Pre katolíkov je to žena svätica, o ktorej je známe nielen to, že pomáhala tým najbiednejším, ale aj to, že počas svojho života zažila vážnu krízu viery, keď necítila prítomnosť Boha, nepočula jeho hlas, a v roku 1962 napísala, že ak sa niekedy stane svätou, tak bude určite sväticou „temnoty“. Ale tento boj s temnotou nevzdala.

Ľudia, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi, ju poznajú ako obetavú misionárku lásky, ktorá službu chudobným chápala až do krajnosti, išla k tým najbiednejším, zbierala ich po uliciach a inšpirovala tak mnohých humanitárnych pracovníkov. Za to získala aj Nobelovu cenu mieru.

No boli voči nej aj výhrady: najmä sekulárni ľudia jej vyčítali tvrdý prístup k umelým potratom, rozvodu či antikoncepcii, ale hovorilo sa aj o málo humánnom prístupe k trpiacim ľuďom, keď im nechcela podávať lieky na utíšenie bolesti.

Nie je svätica s jednoduchým životným príbehom a isto robila aj chyby.

Aj preto Matka Tereza inšpiruje i umelcov a filmárov. Má za sebou mnoho ťažkých bojov: bojovala s cirkvou, aby jej povolila založiť vlastnú kongregáciu, ale zápasila aj s vlastnou temnotou a so svojou nejednoduchou povahou, ako aj s ťažkým prostredím Indie, kde často ani miestni ľudia neboli súcitní k trpiacim.

Napriek tomu to, čo považovala za svoju úlohu, ktorá jej bola daná, splnila. Misionárky lásky zohrali najmä v Indii dôležitú úlohu a to, ako pracujú s chudobnými ľuďmi, môžeme vidieť aj na Slovensku. Aj tu máme nasledovníčky Matky Terezy.

Foto: be2can.sk

Pred dvoma rokmi sme na Postoji písali o filme Matka Tereza a ja, v ktorom švajčiarsko-indický režisér Kamal Musale prepájal s príbehom svätice mladšie generácie žien. Dosť priestoru venoval tomu, ako Matka Tereza prežívala obdobie duchovnej temnoty, ako bojovala o svoju misiu medzi chudobnými ľuďmi, ale najsilnejšie na tom filme je práve to, ako ukazuje Matku Terezu pri pomáhaní chudobným, chorým, trpiacim, umierajúcim. A ako je dodnes inšpirujúca v tejto službe aj pre mladšie generácie.

Niet pochýb, že Matka Tereza priťahuje filmárov.

Nový film s názvom Matka je však zvláštnym pokusom o akýsi psychologický portrét tejto ženy.

Macedónsku režisérku nepriťahovali veľmi spirituálne témy či problémy s odlúčenosťou od Boha, ktoré prežívala Matka Tereza.

Chcela natočiť film o silnej žene, ktorá ide za svojím snom občas aj tvrdo, necitlivo k svojmu okoliu, ale presadí sa, lebo sa presadiť chce.

To by sa dalo prijať, veď svätci nie sú nikdy dokonalí ľudia, naopak, mnohí majú veľa chýb, robia aj zlé veci, upadajú do omylov, ale napokon si tú cestu k svätosti prekliesnia, prederú sa na ňu.

Je isté, že macedónska režisérka bola osobou Matky Terezy, ktorá sa takisto narodila v Severnom Macedónsku (v Skopje), fascinovaná a inšpirovaná.

Videla v nej zvláštnu ženskú silu – a aj feministku, ktorá sa búri nielen proti pohodlnému životu v kláštore, ale búri sa aj proti patriarchátu, proti svetu, ktorý ovládajú iba muži, a ženy (aj tie v cirkvi) sa musia iba prispôsobovať.

Len tak na okraj: dokonca aj Denník N v recenzii píše, že „feministická linka vo filme pôsobí príliš urputne“.

S Matkou Terezou prežívame sedem dní v auguste 1948, keď netrpezlivo čaká na povolenie Vatikánu odísť z rehoľnej komunity, ktorá v pomerne honosnom prostredí vedie dievčenskú školu.

Ale Matka Tereza chce ísť slúžiť tým najbiednejším: ulice plné úbožiakov sú hneď za vysokým plotom kláštora. Chce založiť vlastnú Kongregáciu misionárok lásky, už pripravuje jej podobu, už má pozapisované základné tézy. Toto je cesta neprebádaná, neistá, odvážna a Matka Tereza nemá žiadnu istotu, že jej bude vyhovené.

Ale vidíme ju práve vo chvíli, keď dostane oficiálne povolenie opustiť kláštor a skúsiť vlastnú misiu.

