Berte toto, smartfónisti Najzaujímavejší nemecký filozof, odkazujúc na svätého Augustína, predpovedá, že sa meníte na plazy

Minimálne celá prvá polovica môjho príspevku nebude o tom, čo sa nedávno v Kolíne hovorilo o „reptilizácii“ ľudského rodu, ale o tom, kto to hovorí. Vám stačí prečítať si druhú polovicu. To bolo po prvé.

Druhú poznámku adresujem ľudom alergickým na konšpiračné teórie: nie, tu nebude reč o okrajovej povere, že nám v skutočnosti vládnu plazy.

Podľa môjho vedomia je v stredozápadnej časti našej civilizácie iba jeden činiteľ, ktorý toto zjavenie s plnou vážnosťou presadzuje, trojpercentný holandský populista Thierry Baudet.

Mňa takéto somariny nezaujímajú. To bolo po druhé.

A po tretie: osobne pozorujem paralelne s reptilizáciou ešte ďalší možný trend: mohutnú vlnu nosenia AirPods v spoločnosti.

Keďže obete tejto technológie sa pozerajú všade inde, len nie na zem, bude zaujímavé sledovať, na aké živočíchy sa časom premenia. Žeby na medúzy?

To si však vyžaduje dlhodobejší, teda nie iba anekdotický výskum.

Odvtedy Sloterdijk už neprestal vnášať do diskurzu svieži vietor.

Tak poďme ďalej, k tvorcovi novej hypotézy o plazoch. Sedemdesiatosemročného nemeckého filozofa s holandským priezviskom a s výzorom Obelixa treba predstaviť, lebo Peter Sloterdijk nie je práve typom akademika, ktorý v knižnici svojej slonovinovej veži a priori zatracuje technologické inovácie.

Odkedy si v mladosti zaobstaral „východné rozšírenie rozumu“ tým, že dva roky meditoval v indickom Ašrame a dva ďalšie roky prechádzal Spolkovou republikou v oranžovom mníšskom rúchu, je považovaný za najradostnejšieho, najotvorenejšieho a najzvedavejšieho z popredných nemeckých filozofov.

Dojemne to dokázal v roku 1997, keď svojou esejou Regeln für den Menschenpark spustil antropologické zemetrasenie.

Názov znamená doslova Pravidlá pre ľudský park, ale v nemčine vyvolával aj asociácie ako „ľudské zoo“. Sloterdijk sa v eseji pýtal, ako sa má biotechnologický pokrok aplikovať na človeka.

V Nemecku, kde myšlienka „šľachtenia človeka“ bola po eugenike nacistov tabu, nasledovala niekoľko mesiacov trvajúca, mimoriadne kvalitná debata.

Odvtedy Sloterdijk už neprestal vnášať do diskurzu svieži vietor.

V roku 2009 označil v texte Revolúcia dávajúcej ruky súčasnú nemeckú ekonomiku za „polosocializmus založený na majetkovom hospodárstve“ a aj za „fiškálnu kleptokráciu“ a smelo navrhoval „zrušenie povinných daní a ich premenu na dary“.

V roku 2013 v Úvahách už nie apolitického človeka videl projekt Európskej únie „na pokraji kolapsu“ a predpovedal „nevyhnutné preformátovanie Európy“.

V utečeneckej kríze komentoval otvorenie hraníc kancelárkou Angelou Merkelovou slovami, že neexistuje „žiadna morálna povinnosť sebazničenia“. Nemeckým Refugees Welcome novinárom diagnostikoval „sebaopustenie“ a „bezbrehú zaujatosť“.

Autor módnych bestsellerov o filozofii Richard David Precht obvinil Sloterdijka vtedy z „používania nacistického žargónu“ pripomínajúcom Rudolfa Hessa. Je celkom vtipnou pointou, že Precht dnes hovorí veľmi podobné veci.

Sloterdijk sa vtedy obhajoval noblesne: tvrdil, že svoje „znepokojenie“ nevyjadril z národno-konzervatívneho alebo novopravicového postoja, ale skôr z „ľavicovo-konzervatívneho znepokojenia nad ohrozenou sociálnou súdržnosťou“.

Nasrdenosť na gender z neho ešte nerobí konzervatívca.

Posledný väčší škandál vyvolal v roku 2016 čiastočne autobiografickým e-mailovým románom Das Schelling-Projekt. Štyrikrát ženatý filozof si nedal priveľkú námahu a nedal ani dialógu o témach ako ženský orgazmus žiadnu literárnu formu, a tak akademický mainstream identifikoval text ihneď ako útok na gender mainstreaming.

Jedna kritička nazvala Sloterdijkov text zle zamaskovaným „antifeministickým pamfletom“.

