Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.
(Jn 8:31-32)

Liberalizmus si pripisuje víťazstvo nad komunizmom. Chce urobiť svet lepším, slobodnejším, tolerantnejším, a to v ekonomickej aj individuálnej rovine. Znamená minimalizáciu zásahov štátu, maximalizáciu osobnej slobody. Stáva sa nosnou ideológiou Západu a udomácňuje sa postupne aj u nás, na ľavicovo zmýšľajúcom Slovensku. Sloboda a tolerancia. Aké vznešené! No táto ideológia v hlavách dravých a vzdelaných (no málokedy primerane skúsených a múdrych) pravicových liberálov nakoniec pervertuje a človek z nej má napokon viac škody než osohu. Asi ako z každej inej ideológie.

Dobré úmysly
Každý človek prirodzene smeruje k dobru, hovorí Aristoteles. Asi ani pán Hopta nechce vedome nikomu (a predovšetkým sebe) uškodiť. Úmysly sú dobré, minimálne pre toho jedinca, kto tie úmysly má. Problém však nastáva, keď sa človek vo svojich úmysloch akosi netrafí do toho, čo je pre neho dobré naozaj, takzvane objektívne. V tomto bode stráca ateizmom či agnosticizmom fundovaný liberalizmus pôdu pod nohami, lebo takúto objektívnu kategóriu Dobra odmieta, nepozná, resp. nechce poznať. Lenže človek je napriek tomu tvor nenapraviteľne omylný: často míňa cieľ, neplní očakávania, robí chyby, alebo teologicky vyjadrené, často hreší. Subjekt sa do objektivity nikdy netrafí presne, jedine že by sám bol objektom nad všetkými subjektmi. Táto pozícia však prináleží iba Bohu. Preto je každá ideológia, ktorá vznikla z dielne ľudského rozumu a osobuje si vlastniť pravdu ex definitio mylná. Aj mladí agnostickí liberáli chcú dobro. Svoje hriechy však zriedkakedy vyznávajú a ľutujú. Radšej si z nevedomosti a pohodlnosti zmenia boha na svoj obraz: vystrúhajú si bôžika tolerancie tak, aby toleroval aj ľudské úchylky. A sloboda? Tá sa už dnes nemá problém presadzovať hrubou vojenskou silou. Konštatujem dva znaky novodobej ideológie liberalizmu: homosexuáli a Irak – idolatria tolerancie k odlišnostiam bez ohľadu na ich morálnu kvalitu a silou presadzovaná idea slobody.

Východiská a ciele
Cieľom tejto kritiky je zdôvodniť neudržateľnosť agnostického východiska pre liberalizmus a odmietnuť presadzovanie liberalizmu fundovaného týmto svetonáhľadom. Zameriavam sa predovšetkým na agnosticizmus, ktorý považujem za nosné svetonáhľadové východisko liberalizmu. V kombinácii s úzko vymedzenou ekonomickou vzdelanostnou výbavou dnešných slovenských liberálov ma devastujúce dôsledky pre život človeka v tejto spoločnosti. Ak hovorím liberalizmus, mám na mysli predovšetkým jeho problematickú črtu – odmietanie akýchkoľvek obmedzení, ktoré by bránili človeku v slobodnom rozvoji a absolutizáciu vlastnej slobody, ktorá je obmedzená iba hranicou, za ktorou začína sloboda druhého. Kombinácia agnosticizmu a jednorozmerného ekonomického myslenia vedie k ekonomizácii života a k snahe svoje mylné závery aplikovať prostredníctvom demokratických štruktúr na celú spoločnosť.

