených štátoch. Keď išiel podpisovať zmluvu, na každú stranu dával parafu. Oni sa ho pýtali, čo sa deje, či rozpisuje pero. On, že nie, že označuje strany, aby ich neskôr nevymenili. Vôbec to nechápali.

My sme zvyknutí dávať parafu na každú stranu zmluvy, stuhou s trikolórou sa zväzujú dokumenty, zalamuje sa roh, dávajú sa pečiatky a veľké zmluvy dávame radšej kontrolovať advokátovi – aj to radšej len takému, ktorého osobne poznáme.

Aj to sú prejavy nedôvery, ktoré spomaľujú ekonomiku, lebo nás stoja peniaze, čas a vyrábajú ďalšiu a ďalšiu byrokraciu a regulácie – spoločne ich označujeme ako transakčné náklady. Čím sú vyššie, tým je ekonomika ťažkopádnejšia, a teda menej výkonná.

Ľudia neveria štátu a štát neverí svojim obyvateľom. Ak chcem získať napríklad nejakú sociálnu dávku, musím zohnať štyri pečiatky a tri potvrdenia.

Užitočným príkladom je daňové priznanie, čo je v našom prípade úžasne sofistikovaný dokument. Napríklad v Estónsku sa dá vybaviť na niekoľko kliknutí myšou. Štát ho predvypočíta a vy ho už iba schválite. Už to zaviedlo aj Poľsko.

No a aj napriek tomu, že u nás máme sofistikovanú byrokraciu, tak to neznamená, že sa na Slovensku nekradne alebo že nie sú daňové úniky. Kto chce systém obísť, vždy si nájde spôsob. Platenie daní je teda pekný príklad súdržnosti.

V akom zmysle?

Ak cítim spolupatričnosť a zodpovednosť za Slovenskú republiku, som ochotný platiť dane. Je to prejav solidarity so spoločnosťou, v ktorej žijem – delím sa o svoje zdroje, pretože verím, že prinesú prospech spoločnosti, ktorej som súčasťou a ku ktorej mám pozitívny vzťah.

Ak Slovensko a štátne inštitúcie nevnímam ako svoj projekt, ale skôr ako prekážku, čo mi bráni v mojej sebarealizácii a dobrom živote, dane platiť nebudem.

Po vlaňajšom atentáte na premiéra sa polarizácia spoločnosti stala verejnou témou. Politici sa k nej často vracajú. Robert Fico v posledných týždňoch viackrát hovoril o potrebe sceľovania spoločnosti. Zaznamenali ste od vlaňajšieho atentátu kroky či vyjadrenia politikov, ktoré môžu prispieť k zvýšeniu spoločenskej súdržnosti?

V DEKK-u skúmame sociálnu kohéziu, a teda sa skôr zameriavame na dlhodobé spoločenské trendy, nie ad hoc vyjadrenia politikov. Inými slovami, viac pozornosti venujeme výskumu podnebia než počasia v konkrétnom dni.

Ale aby som vecne odpovedal na vašu otázku, zo strany politickým elít sme veľa krokov, ktoré by viedli k podpore súdržnej spoločnosti nezaznamenali.

V niečom je to však pochopiteľné. Polarizujúci lídri totiž apelujú na naše základné evolučné inštinkty.

Platí to najmä o politikoch, ale dá sa to povedať aj o lídroch v biznise, médiách, cirkvách či o ideových lídroch občianskej spoločnosti. Vystupujú sebavedome, o svojich tvrdeniach sú presvedčení a nenuansujú realitu, ale používajú oveľa viac čierno-bielej rétoriky, ako by bolo užitočné.

Tým pádom sa ich posolstvo zdá byť jasné. Jasnejšie posolstvo sa zdá byť pravdivejšie, čo človek v dnešnej komplexnej dobe poznačenej rôznymi krízami veľmi víta. Zatiaľ čo to zložité, nudné, nuansované posolstvo spôsobuje zmätok alebo minimálne neprináša istoty, po ktorých podvedome túžime.

Myseľ človeka je dnes preťažená konštantným príjmom informácií, takže apel na nuansovanie je dnes možno ťažší ako v minulosti. Oveľa atraktívnejšie je jednoduché posolstvo – toto je správna odpoveď, a hotovo.