Na jednej strane zažíva radosť, veď je to niečo mimoriadne, že presadila svoju víziu a o chvíľu si bude môcť konečne obliecť bielo-modré sárí a opustiť kláštor.

No na druhej strane musí predtým vyriešiť ešte pár ťažkých úloh. Napríklad nájsť za seba nástupníčku, ktorá bude viesť kláštor a dievčenskú školu.

A v tomto momente do príbehu zasiahne filmárka a vytvorí novú situáciu, ktorá s realitou nemá nič spoločné. No vďaka nej môže otvárať rôzne otázky – telesnej lásky, túžby po dieťati aj otázky umelého potratu –, ktoré ona považuje za dôležité.

Opúšťame teda realitu a ideme do fikcie. To už je tenký a nebezpečný ľad.

Kľúčový je príbeh sestry Agniešky, ktorá je Matke Tereze veľmi blízka, majú spoločnú izbu a je tam silná náklonnosť oboch žien, aj keď nám to nie je, našťastie, vnucované ako lesbický vzťah.

No a Agnieška je zrazu tehotná. To je naozaj čudná situácia, nešlo o znásilnenie či zneužitie. Agnieška prežila akúsi krátku lásku, veľa o tom nevieme, iba to, že jej milý už nežije.

Matkou Terezou to otrasie, lebo veď pre kláštor je to hanba, ale berie to aj ako osobnú zradu a vyhadzuje Agniešku z kláštora. Vtedy vidíme veľmi autoritatívnu a tvrdú Matku Terezu, ktorá je však aj osobne sklamaná a otrasená. Vidí najprv hriech, nie hriešnika.

Tehotná sestrička nemá kam ísť a ani nechce opustiť kláštor. Je ochotná podstúpiť aj umelý potrat. To by bolo možno najmenšie zlo.

A tak sa rozohráva hra o tejto veci. Umelý potrat v tomto prostredí? A posvätený Matkou Terezou?

Filmári to rozohrali tak, že ani v kláštore sa to neberie ako niečo úplne neprípustné, ani farár nie je striktne proti, má len akési nejasné vyjadrenie.

Pre Matku Terezu je to ťažká skúška, celé rozhodovanie je na nej. Keby sa ten umelý potrat udial, jej obľúbená sestrička a priateľka by mohla v kláštore ostať aj prevziať ho.

A ani verejná hanba by nebola, lebo lekár vykonávajúci zákrok by dokázal byť diskrétny a asi by to aj urobil tak, aby sestrička prežila.

Pokušenie je veľké, ale Matka Tereza napokon umelý potrat odmieta ako zlo. Ale čo potom s úbohou Agnieškou?

Situácia je dramatická a schyľuje sa k tragédii.

Napokon sa to končí zmierlivo, matka bude môcť vychovávať svoje dieťa a Matka Tereza už môže túto kapitolu života uzavrieť. Môže si obliecť bielo-modré sárí a opustiť kláštor.

Občas už aj vo filme vidíme, ako Matka Tereza ide von za vysoké múry, ako vstupuje do zakázaného sveta biednych a pomáha. Ale toto je akoby najmenej zaujímavá línia, toto pôsobí len ako ilustrácia.

Úzke ulice sú preplnené chudobnými, chorými, pôsobí to deprimujúco, ale akosi nemáme pocit, že Matka Tereza je hlboko zasiahnutá touto biedou.

Tie masy ubiedených sú vo filme len masy a nevytvára si s nimi vzťah, dokonca je tam scéna, keď Matka Tereza rázne ošetruje úbožiaka, mladého muža v handrách, a on sa pritom sám sexuálne ukája. Prečo to v tom filme je? Možno nám film chce povedať, že aj s takými vecami sa Matka Tereza stretávala a že ju nevyviedli z miery, že ich brala ako prirodzenú vec.

Podstatné je, že mala svoju víziu, svoj sen, svoje poslanie. A dokázala sa presadiť.

Trochu to vyzerá tak, akoby Matka Tereza prešla školením pre ambiciózne ženy, kde rôzne koučky presviedčajú ženy, že musia ísť za svojím snom, musia byť tvrdé, odolné, nezdolné, musia dokázať veľké veci aj v neľútostnom a neprajnom svete mužov. Je to len v ich rukách a v ich ženskej sile, ktorú musia ukázať.

A pôsobí to vo filme aj tak, že Matka Tereza sa vydáva na cestu za svojím snom osamotená, že pôjde do boja s chudobou ako nejaká ženská podoba Supermana. Akurát kostým je iný.

Foto: Variety.com

Pravdou je, že prvé dva roky pôsobila Matka Tereza mimo kláštora bez vlastnej kongregácie, iba sa pripravovala na to, čo ju čaká, robila si ošetrovateľský kurz, hľadala nové sestričky, ale to už je mimo kontextu filmu.