Agnoein – jeden z koreňov liberalizmu
Smithovým priateľom bol David Hume, známy antimetafyzicky naladený agnostik. Pre poriadok pripomeniem, že agnosticizmus je filozofické stanovisko popierajúce možnosť poznania mimoempirických skutočností, t.j. predmetov nedostupných skúsenosti. Grécke slovo agnoein znamená nevedieť, nepoznať. D. Hume na konci svojho Pojednania o ľudskom rozume čitateľom odporúča, aby „prenechali plameňom všetko, čo nie je matematika alebo čo nepochádza zo skúsenosti, pretože je to iba sofistika a klam!“ Huma viedol jeho agnosticizmus k antimetafyzickému postoju. S Lucretiom (a treba dodať že aj s hodnou dávkou britskej nadutosti) nadľahčuje: „avidum genus auricularum“. Je vraj nanajvýš ľudské pchať si bájky do uší. A tak spolu s Davidom Humom slovenský homo economicus liberalissimus ignoruje metafyziku a nevidí nič vyššie, než je individuálna sloboda jednotlivca. Človek je pre neho – rovnako ako pre Huma – autonómna a zvrchovaná bytosť bez morálnych väzieb, ktoré by mal dodržiavať, lebo verí, že nemôžeme vedieť, či vôbec jestvuje nejaká morálna autorita. Poslušnosť voči Bohu, imperatív pravdy, lásky, spravodlivosti, cudzieho utrpenia, obety zmieta liberál zo stola v mene slobody. Vzniká tak priestor na relativizáciu dobrého a zlého na úroveň vkusu, lebo okrem spotrebiteľských hlasov a konkurencie niet iného kritéria, ktoré by mohlo odlíšiť dobro od zla. Morálne pravidlá nekompromisne podriaďuje výlučne nadradenému ‘bohu-trhu’, ktorý má jediný moc ustanoviť ich za zákonné pravidlá.

Boh v exile
Prvým a dosť zásadným omylom liberálov je poněkud dogmatické tvrdenie, že človek je od určitej vekovej hranice dospelý a zodpovedný jedinec. Stačí sa však letmo a bez predsudkov pozrieť na ľudí okolo nás: uvidíme ľudí nevychovaných, nezodpovedných a nezrelých bez ohľadu na vek, ktorí sa nevedia postarať ani sami o seba, nieto ešte o iných. Liberál týmto ľuďom nijako nepomáha, nedvíha ich; nedáva im autentickú slobodu, neoslobodzuje ich. Žije a necháva žiť. Necháva ich napospas.

Predstava o členení potrieb na materiálne a tzv. duchovné známa v liberálnych kruhoch je antropologicky mylná. Človek nie je telom obalený „chtíč“, ktorý si potrebuje neustále čosi „uspokojovať“. Viera nie je duchovná potreba a náboženstvo nie je produkt vytvorený na jej uspokojenie. Viera je životná orientácia a náboženstvo je jej prejavom. Človek je „imago Dei“ a tak sa k nemu treba aj správať a podľa toho usporiadať aj vzťahy v spoločnosti. Sloboda je iba jedna z transcendentne daných práv človeka, ktorú by malo usporiadanie polis odrážať. Toto usporiadanie je tu pre človeka (jednotlivca, ak chcete), nie naopak. Sloboda „od niečoho“ je z etického hľadiska rámec, ktorý je sám o sebe nenaplnený, prázdny. Ak má ísť o slobodu v plnosti, musí sa negatívne chápanie slobody doplniť jej pozitívnou stránkou – slobodou „pre niečo“. Negatívnu slobodu napĺňa pravda a tým sa sloboda stáva slobodou v plnosti, slobodou autentickou. Sloboda obracajúca sa proti Bohu je naopak iba svojvôľou človeka. Skutočná sloboda sa neprotiví pravde. Agnostik sa sám diskvalifikuje z akejkoľvek možnosti (vrátane nedokonalej) poznať túto pravdu, ktorá nás presahuje. A priori, dogmaticky, bez akéhokoľvek pokusu o kritické myslenie tak zatvára oči pred transcendentnom, vytesňuje Boha do „zakázanej komnaty“, kde možno aj prebýva, no on ho pre istotu vedome vymkne a zahadzuje kľúč von oknom s falošnou noetickou skromnosťou. Tým kľúčom by bola uvedomelá a vyzretá viera, ktorá nás nabáda neustále klopať. Ak je toto klopanie také príznačné pre teistov, tak agnostikom naopak chýba.

