Zomrel Tomáš Gális Na novinára a komentátora Denníka N spomínajú Martin Hanus a Eva Čobejová

Zomrel novinár a komentátor Denníka N Tomáš Gális. V minulosti písal pre Hospodárske noviny, časopis .týždeň, neskôr pôsobil v denníku SME. Jeho úmrtie súvisí s vážnymi zdravotnými problémami.

„Tomáš bol konzervatívcom v tom najlepšom význame slova. Napríklad aj v tom, že zmeny, ktoré sme robili, najdlhšie spochybňoval a opakovane ma usvedčil, že nie sú nevyhnutné, ale iba podlieham módnemu trendu, ktorý pominie,“ napísal o ňom šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný.

Šéfredaktor Postoja Martin Hanus a komentátorka Eva Čobejová reagovali na Gálisovo úmrtie v texte Denníka N.

Martin Hanus

Posledné správy sme si vymenili koncom minulého týždňa, pochopil som, že je na tom zle. Rád som sa však dal uchlácholiť jeho humorom – azda to nie je až také vážne. V poslednej správe som mu napísal, že tento týždeň ho nestihnem navštíviť, až ten budúci. Teraz sa na seba hnevám, že som zase raz nestihol to najdôležitejšie.

S Tomášom sme sa spoznali zhruba pred dvadsiatimi rokmi, roky sme boli kolegami v .týždni. Odvtedy sa v našej brandži veľmi veľa zmenilo, len pri stretnutiach s Tomášom plynul čas inak. Akoby stál nad všetkými zmenami a spormi, vedel byť kritický k svojmu aj nášmu prostrediu, cítil som sa pri ňom slobodne ako pri málokom inom.

Obdivoval som, ako napriek chorobe zvláda písať denníkové newsfiltre, ktoré boli pravidelnou ukážkou jeho komentátorských kvalít – rýchlo sa zorientovať, vystihnúť podstatu, zachovať si nadhľad a ešte to okoreniť typickým humorom.

Hoci sme boli rovesníci, vždy ma pri ňom oviala nostalgia za starým preddigitálnym svetom. Keby žil pred stáročiami, bol by najlepším archivárom svojej doby. Doma mal založené štósy všetkých vydaní týždenníka Domino fórum a iných periodík, miloval staré mapy, fascinoval ho stredovek (jedna z jeho posledných kníh rozhovorov sa volá Stopy stredoveku).

Tomáš žil s nami, ale pozeral sa na nás špeciálnou, nadčasovou perspektívou – preto sa na nás často tak láskavo usmieval, jeho súdy boli jasné, ale nikdy nie radikálne.

Niekedy vlani mi povedal vetu, ktorá ma zamrazila: „Dlho som si hovoril, že budem šťastný, keď sa dožijem aspoň päťdesiatky. Teraz sa tá päťdesiatka akosi blíži, no ja ešte nechcem odísť.“

Nevedel som, ako reagovať. Ale nebolo mi trápne, Tomáš mi vyrazil dych, hneď sa však odzbrojujúco usmial.

Tomáš, ďakujem Ti za všetko. Tú návštevu odkladám na neurčito.

Eva Čobejová

Ach, Tomáš, tak ťažko sa píšu tieto slová na rozlúčku!

Pamätám si, ako som ťa videla prvýkrát. Bol horúci letný deň, stretli sme sa na terase akejsi kaviarne v centre mesta, aby sme sa porozprávali, či by si neprišiel pracovať do redakcie .týždňa.

Prišiel si na bicykli, v športovom odeve. Hneď bolo jasné, že Tomáš nie je kaviarenský typ intelektuála.

Naopak, rád fyzicky pracoval a bol zručný, občas nám porozprával, čo všetko sám porobil okolo domu. Ale tak skromne, lebo on bol múdry a skromný, muž plachého úsmevu. Ešte keď sme boli kolegami, prišli zdravotné problémy.

Ešte sa to nejavilo dramaticky, no jeho plachý úsmev sa trošku začal meniť na trpký. Ale bol to stále veľmi láskavý človek.

Mám doma na Tomáša aj hmotnú spomienku – štyri knihy Ferdinanda Peroutku Budování státu. Nedali sa vtedy nikde zohnať, ale Tomáš trval na tom, že ich musím mať v knižnici. A tak som si ich raz našla na pracovnom stole. Budú mi pripomínať milého kolegu.

R. I. P., milý dobrý Tomáš.