10 rokov Wir schaffen das Pri spätnom pohľade: zvládlo Nemecko utečeneckú krízu?
Každý štvrtý Nemec schvaľuje rozhodnutie, ktoré Nemecku podľa jeho vlastného úsudku neprospelo. Ako je to možné?
Vypočuť článok
10 rokov Wir schaffen das / Pri spätnom pohľade: zvládlo Nemecko utečeneckú krízu?
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Pred desiatimi rokmi, 31. augusta roka 2015, vyslovila vtedajšia kancelárka Spolkovej republiky Nemecko Angela Merkelová ikonickú vetu: Wir schaffen das, „zvládneme to“. Vďaka rozhodnutiu, že Nemecko prijme bez hraničných kontrol prevažne sýrskych, afganských a irackých migrantov, ktorí v horúcom lete 2015 uviazli v Maďarsku, sa do jari 2016 mohlo do Nemecka nasťahovať viac ako milión cudzincov.
Dnes 71-ročná dôchodkyňa medzitým bilancuje v najkrajšej merkelčine: „Je to proces, ale zatiaľ sme zvládli veľa, a to, čo je ešte potrebné urobiť, sa musí robiť aj naďalej.“
Priznáva, že svojím kurzom polarizovala krajinu a posilnila opozičnú nacionalistickú stranu AfD: „AfD sa v dôsledku toho, prirodzene, posilnila. Ale je to dôvod, aby som neurobila rozhodnutie, ktoré považujem za dôležité, správne a považovala som za rozumné, za humánne?“
Dnes by sa rozhodla rovnako – „nepochybne“. Na otázku, či v rokoch 2015 a 2016 preťažila Nemecko, odpovedá: „Tomu neverím. Nemecko je silná krajina.“
Jej nástupca v úrade, z ktorého Merkelová pred štvrťstoročím začala svoju dráhu na čelo kresťanskodemokratickej štátostrany CDU a na 16 rokov trvajúcu funkciu kancelárky, generálny tajomník CDU Carsten Linnemann, ostro protirečí. „Od roku 2015 k nám prišlo 6,5 milióna ľudí a menej ako polovica z nich má dnes prácu – to považujem prinajmenšom za neuspokojivé.“ Súčasná vláda musí podľa Linnemanna presadzovať inú politiku: „Musíme zastaviť nelegálnu migráciu do sociálnych systémov a podporiť regulárnu imigráciu na trhu práce.“
Nie je tajomstvom, že úradujúci kancelár z CDU a dlhoročný Merkelovej kritik Friedrich Merz zastáva podobný názor.
Logická rozporuplnosť Nemcov
Názor bežných Nemcov desať rokov po strate kontroly nemeckého štátu nad svojimi hranicami je známy, ale je tu zvláštna kognitívna disonancia.
Na jednej strane je reprezentatívny prieskum rešpektovaného inštitútu pre výskum verejnej mienky Forsa z tohto augusta, podľa ktorého drvivá väčšina Nemcov spätne protirečí prognóze Martina Schulza, vtedajšieho predsedu Európskeho parlamentu a neskoršieho kandidáta SPD na kancelára: „To, čo nám utečenci prinášajú, je cennejšie ako zlato.“
Pri pohľade späť sa iba 21 percent opýtaných domnieva, že Nemecko sa s prílevom migrantov vyrovnalo „dobre alebo veľmi dobre“. Aj medzi voličmi Merkelovej CDU/CSU si to myslí len 21 percent. Naopak, Nemecko sa podľa 41 percent respondentov s prílevom vyrovnalo „menej dobre“, zatiaľ čo 37 percent si myslí, že sa s ním nevyrovnalo vôbec.
Odpoveď „neviem“ prakticky neexistuje, na Wir schaffen das má každý Nemec názor: 43 percent vníma Merkelovej rozhodnutie z leta 2015 ako taký hlboký zlom v nemeckých dejinách, že ho považuje za väčšiu historickú zmenu ako zjednotenie rozdeleného Nemecka v roku 1990.
To je jedna strana mince, viac ako tri štvrtiny Nemcov si myslia, že „sme to nezvládli“. Na druhej strane v tom istom prieskume hovorí približne polovica – 46 percent – respondentov, že „rozhodnutie pustiť pred desiatimi rokmi do Nemecka toľko utečencov bolo správne“. Iba 41 percent hovorí, že všetci utečenci mali byť na hraniciach Nemecka vrátení späť. Medzi voličmi CDU/CSU sú tieto dva tábory rozdelené v pomere 42 : 42.