V čom je naša situácia iná ako u spoločností napríklad v západnej Európe?

Aj západné spoločnosti sú v kríze, ale vstúpili do nej pri inej úrovni dôvery voči inštitúciám aj medziľudskej dôvery.

Veľká časť našej spoločnosti počas svojho života zažila začiatok demokratických procesov. Demokracia je sama osebe veľmi náročná, lebo vyzýva človeka k tomu, aby prevzal zodpovednosť za svoj život, svoju komunitu, a popritom ešte bol dobrým zamestnancom, podnikateľom, otcom, mamou, manželom, manželkou, priateľom, vzdelával sa. To je veľa loptičiek, s ktorými treba žonglovať.

Zároveň platí, že už prestáva byť fér vyhovárať sa na socialistickú skúsenosť, ktorá našu spoločnosť vo viacerých ohľadoch negatívne poznačila. Komunistický režim trval 41 rokov a o pár rokov to bude v podstate rovnako dlhé obdobie, odkedy už máme možnosť budovať demokraciu.

V tom, čo sa deje v našej politike, vidíte skôr toxickú polarizáciu než zdravé výzvy voči statusu quo?

Rád by som sa vyhol zjednodušeným odpovediam, hoci ma to láka. Nemá však zmysel posilňovať tú dynamiku, ktorú jeden expert nazval ako „slovenská apokalyptika“, čiže opisovanie toho, čo všetko je v našej krajine zle. Skôr by som chcel ponúknuť inú perspektívu.

Akú?

My na Slovensku vychádzame z presvedčenia, že to, čo sa v našej krajine deje, je normálne alebo že sa s tým treba iba zmieriť. Zabúdame na to, že nemáme nikde garantované, že Slovenská republika bude existovať aj o 30 rokov.

To, čo sa tu u nás teraz deje – polarizácia, nefunkčné inštitúcie, nedôvera –, nie je najhoršie, čo sa nám môže stať. Diapazón možností, ako veľmi zle môžeme ako spoločnosť dopadnúť, je oveľa širší ako nedostavaná diaľnica do Košíc alebo padajúce stropy v nemocniciach.

Neviem, či by pomohlo robiť napríklad poznávacie zájazdy do vojnou zničených spoločností a krajín, aby sme si uvedomili, aké veľké privilégium je, že máme vlastnú krajinu a iba na nás záleží, ako bude vyzerať. Alebo sa potrebujeme ešte viac popáliť a až potom zistiť, že samo sa to neopraví?

Keď hovoríte o potenciálnych väčších hrozbách, narážate na občiansku vojnu alebo na čo?

Niektorí vedci z King´s College War Studies v Londýne hovoria o štvorpercentnej pravdepodobnosti, že sa jedna z 15 identifikovaných európskych krajín prepadne do občianskej vojny. Najviac to pravdepodobne hrozí Francúzsku a Británii, na tomto zozname je však aj Slovensko.

Keď vychádzam z historickej skúsenosti našej spoločnosti, tak si klasickú občiansku vojnu neviem celkom predstaviť.

Viem si však predstaviť, že dôjde k „balkanizácii“ Slovenska – v zmysle, že sa prepadneme do situácie konfliktu nízkej intenzity na spôsob Severného Írska so stovkou mŕtvych ročne a štát rozložia rôzne záujmové skupiny, či už zo zahraničia, alebo domáce. Možnože nám v istom zmysle ostane medzinárodná právna subjektivita, ale to vôbec neznamená, že si budeme našu krajinu sami aj riadiť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Má šancu pozdvihnúť sociálnu súdržnosť alebo – slovníkom Roberta Fica – sceľovať spoločnosť téma dvoch pohlaví v ústave? Lebo tak znie jedna z argumentačných liniek nášho premiéra.

Na jednej strane chápem snahu zakotviť biologické pohlavie do ústavy ako reakciu na spoločenské experimenty, ktoré konzervatívne zmýšľajúci človek vníma v zahraničí. No na druhej strane, ako som spomínal, neprebehla žiadna vecná a verejná diskusia medzi elitami v našej spoločnosti.

Otázka genderu, respektíve rodu, je klasická otázka kultúrnych vojen súčasnosti, mobilizuje obidva tábory.

Ak chceme posilňovať polarizáciu, tak v nastavenom trende pokračujme. Ale budovať súdržnú spoločnosť je oveľa náročnejšia a dlhodobejšia práca ako zmena ústavy.

