Spor medzi Slovenskom a Maďarskom o vodné dielo Gabčíkovo a súvisiace stavby vyplývajúce zo zmluvy o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros ešte z roku 1977 intenzívne žil v 90. rokoch minulého storočia, keď sa prípad dostal až pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu.

V ostatných týždňoch téma opäť ožila, hoci k sporu tentoraz dochádza na slovenskom vnútropolitickom poli.

Vyplýva to z avizovanej snahy ministerstva životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu o urovnanie sporu s Maďarskom, ktorá je zapísaná už vo verdikte haagskeho súdu.

Opozícia na čele s mimoparlamentnými Demokratmi v osobe bývalého štátneho tajomníka Michala Kiču podozrieva súčasné vedenie rezortu, že chce Maďarsku poskytnúť polovicu vyrobenej elektriny z vodnej elektrárne Gabčíkovo iba za súčasné náklady na jej výrobu.

To by podľa opozície znamenalo v horizonte rokov miliónové škody.

Tomáš Taraba naopak oponuje, že s Maďarskom sa na úrovni vládnych splnomocnencov vedú predbežné rokovania o tom, či je možné dosiahnuť v otázke Gabčíkova konečné urovnanie, tak ako to vyžaduje rozsudok medzinárodného súdu z roku 1997.

Podľa neho sa nateraz vôbec nerokuje o detailoch urovnania, len o tom, že sa o nich začne rokovať. Laicky povedané – dohodneme sa, že sa dohodneme.

Keďže rokovania sú neverejné a nie sú k dispozícii ani oficiálne vyjadrenia či dokumenty, ktoré by obsahovali napríklad návrhy slovenskej či maďarskej strany, v tejto chvíli ide skôr o politický spor medzi vládnym politikom a jeho opozičnými kritikmi.

Spor pre GabčíkovoTaraba sa správa ako maďarský agent, hovorí opozícia. Šírite hoaxy, oponuje minister

TASR Postoj

Jediné, čo v tejto chvíli môže poukázať na možné urovnanie, je samotný rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.

To, že Slovensko (ako nástupnícka krajina Československa) a Maďarsko by sa mali o vyrobenú elektrinu deliť, je súčasťou pôvodnej zmluvy z roku 1977. Keďže išlo o plán sústavy vodných diel, delenie elektriny takpovediac pol na pol sa malo diať vo všetkých elektrárňach, ktoré v rámci tejto výstavby mali vzniknúť.

Maďarsko však od dokončenia „svojho“ stupňa, teda vodného diela Nagymaros, po roku 1989 jednostranne odstúpilo, predmetom delenia tak zostala len elektrina vyrobená vo vodných elektrárňach na slovenskej strane spoločnej dunajskej hranice.

Tu však treba dodať, že aj pre stupeň Gabčíkovo sa vykonávali práce taktiež na maďarskej strane, takže Maďarsko znášalo časť nákladov. Podobne Československo, resp. Slovensko malo znášať časť nákladov súvisiacich s vodným dielom Nagymaros, ktoré bolo potrebné vynaložiť na našom území.

Tak či onak, keďže zmluva stanovila spoločne nesené náklady, určila aj takéto výnosy.

Otázkou teda je, či ustanovenie zmluvy o rozdelení vyrobenej elektriny má ešte dnes relevantný základ, či je zo strany Maďarska vymáhateľné, a to najmä z hľadiska rozsudku z roku 1997.

Súd v Haagu dal za pravdu Slovensku aj Maďarsku

Haagsky súd totiž prijal v tomto smere v zásade „šalamúnske“ riešenie. Zmluvu označil za platnú a strany sporu – teda Slovensko a Maďarsko – vyzval na hľadanie jej naplnenia. Avšak pri zohľadnení aktuálneho stavu – teda existencie iba vodného diela Gabčíkovo, no v inom variante, ako predpokladala pôvodná zmluva, a neexistencie vodného diela Nagymaros.

Vyhlásenie zmluvy za neplatnú žiadalo Maďarsko, v tejto časti teda súd rozhodol v prospech Slovenska. Nám však vytkol spôsob, akým sme postupovali po tom, čo Maďarsko od výstavby odstúpilo: teda výstavbu vodného diela Gabčíkovo výlučne na slovenskom území.

Rozsudok upozornil, že podľa zmluvy znášajú náklady spoločnej investície zmluvné strany spoločne v rovnakom pomere. „Článok 8 ďalej vymedzoval, že hať Dunakiliti, derivačný kanál a oba stupne v Gabčíkove a Nagymarosi tvoria ‚spoločné vlastníctvo‘ zmluvných strán ‚v rovnakom pomere‘. Ostatné objekty sústavy vodných diel mali prejsť do vlastníctva tej zmluvnej strany, na ktorej území boli vybudované.“

Strany sa zároveň mali v rovnakom pomere „zúčastniť na úžitkoch z vybudovanej sústavy vodných diel, najmä na vyrobenej základnej a špičkovej energii vyvedenej z elektrární“. O prevádzku sa má starať tá zmluvná strana, na ktorej území boli objekty vybudované, a aj náklady na prevádzku, údržbu a rekonštrukciu objektov znášajú zmluvné strany v rovnakom pomere.

