Toto výročie, pripomínané 6. marca, nabáda školy, aby „počas vyučovania zorganizovali hodiny zamerané na spoznávanie životných príbehov Spravodlivých, aby si študenti mali možnosť uvedomiť, ako je každý človek povolaný hájiť spravodlivosť, a to v každej chvíli a na každom mieste.“

Koncept Spravodlivého obsiahnutý v tejto slávnosti pochádza zo židovskej kultúry, ktorá považovala človeka za takého, ak bol schopný rozlíšiť dobro od zla a prevziať zaň zodpovednosť: Spravodlivý je ten, kto sa postaví, ako je v jeho silách, proti zlu. A koná – ako môže – dobro.

Práve preto milujem zvláštne slová Krista v šiestej kapitole Matúšovho rozprávania: „Nerobte si starosti a nehovorte: ,Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?‘ Váš Otec v skutočnosti vie, že toto všetko potrebujete. Namiesto toho hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude dané navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“

O akej spravodlivosti sa tu hovorí a ako vôbec môže mať prednosť pred jedením, pitím či obliekaním? Je to len idealizmus rojka alebo výzva pre nás a pre naše nepredstaviteľné šťastie? Existuje v nás niečo esenciálne, čo pochádza z nášho živočíšneho bytia, alebo aj niečo podstatné, čo pochádza z nášho ľudského bytia? Alebo je človek človeku skutočne iba vlkom?

Zvieratá sú vedené inštinktom k tomu, čo potrebujú na prežitie. Na druhej strane, zdá sa, človek potrebuje nielen prežiť, ale žiť „ponad“ základné potreby: dávať im zmysel prostredníctvom projektov, spomienok, túžob a symbolov (žiadne zviera predsa neprestiera stôl alebo nedaruje kvetinu).

Keby som vykonával svoju prácu iba kvôli platu a dôchodku, utonul by som v zúfalstve a stratil by som radosť z toho, že som učiteľ. Zdieľať

Zdá sa, že pre nás musí existovať podstatnejší život, ktorý je niečím viac, ako sú tie potreby, ktoré dostávame „navyše“, ale nie preto, že by tie neboli primárne, ale preto, že sú v skutočnosti druhoradé vzhľadom na „hľadanie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti“, kde spravodlivosť znamená starať sa o svet, ako keď sa Otec stará o svoje stvorenia (úryvok od Matúša hovorí o starostlivosti, ktorú má Boh o tie najkrehkejšie kvety): lepšie by bolo povedať „primeranosť (správnosť)“, pretože spravodlivosť nás odkazuje na zákon, ale primeranosť na dobro toho druhého.

To nás oslobodzuje od typickej úzkosti egoizmu, „zajtrajšok sa postará sám o seba“, nie my, pretože „každý deň má dosť svojho trápenia“. Nejde o negatívnu víziu, ale o zaujatie postoja, ktorý vedie k reakcii na neúplnosť života. Vskutku, ja si vykladám túto vetu takto: „každý deň stojí za to“, každých 24 hodín sú tu veci a ľudia, ktorí ma potrebujú, aby urobili krok k ich naplneniu, a tým, že im v tom pomáham, privádzam k naplneniu aj sám seba.

Keby som vykonával svoju prácu iba kvôli platu a dôchodku, utonul by som v zúfalstve a stratil by som to podstatné: radosť z toho, že som učiteľ. Namiesto toho stojí za to urobiť dobrú hodinu, pozorne sa pozrieť na každého študenta, správať sa láskavo ku kolegom...

Pretože to ma vyvedie z „môjho primárneho sveta“ a otvára ma to pre ten „druhý svet“ (posmrtný život sa začína vždy už tu na zemi, do pekla alebo do neba sa nejde, už sme buď v jednom, alebo v druhom): robiť to alebo sa o to aspoň snažiť ma postupne viedlo tam, kde by som to nikdy nebol čakal, aj keď objavovať každý deň „nový svet“ je dosť únavné, no robí to život dobrodružným a zbavuje nás úzkosti z toho, čo nemáme pod kontrolou. To, čo sa dáva „navyše“, hoci je to pre živočíchy primárne, nie je takým pre nás, pretože je to iba prostredím, v ktorom môže nastať „primeranosť (správnosť)“.

Kedykoľvek, keď túto primeranosť nehľadám ako svoj hlavný cieľ, stávam sa nespokojným a nervóznym: tie veci „navyše“ ma zotročujú, no len čo jej dám prednosť, ona ma oslobodzuje a vďaka nej rastiem.

Borges to výstižne vyjadril v jednej svojej básni.

Spravodliví:

„Muž, ktorý kultivuje svoju záhradu, ako to chcel Voltaire.

Ten, kto je šťastný, že na zemi existuje hudba.

Či ten, kto objaví s potešením nejaký význam slova.

Dvaja pracujúci, ktorí pri káve mlčky hrajú v kaviarni šach.

Keramik, ktorý si predstavuje farbu a tvar.

Typograf, ktorý dobre navrhne stránku, ktorá sa mu azda až tak nepáči.

Žena a muž, ktorí čítajú posledné trojveršie určitej básne.

Ten, kto pohladí zviera, ktoré práve zaspalo.

Ten, kto ospravedlňuje alebo chce ospravedlniť zlo, ktoré mu spôsobili.

Ten, kto je šťastný, že na zemi bol Stevenson (pozn. prekladateľa: škótsky spisovateľ, ktorého Borges obdivoval).

Ten, kto dáva prednosť tomu, aby mali pravdu ostatní.

Títo ľudia, hoci sa navzájom nepoznajú, zachraňujú svet."

Záchranu sveta máme na dosah ruky, „Božie kráľovstvo“ je miestom, kde sa staráme o dokončenie nedokončených vecí: „Každý deň to stojí za to.“

Po včerajšku, po Svetovom dni Spravodlivých ľudstva, by sme si mohli na hodine napríklad prečítať túto báseň a povedať žiakom o nejakom Spravodlivom: o tom, kto bol schopný dávať a nielen brať, tak, ako to robili, bez toho, aby o tom niekto vedel, Luca Attanasio a Vittorio Lacovacci. (Taliansky diplomat a karabinier zahynuli vo februári tohto roku v konžskom meste Goma pri útoku ozbrojencov na konvoj OSN.)

A potom sa opýtajte žiakov, ako chcú byť Spravodliví oni, počnúc tými 24 hodinami.