Tá by ako základný dokument mala reflektovať zhodu spoločnosti na základných „pravidlách hry“. Vecný a slušný dialóg, ktorý by viedli elity, rešpektované rôznymi časťami spoločnosti, by dával príklad zvyšku spoločnosti, ako riešiť citlivé témy a prispieť k budovaniu vzájomnému rešpektu k druhej strane.

To by následne uľahčovalo riešenie všetkých ďalších tém, ktoré nás rozdeľujú. Pretože dôvera sa buduje vzťahom.

Pre podporu diskusie môže byť užitočná skúška otvorenosti k dialógu, ktorá spočíva v tom, že si sám v sebe úprimne odpoviem, či som ochotný zmeniť svoj postoj, ak by druhá strana ponúkla naozaj nepriestrelný argument. 

Ak si odpoviem, že nie, lebo veď taký argument predsa neexistuje, respektíve má ho len moja strana, tak medzi nami otvorený dialóg prebehne len ťažko.

Kde sú hranice toho, s kým do diskusie vstúpiť a s kým už nemá zmysel diskutovať?

Dôvera a súdržnosť sa nebudujú intelektom, ale vzťahom. Ten sa buduje postupne cez pozitívne skúsenosti s druhou stranou, preto sa najprv potrebujeme stretávať ako ľudia, ktorí majú svoje rodiny, prácu, záujmy, ale napríklad aj obavy. Navzájom sa spoznávať na týchto úrovniach a až potom postupne otvárať témy, ktoré nás rozdeľujú.

Takže do diskusie má zmysel vstupovať s každým, kto má o ňu záujem. Možno sa nakoniec nedohodneme a možno sa to skončí aj bojom – ale kým sme ochotní sa rozprávať, zvyčajne sa nesiaha po násilí.

Teraz je však trend skôr opačný. Aj ľudia, ktorí majú blízke vzťahy na medziľudskej rovine, napríklad rodinné, sa prestávajú rozprávať práve kvôli konfliktom v politických či svetonázorových otázkach.

To je pravda. Aj z nášho výskumu vyplýva, že približne 50 percent ľudí neotvára na stretnutiach s rodinou polarizujúce témy ako covid, očkovanie, vojna na Ukrajine, LGBT. Polarizácia nie je Bratislava verzus rurálna časť Slovenska, ide to naprieč rodinami.

Pozitívna interpretácia by bola, že ľuďom záleží na vzťahoch v rodine, tým pádom neotvárajú polarizujúce témy. Druhá možná interpretácia by bola, že sa nevieme úctivo a s rešpektom rozprávať na témy, v ktorých nemáme spoločný názor, a preto ich radšej neotvárame.

Cieľom diskusie s druhými nie je ich presvedčiť, ale ich pochopiť. Nemusím súhlasiť s ich názorom. Ide o to budovať vzťah, aby mohlo dôjsť ku kompromisu – akokoľvek vzájomne neuspokojivému.

Ak stratíme schopnosť chápania druhej strany a budovania vzťahu, stratíme schopnosť sa dohodnúť. Konflikt bude eskalovať a nebude ho mať čo zastaviť. Skončí sa to násilím.

Problém môže nastať v prípade, ak ako konzervatívci máme mentalitu disidenta alebo obete.

Niekto by mohol namietať, že skôr než dialóg a pochopenie je dôležitejšia pravda.

Chápem, že táto otázka je dôležitá pre mnohých kresťansky zmýšľajúcich čitateľov Postoja. Teraz poviem niečo za seba, Huga Glossa, a nie za DEKK.

Ochota hľadať pravdu je bezpochyby kľúčová. Na Blízkom východe, kde som osem rokov koordinoval humanitárne projekty, som sa však naučil pokore v tom zmysle, že chcem hľadať pravdu či presviedčať príkladom dobrého života a svojou odbornosťou, nie z pozície moci.

Imponuje mi vzor prvých kresťanov v Rímskej ríši, ktorí nemali ani peniaze, ani spoločenskú alebo politickú moc a aj tak dokázali meniť svet, pretože dokázali ľuďom prinášať silu žiť – živého Ježiša. A veľmi podobne sú na tom aj kresťania na Blízkom východe, ktorých som mal príležitosť spoznať.