Súd tiež uviedol, že „zmluva z roku 1977 nielenže predvída spoločný investičný program, ale aj určuje jeho režim. Podľa zmluvy sú hlavné objekty sústavy vodných diel spoločným vlastníctvom strán, budú v prevádzke ako koordinované jednotné dielo a úžitky zo sústavy sa budú rozdeľovať rovným dielom“.

Podľa dohodnutého rozsahu stavieb malo byť vodné dielo Gabčíkovo a jeho elektráreň väčšie ako vodné dielo Nagymaros. V gabčíkovskej elektrárni sa malo vyrobiť 2 650 gigawatthodín (GWh) elektriny za rok. Plánovaná ročná výroba v Nagymarosi mala dosiahnuť 1 025 GWh, čiže 38 percent výroby Gabčíkova.

Rozsudok upozornil, že podľa zmluvy znášajú náklady spoločnej investície zmluvné strany spoločne v rovnakom pomere.

Maďarsko sa na súde snažilo v prospech neplatnosti zmluvy argumentovať aj tým, že Slovensko nie je automatickým nástupníckym štátom a prechod zmluvných záväzkov a práv pri tejto zmluve nebol osobitne dohodnutý medzi (ešte) Československom a Maďarskom.

Druhým argumentom bolo, že ide o investičnú zmluvu, pri ktorej nástupníctvo nie je automatické.

Súd sa s argumentáciou Budapešti nestotožnil a skonštatoval, že zmluva mala zásah na hranice štátov (výstavbou vodných diel) a týkala sa aj tretích strán (lodnej dopravy) a ako taká nemôže automaticky zaniknúť tým, že subjekt Československo prestal existovať.

Odvolal sa aj na Viedenský dohovor z roku 1969, ktorý však vstúpil do platnosti až po podpise zmluvy o sústave vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Hoci Maďarsko v tom čase dohovor neratifikovalo, niektoré z jeho ustanovení boli súčasťou obyčajového medzinárodného práva.

Neplatil ani argument Maďarska, že zmluva, ktorou sa žiadna zo strán nechce riadiť, neprežije. Podľa súdu sa však ukončenie alebo vypovedanie zmluvy vždy riadi ustanoveniami zmluvy samotnej a po vzájomnej dohode zmluvných strán.

Hoci sa podmienky zmenili a zmenil sa (nezvratne) aj charakter samotnej stavby (Maďarsko odmietlo postaviť Nagymaros a Slovensko postavilo Gabčíkovo inde a inak), obe strany majú podľa súdu hľadať spôsob, ako zmluvu ďalej napĺňať a nájsť jej naplnenie zodpovedajúce realite v teréne.

Podiel na elektrine za podiel na nákladoch

Tu sa už dostávame k záverom súdu, ktoré sa môžu priamo týkať súčasnej situácie a možnosti, že by sa Maďarsko podieľalo na výnosoch, teda na elektrine vyrobenej v Gabčíkove.

Slovensku totiž súd vytýkal práve to, že vodné dielo Gabčíkovo si vybudovalo na základe vlastného rozhodnutia iným spôsobom bez dohody s Maďarskom, ktorou by sa upravila pôvodná zmluva. Išlo o tzv. variant C:

„Variant C, ktorého spôsob prevádzky je podľa súdu nezlučiteľný so zmluvou, by sa mal uviesť do súladu s ňou. Zapojením Maďarska do jeho prevádzky, riadenia a poberania úžitkov na základe rovnosti sa variant C pretransformuje z faktického stavu na zmluvný režim.“

Súd sa síce nezaoberal finančnou otázkou vzájomných kompenzácií (za nedostavanie Nagymarosu na jednej strane a inej podoby Gabčíkova na druhej strane), uviedol však, že reparácia musí „v maximálne možnej miere“ odstrániť všetky následky protiprávneho správania.

V tejto súvislosti zároveň Maďarsku nepriznal automatický, ale podmienený nárok na polovičný výnos z výroby elektriny v Gabčíkove, keď uviedol, že ak sa má Maďarsko podieľať na prevádzke a úžitkoch čunovského komplexu, musí zaplatiť zodpovedajúci podiel stavebných a prevádzkových nákladov.

Reparácia škôd by sa mohla udiať aj vzájomným účtovným zápočtom.

To znamená, že Budapešť by tento nárok mala len v prípade, ak by sa vodné dielo Gabčíkovo a jeho vodná elektráreň stali spoločným vlastníctvom oboch štátov s tým, že by sa rovným dielom podieľali nielen na výnosoch, ale aj na nákladoch. Napríklad na údržbe a výmene turbín vodnej elektrárne alebo zariadení plavebných komôr.

Reparácia škôd by sa mohla udiať aj vzájomným účtovným zápočtom.

V prípade, ak by Maďarsko trvalo na tom, že si reparácie, ktoré mu má Slovensko vyplatiť, vyžiada vo forme vyrobenej elektriny, teda vyberie si platbu komoditou, cena za túto elektrinu by sa mala z nárokov Maďarska odrátať. Prípadne primerane znížiť podiel na výnosoch z elektriny.

