V auguste som napísal komentár o publikácii s názvom The Next Wave, ktorú vydalo Európske parlamentné fórum pre sexuálne a reprodukčné práva (EPF).

Ide o dokument, ktorý označuje Katolícku cirkev a s ňou spriaznené organizácie za aktérov extrémistického aktivizmu len preto, že zastávajú hodnotové postoje odlišné od ľavicovoprogresívneho trendu a vstupujú s nimi do verejného priestoru.

Tvárou tejto správy sa stala aj slovenská europoslankyňa za PS Lucia Yar.

Politické fórumV EP označujú cirkev za aktéra extrémizmu. Tvárou tejto absurdnosti je europoslankyňa z PS

Viliam Karas

Už vtedy som upozorňoval na vágnosť a nebezpečenstvo ideologického nálepkovania, ktoré táto štúdia prezentuje. Pripína vybraným mimovládnym organizáciám a cirkvi na chrbát terč radikalizmu a otvára priestor na šírenie nenávisti, čím oslabuje pluralizmus verejnej debaty a útočí aj na samotnú podstatu demokracie – dialóg.

Denník N sa však v tejto záležitosti postavil do pozície, ktorá, reflektujúc na jeho predchádzajúce postoje, pôsobí celkom protichodne.

Nálepkovanie kresťanských mimovládnych organizácií ako extrémistických, radikálnych či krajne pravicových skupín, združených v akejsi tajomnej sieti financovanej zo zahraničia, kopíruje rétoriku druhej strany politického spektra, ktorá označuje jej nevyhovujúce „mimovládky“ za „zahraničných agentov“.

V čom sa to líši od výrokov, za ktoré roky kritizujeme Smer? V ničom. Len sa vymenili terče. A práve to je definícia dvojakého metra. Buď budeme chrániť občiansku spoločnosť ako takú, alebo si z nej spravíme ring na ideologické účtovanie. Demokracia je buď pluralitná – alebo nie je vôbec.

V dnešnej napätej spoločenskej atmosfére to pôsobí ako cielené prilievanie oleja do ohňa – ako snaha rozdúchať antipatiu voči cirkvi a vyvolať dojem, že konzervatívne politické spektrum je riadené skôr nejakou cudzou silou zvonku než svedomím a osobným presvedčením politických reprezentantov.

Verejná diskusia nie je laboratórium, v ktorom najskôr vypustíme hypotézu a po búrke reakcií dodáme errátum.

Na Slovensku pôsobí množstvo občianskych združení, nadácií či neziskových organizácií, ktoré prinášajú konkrétnu službu ľuďom v núdzi.

Fórum života a Áno pre život patria medzi tie, ktoré svoju prácu robia dlhé roky – odborne, transparentne a pod verejnou kontrolou. Namiesto elementárneho overenia faktov sa Denník N spoľahol na ideologicky vyhranenú štúdiu, ktorej závery povýšil na definitívu. Výsledkom je tvrdenie o „miliónoch zo zahraničia“ či o „radikálnej infraštruktúre“, ktoré sa vzápätí rozplynulo v oprave.

Šéfka Fóra života DobešováLiberálne médiá delegitimizujú svojich súperov rovnako ako Fico. Zvažujeme žalobu

Lukáš Kekelák

Pripomínam triviálnu, no v žurnalistike zásadnú vetu: fakty sa overujú skôr, nie potom. Verejná diskusia nie je laboratórium, v ktorom najskôr vypustíme hypotézu a po búrke reakcií dodáme errátum. Medzitým totiž niekto príde o dobré meno, podporovateľov a dôveru tých, ktorým pomáha.

Fórum života poukázalo na zavádzanie a chybné závery publikácie a svojou reakciou pripomenulo, čo by mal pripomenúť poctivý novinár sám: že čísla majú zdroj, že zdroje majú kontext a že kontext má byť vyvážený.

Ak organizácie dlhodobo poskytujú špecializované poradenstvo ženám v kríze, ak sú súčasťou siete sociálnych služieb, ak transparentne účtujú a prechádzajú kontrolami, potom je fér o nich hovoriť ako o tom, čím sú: o pilieroch solidarity.

Ich očierňovanie podkopáva najmä dôveru tých zraniteľných, ktorým sa pomáha – a to je škoda, ktorú žiadna dodatočná oprava titulku nenapraví.

Ako právnik viem, že tvrdenie sa musí opierať o dôkaz – nie o dojem. Účtovné závierky sú verejné, akreditácie sú verejné, licencie a kontroly sú verejné. To nie sú „paraprávne kulisy“, ale základné garancie štátu, že služby, ktoré sa poskytujú, spĺňajú zákonný štandard.

Z tohto pohľadu je diskreditácia organizácií, ktoré majú akreditované sociálne služby a prešli viacnásobnými kontrolami, nielen nefér, ale aj nebezpečná. Podkopáva totiž dôveru v mechanizmy, ktoré si spoločnosť zriadila práve preto, aby odlišovala poctivú prácu od zneužívania.

Článok sa dotkol aj nedávnej zmeny ústavy, ktorej som spoluautorom, a má snahu vykresliť ju ako výsledok radikálnych konšpiračných predstáv o rodovej ideológii šírených veriacimi a cirkevnými kruhmi.

Zmena ústavy, ktorá priznáva biologicky určené pohlavie muža a ženy, je v prvom rade sekulárna norma. Nie je to katechizmus. Je to právny výrok o skutočnosti, ktorú pozná biológia, medicína, právo i štatistika.

Je vecou nestranného štátu, aby citlivé otázky osobnej identity riešil s úctou a ochranou ľudskej dôstojnosti, ale súčasne s oporou v realite, ktorá je spoločná pre všetkých. Kto tvrdí, že ide o „náboženský projekt“, nečíta text právnej normy, ale premieta do nej vlastnú polemiku s cirkvou. Na pochopenie tohto, ale aj ďalších článkov novely ústavy netreba vierovyznanie; stačí zdravý rozum a elementárny morálny kompas.

Keď nám o demokracii káže potratový lobistaKto je Neil Datta, ktorý konšpiruje o temných antigenderových reakčných silách na Slovensku

Erik Potocký

Znepokojuje ma trend, keď sa z legitímnej účasti veriacich a cirkevných inštitúcií na verejnej diskusii robí – slovami citovaných autorov – „geopolitický vplyv“ či „extrémizmus“.

V európskom priestore má Katolícka cirkev historicky uznaný status, diplomatické vzťahy a záväzky v oblasti ľudských práv. Môžeme s ňou nesúhlasiť, môžeme ju kritizovať, ale zaraďovať milióny občanov medzi „hrozbu pre demokraciu“ len preto, že ich morálna intuícia nesúhlasí s módnymi ideologickými balíčkami, je degradáciou pojmu extrémizmus.

Skutočný extrémizmus poznáme podľa násilia, nenávisti a popierania práv iných – nie podľa nesúhlasu s eutanáziou, náhradným materstvom či experimentmi na maloletých.

Preto vyzývam na návrat k štandardu: fakty pred súdom i v novinách musia byť overené, nie prifarbené. Kritika nech je ostrá, ale férová. Ideologicky zafarbené štúdie nie sú evanjeliom a citovanie ich záverov neoslobodzuje od povinnosti verifikovať.

A predovšetkým – prestaňme z občianskej spoločnosti robiť zástupný terč našich kultúrnych vojen. Ak má Slovensko rásť v dôvere, budeme ju musieť budovať rovnako dôsledne, ako ju dnes niektorí ľahkovážne ničia.