Očividná disonancia, že každý štvrtý Nemec schvaľuje rozhodnutie, ktoré Nemecku podľa vlastného úsudku neprospelo, je taká zaujímavá, že by sme mali odolať pokušeniu vysvetliť ju unáhlenými kuchynskopsychologickými špekuláciami.
Autorita Merkelovej a pomalé prehodnocovanie v médiách
Svoju úlohu môže zohrávať vysoká reputácia, ktorej sa exkancelárka teší na národnej i medzinárodnej úrovni, a aj komplex viny Nemcov z čias nacistickej Tretej ríše.
Časť vysvetlenia môžeme nájsť v nemeckých médiách. Je medzitým vedecky preukázané, že najmä verejnoprávne nemecké médiá, ale aj súkromné ako „konzervatívny denník“ Frankfurter Allgemeine v lete 2015 šírili eufóriu Refugees Welcome. Menej známe je, že Merkelová, ktorá mala na začiatku toho istého leta ešte povesť kritičky masovej imigrácie, novinárov aktívne povzbudzovala, aby vo svojom predsavzatom promigračnom aktivizme pokračovali.
Citujme celú výzvu médiám z tlačovky 31. augusta, na ktorej Merkelová ukázala nezvyčajne emotívnu tvár: „Často skloňovaná občianska spoločnosť je v našej krajine realitou a som hrdá a vďačná, keď vidím, ako nespočetné množstvo ľudí v Nemecku reaguje na príchod utečencov. Počet ľudí, ktorí sú tu dnes pre utečencov, počet pomocníkov, počet ľudí, ktorí sprevádzajú cudzincov po mestách a úradoch a dokonca ich prijímajú, výrazne prevyšuje počet štváčov a xenofóbov a stále rastie, a to aj – a to by som tu chcela výslovne spomenúť – vďaka mnohým nádherným správam o tom od vás médií, najmä v posledných dňoch. Rada by som si vás dovolila povzbudiť, aby ste v tom pokračovali, pretože tým dávate mnohým dobrým občiankam a občanom možnosť vidieť v spravodajstve svojich kolegov, ukazujete vzory a príklady a opäť povzbudzujete ostatných.“
Spravodajstvo o migrácii sa medzitým zmenilo. Preč sú časy, keď bol kritik premeny hranice na korzo v rokoch 2015 a 2016 automaticky podozrivý zo sympatií k nacizmu. Niektorí moderátori aj verejnoprávnych televízií už roky kladú kritické otázky o integrácii novoprichádzajúcich, o násilnostiach a teroristických útokoch, ktoré sú spojené s mladými migrantmi z Blízkeho východu.
Zlom v mediálnom vnímaní neregulovanej migrácie pravdepodobne predstavovala obálka ľavicovoliberálneho magazínu Der Spiegel zo septembra 2023. Na vrchole ďalšej migračnej krízy tvorili dlhé rady migrantov otáznik za otázkou Schaffen wir das noch mal? „Zvládneme to ešte raz?“ Pochmúrny štýl obálky naznačil odpoveď: nie.
Hoci je v redakcii Spieglu stále dosť prívržencov masovej imigrácie, vplyvný spravodajský magazín sa pri príležitosti desiateho výročia snaží o triezve hodnotenie: „V Nemecku dnes žijú viac ako tri milióny utečencov. Potrebujú prácu, bývanie a vzdelanie. Čo sa podarilo a čo nie.“
Zamperoniho verejnoprávny dokument
Pomerne veľký počet relatívne vyvážených správ o desaťročnej bilancii veľkého prílivu však nesmie zakryť skutočnosť, že Merkelovej autori „mnohých nádherných správ“ z leta 2015 sa nevyparili. Naopak, sú stále činní, boli posilnení mladšími kolegami a kolegyňami a pri príležitosti augustového výročia vyrábajú množstvo článkov a reportáží, v ktorých opomínaním a skreslením faktov prezentujú otvorenie hraníc ako úspech.
Zdá sa, že v nemeckej žurnalistike sa otvára čoraz väčšia priepasť medzi generáciami a pohlaviami. Najviditeľnejšie je to v úctyhodnom denníku pravicovoliberálnej buržoázie, vo Frankfurter Allgemeine: starší mužskí vydavatelia a zaslúžilí redaktori, všetci bez výnimky zarytí odporcovia trumpizmu a populizmu AfD, dnes Merkelovej rozhodnutie kritizujú. Zároveň však zverejňujú článok, v ktorom mladé redaktorky z nedeľných novín Frankfurter Allgemeine manipulujú v prospech Merkelovej.
Čitateľ to môže nájsť v tom istom vydaní denníka a – súdiac podľa reakcií pod článkami – je z toho neraz zmätený a pobúrený.