Vyčíslenie vzájomných nárokov však neexistuje.

Na oboch stranách fungujú splnomocnenci vlád, ktorí by mali vzájomne komunikovať a postupne sa priblížiť k definitívnemu vyriešeniu sporu, pripraviť podklady pre medzivládnu dohodu alebo medzinárodnú zmluvu, ktorú potom príslušní predstavitelia oboch krajín podpíšu.

Koľko elektriny vyrába Gabčíkovo

Vodnú elektráreň Gabčikovo prevádzkuje Vodohospodárska výstavba, štátny podnik priamo podriadený ministerstvu životného prostredia.

Prepojenie vedenia elektriny z Gabčíkova do Maďarska existuje, ako dokladá aj mapa európskej siete prenosových sústav ENTSO-E.

Zdroj: entsoe.eu

Koľko elektriny tadiaľ aktuálne prúdi nie je jasné, keďže údaje Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy uvádzajú len celkový cezhraničný prenos medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorý je v zásade v plusových číslach, teda elektrinu do Maďarska kontinuálne exportujeme.

Koľko elektriny Gabčíkovo v priemere vyrobí a Vodohospodárska výstavba predá sa dozvieme skôr z výročných správ tohto štátneho podniku.

V roku 2023 vyrobila VE Gabčíkovo 2 047,5 GWh elektriny, ďalšie vodné elektrárne v tejto sústave na Dunaji dohromady ďalších 176 GWh.

Ako ukazuje nasledujúci graf, hoci nejde o rekordný rok v objeme vyrobenej elektriny, od spustenia ide o jeden z tých lepších. V priemere celého obdobia ide o nižšiu hodnotu ako pôvodne podľa zmluvy plánovaných 2 650 GWh, z hľadiska očakávanej výroby po dostavbe a spustení Gabčíkova vo variante C (na úrovni 1 848 GWh) je to však v priemere viac.

Výnosy pre Vodohospodársku výstavbu poskytujú vodné diela v sústave Gabčíkova od roku 2015, keď tieto vodné elektrárne prebral štátny podnik od Slovenských elektrární.

Tržby z predaja elektriny dosiahli v roku 2023 takmer 391,7 milióna eur, pričom v predošlých rokoch boli na úrovni 294,5 milióna eur (2022) a 149,5 milióna eur (2021). Skokový nárast tržieb sa dá vysvetliť nárastom ceny elektriny, a to v dlhodobých aj v krátkodobých kontraktoch.

Tu však treba zarátať aj výnosy z vyrobenej elektriny v elektrárni na vodnom diele Žilina (výroba v roku 2023 bola približne na úrovni 176 GWh).

Ak by sme sa teda vzdali polovice výnosov z elektriny z Gabčíkova v prospech Maďarska, rádovo by mohlo ísť (v závislosti od aktuálnych cien elektriny) aj o stovky miliónov eur ročne. To by znamenalo nielen straty pre samotný štátny podnik, ale aj výpadky daňových príjmov – napríklad za rok 2022 odviedli vodohospodári do rôznych položiek štátneho rozpočtu viac ako 113 miliónov eur.

Ak by sa však Maďarsko malo výmenou za podiel na výnosoch spolupodieľať na celkových nákladoch, tie sa síce veľmi ťažko odhadujú, no pohybujeme sa pri nich už v miliardových číslach.

Ak by sa Maďarsko malo výmenou za podiel na výnosoch spolupodieľať na nákladoch, pri nich sa už pohybujeme v miliardových číslach.

Len pôvodná suma nákladov na stavbu vodného diela bola v roku 1992 odhadovaná – pri hrubom prepočte z československých korún – na 1,3 miliardy eur. Účtovná hodnota majetku vodného diela v roku 2022 bola 36 miliárd slovenských korún.

K tomu treba pripočítať pravidelné náklady na údržbu, opravy, ťažbu sedimentov a bežné prevádzkové náklady. Napríklad rozsiahlejšie opravy v roku 2017 boli ohodnotené na 140 miliónov eur.

Okrem čísel uvedených vyššie možno na ilustráciu pridať ešte zopár iných. V roku 2002 boli prevádzkové náklady za posledných 10 rokov približne na úrovni jednej miliardy slovenských korún (v hrubom prepočte 33 miliónov eur).

Keď do konca roku 2014 Gabčíkovo prevádzkovali Slovenské elektrárne vo vlastníctve Enelu, mali ročne platiť 5 miliónov eur na prevádzku a údržbu. V réžii Vodohospodárskej výstavby sa od roku 2015 prevádzkové náklady vyšplhali na takmer 9 miliónov eur ročne. Ďalšie milióny si vyžadujú prevádzkové náklady na vodovody či čističky odpadových vôd v obciach, ktoré s vodným dielom susedia.

Ak teda bude Budapešť tlačiť a argumentovať zmluvou a haagskym rozsudkom, Bratislava by mala vytiahnuť účtovné knihy nákladov a tvrdo vyjednávať. A hlavne neustúpiť len preto, že v Maďarsku vládne ideový spojenec aktuálnych vládnych slovenských politikov.