Vodné priehrady, ktorých je na Slovensku viac ako päťdesiat, sú najmä v lete vyhľadávaným miestom oddychu. Najväčšími a najznámejšími sú Oravská priehrada, Zemplínska šírava a Liptovská Mara. Aj keď pri druhej a tretej menovanej záleží na uhle pohľadu: Šírava zaberá väčšiu plochu, kým Mara zadržiava viac vody.

Tento text však nebude o relaxe ani o vodnom hospodárstve, ale o spomienkach. Viacerým z týchto vodných diel – výnimkou je napríklad aj spomenutá Šírava – padli za obeť celé obce. Niektoré z nich sa zachovali aspoň v názvoch priehrad: Liptovská Mara, Veľká Domaša, Starina...

A keďže takmer všetky boli vybudované a spustené do prevádzky až v druhej polovici 20. storočia, dodnes medzi nami žijú ľudia, ktorí sa v zaniknutých obciach narodili a vyrastali, alebo ich priami potomkovia, ktorí dávne časy dôverne poznajú z rozprávania svojich rodičov či starých rodičov.

Patria medzi nich aj bratia Kasanickí pochádzajúci zo starobylého liptovského rodu, ktorého korene siahajú až do 14. storočia. Spomienky im odovzdal otec Jozef Kasanický, ktorý sa narodil a vyrastal v Bobrovníku, malej obci na brehu Liptovskej Mary, ktorú vody priehrady zaplavili len čiastočne.

Farár, múzejník, pamätník

Jozef Kasanický (1919 – 1989) bol nevšednou osobnosťou. Po gymnaziálnych štúdiách v Liptovskom Svätom Mikuláši vyštudoval evanjelickú teológiu v Bratislave a stal sa farárom v Dobšinej. Zapojil sa do SNP a neskôr sa stal predsedom revolučného národného výboru.

Po skončení vojny sa vzdal verejných funkcií, zanechal aj kňazskú činnosť a zamestnal sa v mäsopriemysle v Liptovskom Mikuláši. Napriek tomu bol prenasledovaný komunistickým režimom a začiatkom 60. rokov ho odsúdili na dva roky väzenia vo Valdiciach v rámci procesu s kňazskou skupinou KVAP (Kasanický, Velebný, Antal, Pavlov).

Po návrate z väzenia sa venoval muzeologickej a literárnej činnosti, trinásť rokov viedol Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, kde vytvoril viaceré expozície a výstavy.

Jedným z jeho diel bol aj písacím strojom naklepaný samizdat o svete zaplavenom Liptovskou Marou. Hoci Rozprávanie – ako znel pracovný titul knihy – nemalo žiadny politický ani náboženský podtón, režim mu ho nepovolil publikovať.

Prvýkrát vyšlo až v roku 2003 pod názvom Zaplavený svet, druhé, upravené a rozšírené vydanie vyšlo nedávno v evanjelickom vydavateľstve Tranoscius. Začiatkom leta bola kniha uvedená do života v artikulárnom kostole vo Svätom Kríži.

„Otcovo Rozprávanie som prečítal na dvakrát a zrazu som začal vnímať Liptov ako miesto, ktoré vlastne nepoznám,“ povedal počas prezentácie syn Peter Kasanický. „Poprosil som ho, aby ma zobral na miesta, ktoré ešte zostali nezaplavené. A tak mi ukázal, kde sa kedysi tiahla ich záhrada. Stojac na svahu cestou na Havránok, kreslil rukou imaginárne križovatky ciest nad hladinou...“

Jozef Kasanický a prvé vydanie jeho knihy. Zdroj: Múzeum Janka Kráľa

Liptovská Mara s vežou zaniknutého gotického kostola. Foto: TASR/Martin Kubeš

Jozef Kasanický – ako sám píše – ochotne prijal „životný údel skúmať pamäť tejto zeme“, keďže ešte dokáže vnímať „nové so starým a dávnym“, čo už súčasný pozorovateľ nemôže vidieť. „Mne žije tento kraj aj v jeho niekdajšej podobe svojho rozkvetu, aj veľkého poranenia, ktoré scelila voda a zahladili rozrastajúce sa lesíky na jej brehoch. Stačí mi pozrieť sa z jedného brehu na druhý a vidím vo vode podoby zaplavených osád, a preniká ma ich dávno pulzujúci život.“

Kam až dopadá jeho pohľad? V diaľke vidí všetkých trinásť obcí, ktoré pred polstoročím padli za obeť veľkej vode: Liptovská Mara, Paludza, Parížovce, Liptovská Sielnica (ako jediná bola neskôr novovybudovaná), Sokolče, Dechtáre, Ráztoky, Čemice, Nežitovce, Vrbie, Demčiny, Zadiel, Sestrč.

