Zachránia Maročania nezávislosť Katalánska?

Počet stúpencov nezávislosti nedávno stagnoval, v roku 2015 volilo do katalánskeho parlamentu 47,7 percenta voličov separatistické strany, v roku 2017 47,5 percenta. Tu sa nič nehýbe, odporcovia a stúpenci tvoria dva tábory takmer rovnakej veľkosti.

Katalánsko má sedem a pol milióna obyvateľov, no 1,2 milióna obyvateľov Katalánska nemá španielsku štátnu príslušnosť, teda ešte nie. V hlavnom meste Barcelona je iba 59 percent rodených Katalánčanov, 18,5 percenta sa narodilo niekde inde v Španielsku a 22,5 percenta v zahraničí. Budú to napokon títo prisťahovalci, ktorí rozhodnú – ak budú môcť voliť – katalánsku otázku?

Všimol som si, že ľavicová separatistická strana Republikánska ľavica Katalánska (ERC) už má viacero poslancov s migračným pozadím. Keďže separatistická pravica je uviaznutá v kríze, separatistická ľavica počas rokov naberala na význame. ERC je momentálne najsilnejšou katalánskou regionálnou stranou. Bola to ERC, ktorá nedávno umožnila Pedrovi Sánchezovi vytvoriť ľavicovú vládu v Madride. Jej cenou za to bol „stôl dialógu“ medzi Madridom a Barcelonou o statuse Katalánska.

„Je to tu raj?“ „Áno!“

Najat Driourechová, narodená v roku 1981 v marockom Tangeri, sa prisťahovala v roku 1989, je poslankyňou ERC v katalánskom parlamente. Prijme ma v zelenom závoji, ktorý jej však nepokrýva tvár. Začnem, ale poslankyňa má hneď preruší s poznámkou, že kolegovia z „Al Jazeery“ sformulovali moju otázku lepšie: „Prečo si moslimka marockého pôvodu myslí, že nezávislosť Katalánska je dobrá vec?

Táto čulá žena vysvetľuje, že ERC ide o „sociálnu spravodlivosť pre všetkých“. Sedí tu za svoju matku a starú matku – „feministku, hoci nikdy nevyšla zo svojej dediny“ – za mnohé ženy, ktoré nepochádzajú z EÚ, ale „z Ekvádoru, z Maroka“, a aj za ľudí bez dokladov, „doklady ma nezaujímajú“ – „som hlasom všetkých“. Hoci sa tlačová hovorkyňa ERC pochybovačne zaškľabí, Driourechová hovorí o 350 000 Maročanoch žijúcich v Katalánsku. Bez toho, aby som jej položil túto chúlostivú otázku, matka troch deti triumfálne vykríkne: „V Katalánsku sa každý rok narodí 13 000 marockých detí!“

Driourechová povie, že síce nepozná štatistiky, ale verí, že mnohí katalánski moslimovia sú za nezávislosť. Katalánsko, to je „prístup pre všetkých“ a „sociálny vzostup“, sama Driourechová „študovala ako prvé dieťa z rodiny“ arabskú filológiu a sociálnu prácu, 34 prisťahovalcov zo štátov, ktoré nie sú súčasťou EÚ, zastupuje ERC v obecných radách. Mladí prisťahovalci to vraj vedia, ale aj jej otec hlasoval v roku 2017 za nezávislosť, „nie kvôli mne“.

Naproti tomu v Španielsku vidí Driourechová „represiu“, „rasistického kráľa“ a „nedostatočné uznanie diverzity“. Už vo Valencii sa cíti „ako v inej krajine“. Vadí jej, že udeľovanie štátneho občianstva je regulované z Madridu a nie z Barcelony. Katalánsko je jednoducho „ochotnejšie prijímať“. – „Je to tu raj?“ – „Áno!“

U Rumunov

Opúšťam priestory ERC, ktorej predseda Oriol Junqueras sedí v base a generálna sekretárka Marta Rovirová utiekla do Ženevy. Pri odchode z parlamentu som si všimol, že keď levy zo susediacej zoo vystúpia na kamene vo farbe savany vo svojom revíre, majú dokonalý výhľad na vchod do katalánskeho parlamentu. Určite si myslia svoje.

Následne sa idem najesť po rumunsky. Celkovo v Španielsku žije prinajmenšom 900 000 Rumunov a hoci v Katalánsku predstavujú len jednu z mnohých veľkých národností, chcem počuť názor veľkého hostiteľa Vladimíra. Sediac pod obrazom národného básnika Creangu sa pokúšam urobiť dojem vyslovením jedného Creangovho verša: „Taký chudobný ako v tomto roku, ako v minulom roku a odkedy existujem, som nikdy nebol.“

Vladimír je ešte občanom Rumunska. Spočiatku je neutrálny: „Hlavná vec, že padne rozhodnutie tak či tak, lebo z dôvodu neistoty tu teraz nikto neinvestuje.“ Keďže musí obsluhovať svojich hostí, medzi jeho vyhláseniami bežia veľké čakacie doby, ktoré mi kráti slivovicou, ktorú nenazýva „cujka“, ako je to bežné v Sedmohradsku (Transylvánii), ale „pálenka“. Že je to slovanské slovo, to Vladimír nevie. Rozdiel spočíva v tom, že pálenka má 65 percent. Vladimír hovorí len po španielsky, nehovorí po katalánsky, a tak predsa len v ňom prevládne prošpanielska tendencia: „Španieli ich nikdy nenechajú odísť.“

Zo 65-percentnej pálenky sa už nezotavím, zvyšok ešte veľmi dlhej noci trávim jazdením metrom cez štvrte a predmestia, v ktorých žijú prisťahovalci. Zašiel som na južné predmestie La Florida, v ktorom Indovia predávajú pečené banány a prisťahovalci z južnej Ameriky chlieb yuka a klobásové kreácie ako „Latin Frankfurt Tropicana“. Zavítal som aj na severné sídlisko Nou Barris s voňavými píniami medzi tichými obytnými blokmi. Som dojatý, keď v metre niekto pospevuje „comandaaante Che Guevaaara“, a zízam na indické ženy v plyšových tréningových úboroch, na zelené bojové pomaľovania na ženských lícach a na čierne oko na jednej dlani. Na nezávislosť Katalánska sa už nikoho nepýtam. Nemám štatistiky. Kto ich má, ten azda pozná výsledok tohto príbehu.