V ňom sa dozvieme iba málo o tom, ako by nová kongregácia mala fungovať. Spomínajú sa dve veci: voľný odev, teda bielo-modré pohodlné sárí (oproti komplikovanému odevu sestier loretánok, ktorý ženy priveľmi zväzuje), a potom tvrdé nariadenie, že s vlastnou rodinou sa môže misionárka lásky stretnúť len raz za desať rokov.

Tušíme teda, že Matka Tereza pripravuje pre svoju kongregáciu veľmi tvrdé pravidlá, nič pre slabé povahy. Niečo si už začína skúšať aj u loretánok. Sestričky skúša označovať číslami, nepoužíva ich mená a vyhodí z kláštora všetko, čo pripomína zbytočný luxus. Je to tu strohé a Matka Tereza odmieta, aby to tu bolo príjemné, stále premiestňuje zariadenie, aby si sestričky na niečo nezvykli, aby boli vždy pripravené na zmenu.

To pôsobí aj trochu psychopaticky. Vo filme potom ten kláštor občas pôsobí ako psychiatrická liečebňa a nielen strohosťou priestorov.

Matka Tereza je autoritatívna, sestry sa jej aj boja a vidíme aj stavy, keď má Matka Tereza z toho tlaku už až bludy, prežíva úzkosti a desí tým aj svoje spolusestry. Nehovoriac o tom, že pod zámkom drží nešťastnú Agniešku a ostatným nehovorí pravdu o jej stave.

Niekedy je to tu aj také fyzicky ťažké, napríklad scéna strihania vlasov alebo obrazy týkajúce sa menštruácie sestričiek, až zisťujeme, že tu niet priestoru na žiadnu intimitu.

Ale nedá sa povedať, že vo filme vidíme niečo, čo s rehoľným životom nemá absolútne nič spoločné, že je to čistý filmársky výmysel.

Aj v ženských rehoľných spoločnostiach je isto veľa problémov v spolunažívaní žien rôzneho veku a povahy. Môže sa v nich vyvinúť dusná atmosféra, ktorá niektoré sestry vypudí preč, lebo nevládzu uniesť tvrdosť, manipuláciu, intrigy či ponižovanie.

V kláštoroch nežijú anjeli. Vo filme však vidíme aj moment, keď samotná Matka Tereza zisťuje, že zbytočná tvrdosť neprináša vždy dobré plody.

To je možno tá najzaujímavejšia línia filmu, vzťahy a atmosféra v komunite zasvätených žien. Aj tu sú veľké pokušenia, chyby a zápasy.

Matka Tereza to musí všetko ustáť, preto je vo filme ukázaná ako autoritatívna predstavená, a často z nej ide strach. Tvrdá na seba aj na svoje okolie, no nie je to monštrum, má pekný úsmev, ktorý prezrádza, že je v nej aj veľa citu, dokonca aj ona občas drobno zhreší napríklad sladkosťami.

Ale celkom isto z nej ide sila. Nič ju nezastaví. Ani mocní muži vo Vatikáne, ani tehotenstvo blízkej sestričky.

Jej odchod z kláštora, na ktorý dostala súhlas, pôsobí v závere ako radostný útek do slobodnejšieho sveta.

Záverečný pohľad na Matku Terezu, ako v čistulinkom bielo-modrom sárí kráča ulicami plnými biednych ľudí, je zvláštny.

Je šťastná, spokojne sa usmieva, jej tvár je zrazu akoby iná, prežiarená, uvoľnená. Konečne ide robiť to, čo aj považuje za správne, a môže svetu ukázať svoju silu.

Lebo je to silná žena s víziou a uskutočňuje svoje sny, svoje ambície, svoje ciele. Takto to vo filme vyzerá, realita bola zrejme iná.

Ten film nie je filmovo nezaujímavý, prekvapujúca je aj hudba, aj herecké výkony a je vcelku sympatické, že film neidealizuje prostredie ženského kláštora ani Matku Terezu, ale ani ju nezhadzuje.

Neťahá sa tu do príbehu nejaká spiritualita, neriešime napríklad, ako Matka Tereza rozlišovala, čo je Boží plán pre jej život, či nemala pochybnosti o tomto pláne. Lebo to má byť film pre všetkých, aj pre tých, ktorí o týchto veciach nič nevedia.

Film by mal asi hlavne inšpirovať ženy, aby sa nevzdávali, aby sa nebáli byť aj tvrdé a odhodlane realizovali svoje sny aj v nežičlivom mužskom prostredí.

Priznávam, v istom momente mi začala byť filmová Matka Tereza veľmi nesympatická.

Akoby aj tí chudobní, biedni a úbohí, za ktorými šla, boli len prostriedkom na realizovanie jej ambícií.