Idolatria účelu
Viera agnostikov vo vlastnú neschopnosť poznať je účelová. Na najvyššom tróne agnostika sedí Účel a agnostik mu svojim životom pokorne slúži. Tým účelom môže byť čokoľvek: u pravicových liberálov ide zväčša o ekonomické kategórie ako blahobyt, efektívnosť, utilizácia času, maximalizácia bohatstva, tržieb, predajnosť a podobne. Tento človek myslí ekonomicky na verejnosti aj v súkromí. Učí sa cudzí jazyk nie preto, aby porozumel človeku hovoriacemu inou rečou, ale aby si zvýšil svoju vlastnú cenu na trhu práce (zvýšil svoju súčasnú hodnotu budúcich peňažných tokov). Nerobí nič, čo by nemalo ekonomický účel. Pestuje si svoje hobby aby si oddýchol – ale zmyslom oddychu je, aby mohol pracovať. Žije, dýcha, hýbe sa a je v prvom rade s ohľadom na svoj status v očiach iných. Uprednostňuje marriage of convenience. Bezdetné, lebo pohodlnejšie. Kupuje auto, číta, cestuje, venuje sa golfu preto, aby získal prestíž. Cíti sa „slobodný“ (lebo si môže kúpiť, čo chce), ale v skutočnosti je otrokom účelu.

Pravda alebo účel?
Agnosticizmus je príjemný a tichý prístav pre myseľ, pokiaľ tá nevenuje metafyzike mnoho času. Ak by tak urobila, odplávala by inam. To sa však nestane pre jej zaneprázdnenosť profánnejšími otázkami. Liberáli sú zväčša ekonómovia, ekonomickí ministri a pôsobia v ekonomickej sfére, kde je tlak na výkon a efektívnosť využitia času či hodnota pre akcionárov na prvom mieste. Na tom mieste, kde by za normálnych okolností mala byť pravda. Kým si toto neuvedomia ľudia v skutočne rozhodujúcich pozíciách, manažéri v ich službách nebudú mať veľmi na výber, iba zvyšovať hodnotu akcionárov. Tí však nemajú dôvod hýbať duchom. Načo by to robili?

Únik od reality show
Tento článok si neprečíta ani jeden decision-maker. Číta ekonomické týždenníky, do ktorých má filozofia zákaz vstupu. Nastupuje syndróm kyslého hrozna. Uvažuje: keďže moje myslenie nedosiahne tak vysoko, vyhlásim radšej celú filozofiu za zbytočnú komplikáciu. Nevedomosť a hlúposť tak víťazí a má voľné pole na určovanie celkového smerovania tejto spoločnosti. A tak sa na nás valia reality show, ktorými manažéri v mene profitu akcionárov kŕmia masy primitívov, konzumentov – za určitým účelom. Mysliaca menšina je tyranizovaná väčšinovou stádovitosťou a konsumerizmom. Liberáli argumentujú, aby som sa jednoducho slobodne rozhodol nepozerať televíziu. Lenže zapnem si rádio a v ňom sa rozoberá reality show. Idem do práce a pri obede sa rozoberá reality show. Otvorím noviny a čo vidím: polemika o reality show. Vďaka „liberálnímu řádu“ a „pôsobeniu trhových síl“ sa tak stupňuje miera stupidity a nízkosť väčšiny zamoruje celú spoločnosť, z ktorej niet úniku. Liberál to poslušne označí za normálne. Človek degeneruje. Nie, isteže to nie je zlyhanie trhu. Je to zlyhanie ľudí, ktorí uverili ideológii liberalizmu.

Marek Hrubčo