Spomína na každodenný život 940 rodín, celkovo 3431 vysídlených ľudí, z ktorých veľká časť našla nový domov v novovybudovanom panelákovom sídlisku Nábrežie v Liptovskom Mikuláši.

Vracia sa k rímskokatolíckemu kostolu v Liptovskej Mare, kde sa v stredoveku nachádzalo centrum cirkevnej správy Liptova a neskôr pravidelne zasadala miestna šľachta. Nemou spomienkou je už len zachovaná kostolná veža ikonicky sa vypínajúca na brehu „liptovského mora“.

Opisuje aj Parížovce s gotickým kaštieľom a so železničnou stanicou, ktorá bola dopravným uzlom zaplaveného sveta. Dochádzali na ňu nielen obyvatelia z neďalekej Liptovskej Sielnice, Liptovskej Anny, Prosieka, Kvačian či Liptovských Matiašoviec, ale aj z 11 – 12 kilometrov vzdialených obcí Borové a Huty.

„Dnes už nie sú železničné stanice tým, čo boli niekedy. Stanica bola, samozrejme, miestom, kde sa čakávalo na vlak, nastupovalo do neho a vystupovalo z neho. Ľudia však v časoch mojej mladosti nechodievali na stanicu presne pred príchodom vlaku.

Niektorí, keď cestovali, sa dokonca vôbec neriadili hodinami. Vedelo sa, že vlak odchádza do mesta ráno, nuž zavčasu ráno sa vybrali na cestu. Často tak, že prišli na stanicu aj hodinu pred odchodom vlaku. Najmä v zime bolo ťažké určiť, kedy je ráno, nuž chodievalo sa k vlaku aj podľa toho, ako sa kto zobudil. (...)

Cestujúci vedel, že nebude sám na stanici, keby prišiel akokoľvek včas pred stanoveným odchodom vlaku. V zime sa na stanici kúrilo, a tak bola čakáreň celkom príjemným miestom na posiedky. Stávalo sa, že vlaky meškali, ľuďom to však nijako nevadilo, keď sa mohli navzájom vyrozprávať.

Stanica predstavovala spojenie so svetom. Vlaky prinášali pozdravy zo vzdialeností, stanica nebola takmer nikdy prázdna, a tak chodievala mládež na stanicu aj v nedeľu odpoludnia na prechádzku, ktorá mala takto svoj cieľ. (...)

Bolo v tom akési kúzlo pozorovať prichádzajúce vlaky a pozerať sa za odchádzajúcimi. Dlhý jednotvárny čas pretínali železné fučiace rušne a delili ho, drobili na kúsky, a tak mu dávali rýchlejšie plynúť.“

Železničná stanica v Liptovskom Trnovci. Foto: archív Jozefa Kasanického

Umelo upravené brehy Váhu pri Palúdzke na pohľadnici z 30. rokov 20. storočia. Zdroj: Múzeum Janka Kráľa

Exteriér a interiér artikulárneho kostola v Paludzi. Zdroj: archív Ireny Devečkovej

V riadkoch Jozefa Kasanického nanovo ožíva svet, v ktorom ľudia ešte mali čas ŽIŤ, hoci dreli od rána do mrku. Od opisu rozvoja hospodárskeho, kultúrneho, osvetového, politického, spolkového či cirkevného života na Liptove v prvej polovici 20. storočia prechádza k etnológii, etymológii, bájosloviam i zachyteniu prenikania moderných výdobytkov do tradičného dedinského života.

„Kinooperatér si vystačil na svoje remeslo sám. Ak nemal voz, ťahal z dediny do dediny káru s premietacou kamerou s troma-štyrmi filmami. Kamera bola na ručný pohon a operatér bol komentátorom premietaných nemých filmov.

Rozprávaním udržiaval divákov v napätí, dramatizoval situácie, ktoré predstavoval film. Bolo to nesmierne zábavné. Kinooperatéri boli však herecky nadaní, hoci to boli jednoduchí, podnikaví tuláci. Cenným na filmoch bol prednes deja, ktorým rozprávač vytváral drámu.“

Najpôsobivejšie je však vykresľovanie všakovakých magických osobností, ktoré akoby sa pohybovali na rozhraní skutočného a vymysleného sveta. I keď autor nikoho nenecháva na pochybnostiach, že reálne existovali. Svojím viac či menej skrytým šialenstvom opantajú čitateľa natoľko, až mu je ľúto, že sa s nimi nemohol osobne stretnúť.