Na ilustráciu sa pozrime na pondelkové vydanie denníka. Michael Hanfeld, starší mužský fejtonista venujúci sa médiám, zverejnil v pondelok ostrú satirickú recenziu verejnoprávneho dokumentu Merkelovej dedičstvo – 10 rokov Wir schaffen das!
Dokument režíroval veselý chlapík zo spravodajstva televízie ARD, sympatický fešák talianskeho pôvodu Ingo Zamperoni. Prvé a posledné slovo vo filme má Angela Merkelová, citáty exkancelárky z úvodu tohto článku sú z tohto filmu.
Nedá sa povedať, že kritici otvorenia hraníc z roku 2015 sa vôbec nevyskytujú, Zamperoni sa krátko zastavil u bavorských policajtov, ktorí v lete 2015 nemohli na južnej hranici vykonávať svoju prácu, a vtedajšie dianie glosuje všadeprítomný novinár z prevažne protimigračného denníka Die Welt Robin Alexander.
Frankfurtskému fejtonistovi Hanfeldovi však leží v žalúdku, že tvár verejnoprávnosti Zamperoni nikdy neprotirečil Merkelovej žargónu bezalternatívnosti: Muss, muss, muss, es, wir. („Musí sa, musí sa, musí sa, ono, my.“)
Zamperoni našiel vzorného sýrskeho utečenca, ktorý pracuje ako zdravotník vo východonemeckom Cottbuse, rýchlo sa naučil po nemecky a teraz už školí ďalších migrantov, ale v poslednom čase má pocit, že „kultúra prijímania“ (Willkommenskultur) sa skončila.
Keďže Zamperoni si nemohol dovoliť ignorovať sériu teroristických útokov spáchaných migrantmi z Blízkeho východu, navštívil organizátora Festivalu rozmanitosti v Solingene, kde útočník sýrskeho pôvodu pred rokom dobodal troch ľudí a ôsmich vážne zranil. Organizátor chce našťastie neochvejne pokračovať v podpore zbližovania kultúr.
Kolínska sociologička dodáva, že „charakteristika migrácie“ nemá pre kriminalitu vôbec žiadny význam, a vysoko nadpriemerný podiel Sýrčanov, Iračanov, Iráncov a Afgancov podozrivých zo zločinov, ako sú vraždy, znásilnenia a lúpeže, vysvetľuje samotný Zamperoni čiastočne tým, že ľudia s migračným pozadím bývajú nahlasovaní častejšie ako pôvodní Nemci.
Recenzent Frankfurter Allgemeine Hanfeld nazýva 45-minútový film 10 Jahre Wir schaffen das „povrchným a chabým vo svojej údajnej argumentácii“, dokument „sa nedostáva k podstate problému, ktorým sa údajne zaoberá: ako sa naša krajina mení. Že sily demokratického stredu slabnú, ako hovorí Robin Alexander. Ako by sme sa mohli vzostupu AfD nielen čudovať, ale ho aj zastaviť“.
Mladé pušky vo Frankfurter Allgemeine
Jeden z kľúčových Zamperoniho dôkazov o úspešnej integrácii milióna novoprichádzajúcich je štúdia, podľa ktorej až 64 percent z tých, čo prišli pred desiatimi rokmi, má dnes regulárnu prácu. Na tú istú štúdiu sa odvolávajú aj iné mainstreamové médiá, napríklad ústredné večerné správy Tagesschau v ARD a – tu to začína byť pikantné – aj mladí Hanfeldovi kolegovia z nedeľných novín Frankfurter Allgemeine Nina Heweltová, Anna Sophie Kühneová a Alexander Wulfers.
Mladé pušky v ten istý pondelok zverejnili svoju bilanciu s titulkom Čo zostalo z Merkelovej Zvládneme to? Článok sa tvári neutrálne, vyniká však selektívnym použitím zvláštnych štúdií a prichádza k neočakávane pozitívnemu záveru.
Korunným svedkom autoriek je jeden človek: volá sa Herbert Brücker, vedie oddelenie migrácie v Institut für Arbeitsmarkt- und Berufsforschung, inštitúte, ktorý je pod gesciou nemeckého úradu práce.
Brücker sa netají, že integráciu utečencov spred desiatich rokov považuje za vydarenú. Chváli, že štát v roku 2015 „v zásade všetko reorganizoval, zmenil sa Spolkový úrad pre migráciu a utečencov a urýchlilo sa azylové konanie“, v tom čase mohli utečenci po prvýkrát absolvovať aj integračné a jazykové kurzy. Pomohol aj priaznivý hospodársky vývoj v prvých piatich rokoch do pandémie.