Takéto hľadanie či žitie pravdy je oveľa náročnejšia a dlhodobá práca, ťažšie uchopiteľná ako napríklad zmena ústavy. Takže v kontexte hľadania pravdy je dôležitejšie snažiť hlavne o zmenu v srdciach ľudí a v našej kultúre a potom príde aj zmena v zákonoch.

Hoci chápem aj prístup, že zákony menia správanie ľudí, a nechcem to znevažovať.

Keď sa vyjadrím ako výskumník, tak racionálna reflexia nad tým, čo je pravda, je možná len vtedy, keď nie sme v emocionálnom afekte a necítime, že musíme bojovať o život a o prežitie nášho kmeňa. Takže chápem, že si niekto myslí, že pravda je dôležitejšia ako diskusia.

Ale bez diskusie nebude skúmanie pravdy, pretože ľudský mozog sa vyvinul tak, aby prioritizoval prežitie – nie pravdu. A „kmeň“ je pre prežitie dôležitejší.

Dlhodobo však kmeň neprežije bez vzťahu k realite. A komplexná moderná spoločnosť, závislá od rozsiahlej kooperácie mnohých skupín, už vôbec nie. Takže pravda je extrémne dôležitá, priam nevyhnutná – ale schopnosť upokojiť sa je rovnako dôležitá, inak hrozí, že ju nebude mať kto hľadať.

Ako hovorí anglické príslovie: „In war, it's not important who is right – just who is left.“

V diskusii na Hanusových dňoch ste sa prihlásili ku konzervatívnemu kmeňu. Ako sú na tom slovenskí konzervatívci z hľadiska medziľudskej dôvery alebo nedôvery?

Konzervatívci vo všeobecnosti majú tendenciu byť menej dôverčiví voči ľuďom, ktorých nepoznajú. Zmeny vnímajú skôr ako riziko, zatiaľ čo liberáli skôr ako príležitosť.

V našom výskume všeobecnej medziľudskej dôvery len 14,4 percenta respondentov, ktorí sa prihlásili k jasne konzervatívnemu svetonázoru, deklarovalo, že väčšine ľudí sa dá dôverovať, skôr konzervatívni na úrovni 19,6 percenta, skôr liberálni 24 percent, jasne liberálni 39 percent.

Treba však povedať, že je to len istá sonda. Ak by sme chceli naozaj skúmať konzervatívnu populáciu na Slovensku, bolo by treba spraviť výskum explicitne zameraný práve na ňu, aby to bolo exaktnejšie, lebo toto má isté limity.

Byť konzervatívec nie je choroba. Existujú vedecké štúdie, ktoré vysvetľujú, ako sa človek stáva konzervatívcom či liberálom – odporúčam napríklad knihu Morálka lidské mysli od Jonathana Haidta. Dobre fungujúca spoločnosť potrebuje rovnako liberálov aj konzervatívcov, ktorí sa navzájom vyvažujú.

Aj tá sonda však určite niečo naznačuje. Je podľa vás v poriadku, že konzervatívci tak málo dôverujú iným ľuďom?

Otázka z nášho výskumu znela: Všeobecne povedané, povedali by ste, že väčšine ľudí sa dá dôverovať alebo že je potrebné byť v styku s ľuďmi veľmi ostražitý? Respondent má na výber iba dve krajné odpovede, že väčšine ľudí sa dá dôverovať alebo že je potrebné byť veľmi ostražitý.

Táto otázka má svoje limity napríklad v tom, že každý človek si pod konceptom „väčšina ľudí“ môže predstaviť niečo iné. Tým pádom aj odpoveď je v niečom limitovaná. Ako som už spomínal, v DEKK-u sa ju aj napriek jej limitom v našich výskumoch pýtame, pretože tak vieme nadviazať na predchádzajúce výskumy a identifikovať vývojové trendy.

Výsledok konzervatívcov do veľkej miery potvrdzuje aj vedecký výskum, takže nie je dôvod ho v tomto smere dramatizovať.

Problém však môže nastať v prípade, ak ako konzervatívci máme mentalitu disidenta alebo obete. Čokoľvek neznáme alebo iné tak automaticky berieme ako hrozbu.

