Môže moslim voliť kresťana? A môže o tom kresťan hovoriť?

Volá sa Basuki Tjahaja Purnama, známejší je ale pod prezývkou Ahok. Tá odkazuje na jeho čínsky pôvod, keďže hovorí hakkčinou a patrí k čínskej diaspóre. Až donedávna bola jeho kariéra impozantným stúpaním po dvoch schodoch naraz hore. Ale narazil. Na islam.

Ahok bol guvernérom Jakarty, vyše desaťmiliónového dišktriktu s centrom a hlavným mestom ľudnatej Indonézie. Tá je najväčšou moslimskou krajinou na svete s asi 250 miliónmi obyvateľov, prevažne moslimov. Štát si ale dáva pozor na radikálny islam, snaží sa udržiavať náboženský zmier, na moslimské pomery možno hovoriť takmer o tolerancii. (Nevylučuje to občasné ničenie kostolov, vraždy z nenávisti, ale v porovnaní s inými islamskými krajinami na nízkej úrovni.)

Ahok bol ambiciózny, raz či dvakrát sa vyjadril, že by chcel byť prezidentom Indonézie. Od roku 2014 bol guvernérom Jakarty, bol populárny, išla mu karta, išiel tvrdo proti korupcii, dokázal riešiť praktické problémy (povodne a pod.), dobre komunikovať, priamo aj cez sociálne siete, napríklad aj YouTube. Problém nastal, keď koncom septembra minulého roku vyzval na jednom z nepodstatných mítingov na jednom z ostrovov, ktoré patria pod jeho správu, aby sa moslimovia nenechali zmiasť jedným veršom Koránu, ktorého interpretácia im prikazuje voliť iba moslima. Niekto to nahral, miestni islamisti z toho urobili virálnu vec a Ahok prehral voľby.

Tie boli dvojkolové, vo februári a apríli tohto roku, druhé kolo podľa predbežných výsledkov prehral v pomere 58 : 42, oficiálne výsledky majú byť oznámené v máji.

Ahoka porazila kampaň islamistov, v jej čele stál islamistický Front obrancov islamu (Front Pembela Islam), ktorý pomohol získať väčšinu jeho protivníkovi, až doteraz umiernenému moslimovi Aniesovi Baswedanovi. Ahok bol obvinený z urážky islamu, z blasfémie a tiež pornografických smsiek, ktoré zasielal súkromne. Kampaň proti nemu bola ohromná, na jednom z protestov bolo nasadených 22-tisíc policajtov, aby zvládli protest 150-tisíc moslimov.

Ahok dnes sedí vo väzení, čaká na súd a všeobecne sa predpokladá, že bude odsúdený a môže dostať až päť rokov.

Možno si niekto povie, že ten príbeh sa nás nijako netýka, že ide o vzdialený svet a jeho problémy. Dve veci ale majú širšiu platnosť. Po prvé, Indonézia naozaj je na pomery islamského sveta relatívne tolerantná krajina (aj keď pritom myslím na mená obetí, ktoré opísal vo svojej knihe Paul Marshall), krajina, kde nevládne šaríja a tamojší autoritatívny režim sa obáva islamizmu. Ale to všetko sa dá zmeniť. Stačí na to pár slov, dokonca úspešného a obľúbeného verejne činného kresťana. Nevadí, že sa ospravedlnil, nehrá rolu, že na mítingu, kde slová predniesol, nikoho nepohoršil, respektíve že na nich nič pohoršlivé nie je. Dynamiku zabezpečuje niečo iné. A niekto iný.

Kladiem si otázku, či z toho neplynie obava, že umiernený islam je to, čo predchádza islamu radikálnemu.

Kľuč držia tí, ktorí Korán interpretujú. Nie väčšina, ale odhodlaná menšina. Ako vidíme, keď nastane vojna rôznych interpretácií, rozhoduje sila.

Jakarta je ďaleko a indonézsky režim má dosť nástrojov, ako situáciu regulovať. Veľa napovie aj to, ako dopadne súd s prominentným a úspešným indonézskym politikom a veriacim protestantom. Ale otázka, koho môžu a najmä nemôžu voliť moslimovia, sa môže onedlho týkať aj Európy.

Indonézia ukázala, že zmier, ktorý stojí na tom, že moslimovia môžu voliť kresťana, ale kresťan o tom nemôže hovoriť, je veľmi krehký. Minimálne v Indonézii.