Možný háčik povzbudivej správy, že až 64 percent vtedajších utečencov dnes pracuje, aj keď iba za 70 percent nemeckého priemeru, spočíva v niečom, čo článok nespomína: nejde o oficiálne dáta nemeckého úradu práce, ale o prieskum, ktorý Brückerov inštitút vykonal na vzorke, o ktorej sa nevie, ako vznikla. Brückerove spolupracovníčky pravdepodobne dostali zoznam utečencov z úradu práce a zavolali im.
Samozrejme, nemôžeme podozrievať Brückerov tím, že nesvedomito urobil svoju prácu, a bývalých utečencov, že po telefóne klamali. Faktom však zostáva, že išlo o selektívnu vzorku pomerne malej časti mimoeurópskych migrantov, ktorá môže prehodnotiť zamestnanosť Merkelovej chránencov.
Samotný úrad práce pri príležitosti výročia Wir schaffen das oficiálne údaje o zamestnanosti nezverejnil. Koluje fáma, že celkovo je 41 percent migrantov z hlavných krajín pôvodu „zamestnaných“ aspoň 15 hodín týždenne a že sa do toho ráta aj neplatená práca. Pravdaže, takéto údajné „štatistiky“ sú ešte menej dôveryhodné ako Brückerova štúdia.
Ak vychádzame z toho, že pravda môže byť niekde v strede, možno hovoriť o určitom úspechu integrácie na trhu práce. Aj keď približne polovica týchto migrantov robí nekvalifikovanú prácu za minimálnu mzdu a 84 percent z nich nemalo pred vstupom do Nemecka žiadne odborné vzdelanie, kým 69 percent ho nemalo ani po ôsmich rokoch pobytu v krajine, vyzerá to dnes tak, že Nemecko to aspoň trošičku zvládlo.
Rovnaké hodnoty migrantov
Článok Frankfurter Allgemeine ide ďalej ako len k rozsiahlemu citovaniu Brückerových optimistických hodnotení.
Nemecké obavy z teroru, kriminality a módy útokov nožom vybavia mladé novinárky medzititulkom Kriminalita stúpa len mierne. Značne zvýšený výskyt hrdelných zločinov v tejto skupine vysvetľujú tým, že migranti z Blízkeho východu „žijú častejšie v mestských centrách, kde je od začiatku vysoká miera kriminality. Sú to aj častejšie muži a mladší ľudia, čo zvyšuje tendenciu stať sa kriminálnikmi bez ohľadu na národnosť“.
Beatifikácia Merkelovej nadobúda bizarné rozmery, keď sa zároveň s odkazom na Brückera tvrdí, že títo prisťahovalci nie sú v žiadnom prípade „konzervatívnejší“ ako domáci. Veľmi nízku zamestnanosť žien z utečeneckej vlny spred desiatich rokov – zamestnaných je len 35 percent žien, pričom nemecký priemer je 69 percent – si vysvetľujú inak. Na vine je nedostatočná infraštruktúra starostlivosti o deti v Nemecku, príliš veľa detí na jednu migrantku (tri) a nadproporčná traumatizácia.
Autorkám by nenapadlo, že muži týchto sýrskych a afganských žien možno nechcú, aby ich manželky a sestry chodili do práce. Veď majú k dispozícii hodnotovú štúdiu z roku 2020 (Value Differences between Refugees and German Citizens), v ktorej blízkovýchodní utečenci dali presne tie isté odpovede ako pôvodní Nemci.
Veď 94 percent utečencov sa vyslovilo za „rovnosť práv mužov a žien“ (95 percent Nemcov) a 84 percent za „nezávislosť žien prostredníctvom práce“ (kým iba 77 percent Nemcov).
Nadšené mladé redaktorky pomocou grafu prehľadne ilustrujú, ako vzorne alebo dokonca viac ako vzorne zmýšľajú mladí moslimskí prisťahovalci: 96 percent je za demokraciu (Nemci takisto 98), 96 percent za slobodné voľby (z Nemcov „iba“ 94), 94 percent si cení občianske práva (z Nemcov iba 86).
Z tejto prekrásnej štúdie sa dozvedáme, že Nemci a blízkovýchodní prisťahovalci majú spoločné presne tie isté hodnoty.
Malá nenápadná vetička naznačuje, že títo imigranti sa od Nemcov líšia len v otázkach „homosexuality, potratu a rozvodu“.
Pre istotu sa pri týchto témach neuvádzajú žiadne čísla – a nevyskytujú sa ani v peknom prehľadnom grafe.
Týmto spôsobom dospeli k záveru, že Nemecko to zvládlo.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