Na jednej strane to chápem – je prirodzené mať nejaké hranice, no ak to človeka paralyzuje, potom je priestor na zamyslenie, či na svojom prístupe k spoločnosti nepotrebuje niečo zmeniť.

Fedor Blaščák z Nadácie otvorenej spoločnostiLiberáli to v posledných 20 rokoch prepálili. Teraz sme dostali po ušiach

Martin HanusLukáš Kekelák

Máte nejaké tipy, čo s tým robiť? Na Hanusových dňoch ste spomínali, že pracujete na škále deeskalácie polarizácie. Nakoľko ste pokročili?

Pracujeme na manuáli s konkrétnymi krokmi, ako podporovať súdržnosť v našej spoločnosti a tak deeskalovať aktuálnu situáciu. Odporúčania chceme podložiť relevantným výskumom, primárne hlavne overenými riešeniami zo zahraničia. Takýto manuál je však stále v procese vývoja.

Ak by chcel čitateľ nájsť niečo na túto tému, odporúčam si vygoogliť spomínaný koncept cross-party agreement alebo aj iniciatívu Citizen assemblies.

Koncept vnikol v Írsku a jeho ambíciou je vytvárať priestor, kde sa môžu ľudia z rôznych názorových skupín stretávať a diskutovať na problematické témy. Výstupy z diskusií majú následne k dispozícii aj politici alebo tvorcovia politík. Vďaka tomu tak majú oveľa lepší vhľad do postojov spoločnosti.

Aká je pri sociálnej súdržnosti rola sociálnych sietí?

Sociálne siete ako také polarizáciu primárne nevytvárajú, ale dokážu ju veľmi umocniť. Ich algoritmy sú postavené na tom, aby zvyšovali interakciu užívateľov. Tú najistejšie zvýšite tým, že niekoho príspevok „naštartuje“ silnou negatívnou či pozitívnou emóciou a má potrebu naňho zareagovať. To následne mobilizuje aj druhú názorovú stranu a tak ďalej.

Sociálne siete tak dokážu v dobrom aj v zlom prepájať ľudí, ktorí by sa ináč nestretli. Nesúdržnosť našej spoločnosti však určite nespôsobili výlučne sociálne siete, tie skôr len urýchlili alebo zosilnili procesy, ktoré už v spoločnosti boli, prípadne niektoré lokálne problémy globalizovali.

Z Trendov (ne)dôvery vyplýva, že medzi mladými je nedôvera ešte vyššia ako v iných vekových kategóriách. Môžeme teda čakať, že to s nami časom bude ešte horšie?

Výsledky o medziľudskej dôvere medzi študentmi, ktoré sme uverejnili, ako jediné v štúdii nie sú reprezentatívne, hoci sme mali veľký počet respondentov. Vyšlo nám, že v tejto skupine je dôvera ešte o šesť percentuálnych bodov nižšia, ako je celospoločenský priemer na Slovensku, ktorý osciluje okolo hodnoty 23 percent. To je podľa mňa veľká príležitosť spraviť poctivý výskum zameraný na dôveru stredoškolákov.

Ak aj reprezentatívny výskum potvrdí naše zistenia, mohla by to byť jedna z tém, na ktoré by mohla byť zhoda naprieč politickým spektrom – poďme robiť systémové kroky k tomu, aby naši mladí viac dôverovali iným ľuďom. Pretože dnešní mladí ľudia budú o pár rokov podnikatelia, politici, otcovia, mamy, voliči, občania, ktorí budú ovplyvňovať stav našej krajiny. A ako som už spomínal, je v našom záujme, aby sa dôvera v spoločnosti zvyšovala.

Spomínali ste, že Estónci vidia prvé výsledky až po tridsiatich rokoch.

Prvé nie, rôzne čiastkové úspechy sa dostavovali skôr. Ale áno – aby mali skoro všetci etnickí Rusi k Estónsku pozitívny vzťah, to trvalo generáciu.

Keby sme začali podporovať súdržnosť v našej spoločnosti hoci aj hneď od dnešného dňa, bude trvať aspoň generáciu, kým budeme vidieť veľké zmeny. Momentálne v tomto smere systémovo robíme ako spoločnosť len veľmi málo.

Prvým krokom na ceste k súdržnejšiemu Slovensku je poznať našu realitu, až potom vieme navrhovať adekvátne riešenia na jej zlepšenie.