Takým je potulný maliar Anton Hromádka.

„Bol sám karikatúrou na ostrí noža, na jednej strane na obdiv, na druhej na posmech. Doniesol čerstvý vietor, otvoril v jednotvárnosti prostredia uvoľňovací ventil. Dedina ho prijala a chovala. Potom prestal maľovať. Splietol sa s nejakou cigánkou, postavil si ako slobodný, na nikom nezávislý človek zemľanku pri Váhu. Choval psov, zapriahal ich do káry a na tomto povoze sa vozieval so svojou družkou po okolí, ba aj v meste.“

A rovnako aj pomätený tulák Ján Fajčík – Drabol.

„Postavou to bol pekný človek. Bol strednej výšky, mal počerné vlasy, bystrý a ostrý krok. Pomätenosť nosil zapísanú vo svojich očiach, ktoré nemali nikdy priameho, jasného a teplého pohľadu, a v jeho trhavých nevláčnych pohyboch. Bol ako prestrašené zviera, ktoré pred niečím uteká, trasie sa od strachu a len z nutnosti znáša prítulnosť ľudí. (...)

Jeho inak zdravé, otužilé a silné telo vydržalo mnoho. Nebol nikdy chorý, okrem svojej pomätenosti, veď kto by ho bol v chorobe opatril. A bolo by vôbec bývalo možné, aby sa dal opatrovať? Tým by bol stratil slobodu a práve sloboda bola najväčším darom v jeho pomätenosti. Zomrel v pomerne vysokom veku tak, že dotlel a našiel pokoj.“

Tieto i mnohé ďalšie osoby, miesta a spomienky sa vynárajú v mysli autora, keď hľadí na vody „marskej priehrady“ prihovárajúce sa svojím hukotom a bozkávajúce brehy, niekdajšie miesta jeho detských túlačiek.

Colotka-Necolotka, kostol si nedáme

Prezentácia knihy Zaplavený svet sa nie náhodou uskutočnila v artikulárnom evanjelickom kostole vo Svätom Kríži, ktorý je najväčším dreveným chrámom postaveným zrubovou technikou v Európe a s najväčšou pravdepodobnosťou aj na celom svete. Zmestí sa doň vyše štyritisíc ľudí.

A hoci posledných päťdesiat rokov stojí v katastri obce Svätý Kríž, presnejšie v miestnej časti Lazisko, predtým sa takmer tristo rokov nachádzal na svojom pôvodnom mieste v Paludzi, jednej zo zatopených obcí.

Tento architektonický skvost, v ktorom sa dodnes nachádza pôvodný oltár, kazateľnica a krstiteľnica z konca 17. storočia, by si zaslúžil osobitný článok, no na tomto mieste sa pozrime aspoň na okolnosti jeho premiestnenia, ktoré sú súčasťou dejín „zaplaveného sveta“. Záujemcovia si môžu pozrieť aj krátky autorský dokument Samuela Žiarana na YouTube.

Artikulárny kostol vo Svätom Kríži v súčasnosti. Foto: Imrich Gazda

Farárka Irena Devečková v roku 2022. Foto: Ľubo Bechný

Farárka Ivana Devečková, prezident Svetového luteránskeho zväzu Josiah Mutabuzi Isaya Kibira a generálny biskup ECAV Ján Michalko pred posviackou obnoveného artikulárneho kostola vo Svätom Kríži 22. augusta 1982. Zdroj: archív Ireny Devečkovej

Zaplnený artikulárny kostol počas posviacky. Zdroj: archív Ireny Devečkovej

V roku 2004 bola na pôvodnom mieste kostola na brehu Liptovskej Mary odhalená pamätná tabuľa. Foto: Ľubo Bechný

Koncom 60. rokov, keď bolo definitívne rozhodnuté, že za obeť vodnej priehrady padne aj historicky významná obec Paludza, vystala otázka, čo s jedinečným kostolom, ktorý bol už v tom čase zapísaný medzi národné kultúrne pamiatky.

Do úvahy pripadalo niekoľko riešení, ktoré v publikácii Drevené artikulárne a tolerančné chrámy na Slovensku (Tranoscius, 2011) opísal pamiatkar Miloš Dudáš:

„Vyzdvihnutie celej stavby na umelo vytvorený ostrov alebo jej posunutie nad zátopovú hranicu, prípadne vytvorenie ochrannej hrádze. Z technického a pamiatkarského hľadiska nebolo ani jedno riešenie akceptovateľné. Preto zodpovední odborníci rozhodli, že najlepšie bude objekt kostola rozobrať na jednotlivé stavebné prvky, premiestniť a postaviť na inom vhodnom mieste.“

Uvažovalo sa, že kostol presunú do Múzea slovenskej dediny v Martine alebo do Múzea liptovskej dediny v Pribyline, kde boli umiestnené niektoré architektonicky a umelecky najvýznamnejšie časti kostola v Liptovskej Mare a kaštieľa v Parížovciach.