Slovom, aj keď mi ako ľavicovému konzervatívcovi lichotí to, ako sa najinšpirujúcejší žijúci mysliteľ Nemecka politicky škatuľkuje ako konzervatívec, ale ja by som skôr Sloterdijka nazval nekonvenčným, ale pritom ešte stále systémovým pravicovým liberálom.

Nasrdenosť na gender z neho ešte nerobí konzervatívca.

Svedčí iba o tom, že fúzatý strapáč má svoje roky.

Nebude náhoda, že Sloterdijk sa kamarátil s bývalým predsedom pravicovo-liberálnej FDP Christianom Lindnerom. Označil Lindnera v minulosti za najväčší politický talent „posledných päťdesiatich rokov“ a predniesol mu svadobný prejav.

Pravdaže, filozof sa medzitým sťažoval, že vtedajší minister financií bol „zlý priateľ“ a „nikdy ani nehľadal radu“, no dištancovanie od klasického liberalizmu by isto vyzeralo inak. 

Sloterdijk sa v poslednom čase podelil o celkom bystrú analýzu fenoménu, že sa nijaký človek už nevie vyhnúť neustálym inováciám.

Ani ja to neviem.

Smartfón zatiaľ nemám, ale po najazdení pol milióna kilometrov po celej Európe som prijal darček od otca – starú nevyužitú navigáciu.

Neustála smršť inovácií v spoločnosti logicky spôsobuje rozsiahle zneistenie.

Ľudia sa v súčasnosti vyhýbajú kultúrne pesimistickým tónom a radšej vytvárajú umelú eufóriu. 

Nacionalistická AfD aj krajne ľavicová Die Linke sú pre Sloterdijka „dve čisté MeToo strany“ – spájajú ľudí, ktorí sa považujú za obete zmien.

Mnohí ľudia sa dnes obávajú, že by mohli skončiť ako Kafkova postava Gregor Samsa, ktorý sa jedného rána zobudil premenený na inú bytosť.

V poviedke Premena išlo o chrobáka.

A tým sa dostávame k plazom.

Sloterdijk v Kolíne totiž prezentoval svoje reflexie o umelej inteligencii.

Už predtým skonštatoval v novinovom rozhovore, že „ľudia sa v súčasnosti vyhýbajú kultúrne pesimistickým tónom a radšej vytvárajú umelú eufóriu. Tak ako futurizmus oslavoval hybnosť útoku, dnes pri rozprávaní o digitalite uprednostňujeme optimistické tóny“.

Nie príliš konzervatívny fejtonista Frankfurter Allgemeine Christian Geyer je zo Sloterdijkovej prednášky nadšený a venoval mu článok s názvom: „Berte toto, vy digitálni giganti!“

Geyer oceňuje, že Sloterdijk v Kolíne nepredvádzal kultúrne pesimistické lamentovanie – veď je to filozof radostný –, ale analyzoval rastúcu ochotu ľudí podriadiť sa „mysleniu v súborových dátach“.

Pripomínal, že kybernetika – predchodkyňa umelej inteligencie – bola už v dávnej minulosti živou témou pre filozofiu.

Samotný velikán Martin Heidegger považoval vývoj kybernetiky za osudný, pretože sa zdalo, že predstavuje ďalší krok k totálnej „zabudnutosti bytia“ (Seinsvergessenheit).

Predpoveď Heideggera znie vo výklade Sloterdijka takto: „Všetko myslenie malo byť definitívne nahradené počítaním. Digitalita prináša smrť myslenia – to bola jeho pochmúrna prognóza.“

Meníte sa na plazy a ešte sa aj dopúšťate hriechu.

Počítanie namiesto myslenia, to je silná myšlienka.

Už sme k tomu blízko.

Sloterdijk vo svojej kolínskej reakcii vyslovil dôraznú výzvu, že by sme mali „skončiť s útokom na rukopis“.

Požičal si na jednej strane pojmy z anatómie ľudského tela a na druhej strane filologické myšlienky od duchovného patróna súčasného pontifikátu – od svätého cirkevného otca Augustína.

Sloterdijkov prejav dosiahol podľa Geyera svoj vrchol, keď ukázal röntgenové snímky mladého Japonca so syndrómom spadnutej hlavy. Mladík mal zvesenú hlavu a stále sa pozeral pred seba.

Ako plaz.

Pre Sloterdijka tento prípad ilustruje do očí bijúce dôsledky trvalo sklopeného pohľadu spôsobeného nadmerným používaním smartfónu.

Reptilizáciu človeka.

Ľudkovia, pozor, meníte sa na plazy!

A pritom sa dopúšťate ešte aj hriechu.

Veď Augustín podľa Sloterdijka učil, že sklonený pohľad do seba je stelesnením hriechu.