„Jeden presbyter vyskočil, buchol po stole a povedal, že artikulárny kostol do Pribyliny nepôjde. Vraj ho radšej vlastnoručne podpáli. Všetci sme sa k nemu pridávali. Bola to hrozná situácia.“ Takto si na zlomové chvíle spomína vtedajšia farárka v Paludzi, dnes už 93-ročná Irena Devečková.

V rozhovore pre mesačník Evanjelický východ v roku 2022 opísala, ako jej v tom čase dal Pán Boh vnuknutie, aby kostol zachránila a s prosbou o pomoc sa obrátila na akademického maliara Ladislava Čemického. Miestny rodák – evanjelik, ktorý bol v tom čase na socialistickom výslní – sa nadchol pre záchranu kostola a na tento účel využil svoje kontakty s ďalším evanjelikom pochádzajúcim z neďalekej Liptovskej Porúbky, Jozefom Lénartom, v tom čase prvým tajomníkom ÚV KSS.

Na kostol, ktorý v tom čase veriaci strážili dňom-nocou, sa osobne prišiel pozrieť dokonca aj vtedajší podpredseda vlády ČSSR Peter Colotka. „Keď strážiaci zbadali auto, vyšli von a odmietli kohokoľvek pustiť do chrámu. ,Kostol si nedáme!‘ kričali. Keď im okresný tajomník predstavil súdruha Colotku, zopakovali: ,Colotka-Necolotka, kostol si nedáme!‘“ spomína farárka Devečková.

Aj vďaka neústupčivosti veriacich napokon padlo rozhodnutie kostol rozobrať a premiestniť do katastra Svätého Kríža, kde ho budú môcť evanjelici aj naďalej využívať. Poslednú bohoslužbu odslúžila Irena Devečková 28. apríla 1974. „Prišlo veľa ľudí, bolo to veľmi smutné. Plač a nárek ako na pohrebe.“

Výstavba vodného diela Liptovská Mara na archívnej snímke zo 16. novembra 1971. V pozadí vidno ešte neporušený gotický kostol v Liptovskej Mare. Foto: TASR/Ján Lofaj

Rekreanti na Liptovskej Mare na archívnej snímke z 23. augusta 1978. Foto: TASR/Vladimír Gabčo

Vysťahovaná babka s vnúčaťom na rozostavanom sídlisku Nábrežie v Liptovskom Mikuláši. Zdroj: Múzeum Janka Kráľa

Nasledovalo celých osem rokov rozoberania, presúvania a skladania na novom mieste. Posviacka obnoveného kostola za účasti prezidenta Svetového luteránskeho zväzu Josiaha Mutabuziho Isayu Kibiru z Tanzánie sa uskutočnila 22. augusta 1982. Podľa oficiálnych údajov sa na nej zúčastnilo 12-tisíc ľudí.

„Napočítali sme 87 autobusov a 750 osobných automobilov. Mnohí prišli vlakmi, na bicykloch aj peši,“ spomína farárka Devečková. „Kostol bol taký preplnený, že ak by tam bol niekto odpadol, neboli by sme ho mali ako dostať von. Ale všetko prebehlo hladko.“

Teda takmer všetko. Na druhý deň na fare zazvonil telefón, v ktorom sa ozval krajský tajomník strany. Farárke aj jej manželovi, ktorý bol tiež farárom, sa začal vyhrážať, že im nechá okamžite odobrať štátny súhlas. „Na Lazisku ste urobili levočskú púť,“ kričal tajomník do slúchadla. Napokon sa však nič nestalo – situáciu opäť zažehnal Jozef Lénart, ktorý sa obával reakcie zahraničia.

„Artikulárny kostol vo Svätom Kríži v sebe nesie príbeh presídlenia, záchrany, ale aj novej nádeje. Je to miesto, ktoré doslova prežilo zaplavenie sveta,“ zdôraznil na prezentácii knihy Zaplavený svet miestny zborový farár a šéfredaktor vydavateľstva Tranoscius Miloslav Gdovin.

Kus liptovskej krajiny a histórie síce zmizol z mapy, ale vďaka nemému svedectvu kostola a šuchotajúcemu rozprávaniu knižných stránok ostáva aj naďalej zapísaný v ľudských srdciach.