Odchod velikána Čo všetko nám zanechal Richard Marsina

Profesor Richard Marsina sa celý život venoval slovenskému a uhorskému stredoveku, po roku 1989 pôsobil na Trnavskej univerzite, historici a bývalí Marsinovi študenti v ankete Postoja píšu, v čom bolo mimoriadne jeho vedecké aj pedagogické dielo.  

Miloš Marek, historik, venuje sa stredoveku, pôsobí na Trnavskej univerzite

Dielo profesora Marsinu je rozsiahle. Ani nie tak množstvom edícií, monografií, syntéz, vedeckých štúdií či odborných článkov, ako ich kvalitou a prínosom. Profesor Marsina svojím dielom a názormi posilňoval historické i národné vedomie Slovákov ako štátotvorného národa. Zastával právo hovoriť o Slovensku už v období Uhorského kráľovstva. Nepochyboval o kontinuite slovenského národa a začiatky jeho formovania videl už koncom 8. storočia. Po „nežnom“ prevrate v roku 1989 nenaskočil na módnu vlnu spochybňovania a zosmiešňovania všetkého slovenského, takú populárnu v radoch liberálnych a čechoslovakistických historikov.

Naopak, snažil sa o vytvorenie novej koncepcie syntézy dejín Slovenska a o teoretické opodstatnenie samostatného odboru slovenské dejiny, pretože chápal, že vlastné dejiny sú atribútom samostatného národa. Sám bol autorom modernej syntézy dejín Slovenska v stredoveku. Pojem vlastenectvo či národ nebolo pre neho len prázdnym pojmom bez náplne a obsahu, na druhej strane, tolerancia a rešpekt k iným názorom, myšlienkam i kultúram bola u neho celkom prirodzená. 

Profesor Marsina bol jedným zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie (medievistiky), archivistiky, historickej diplomatiky či paleografie. Vychoval celú generáciu mladých medievistov, z ktorých sa mnohí stali uznávaní odborníci a pokračovatelia jeho diela. Všetci na neho spomínajú s láskou a rešpektom. Právom ho možno považovať za jednu z najväčších osobností slovenskej historiografie.

Marek Vagovič, investigatívny novinár, pracuje v Aktuality.sk

Profesor Marsina bol v polovici 90. rokov jedným z mojich pedagógov na Trnavskej univerzite. Mal som pred ním rešpekt, lebo bol vo svojom odbore uznávanou kapacitou. Aj na skúškach bol prísny, takže som sa snažil nič nepodceniť. Bol to historik telom i dušou, predpokladám, že aj po návrate z prednášok do noci čítal a študoval. Za masívnym dreveným stolom, v pozadí s bohatou knižnicou. Možno aj v obleku, čo kvitovali najmä moje spolužiačky. Profesor Marsina bol totiž elegán, ktorý sa s vekom vôbec nemenil. Mal aj zmysel pre humor, ale skôr taký suchý, historicko-insiderský. Trochu ma však vyrušovalo, že po revolúcii podobne ako iní ľudia z fachu koketoval s nacionalizmom. Nečakaná sloboda totiž otvorila staré rany – napríklad aj traumu slovenského štátu, ktorý sa snažili znovu vzkriesiť niektorí „historici“. Pamätám sa, že keď som počas obhajoby diplomovej práce kriticky reflektoval osobu prezidenta Tisa, pán Marsina mi povedal: „Ja som vtedy žil, bolo to inak.“ Napriek tomu nepatril k takzvanému tvrdému „ľudáckemu“ jadru, ktoré sa pokúšalo zaštítiť jeho menom. Odišla významná postava slovenskej historiografie.

Vladimír Rábik, historik, venuje sa stredoveku, prorektor Trnavskej univerzity

Dielo profesora Richarda Marsinu je pre slovenskú historiografiu nepochybne zásadné a má trvalú hodnotu. Ja osobne vidím tri jeho rozmery: vedecký, pedagogický a organizačný. V každom z týchto rozmerov sa nezmazateľne zapísal do ich podstát. Vo vedeckej oblasti sa venoval vlastne všetkým základným a podstatným otázkam slovenských dejín, vo vecných otázkach nielen témam (najmä zo stredoveku), ale aj metodologicky ako teórii vedeckého odboru, pretože rozpracoval a štandardizoval samotnú teóriu slovenských dejín ako vedného odboru, ktorý je samostatný. 

To do roku 1989 vôbec nebolo samozrejmé, hoci po vecnej stránke a jej zdôvodnení tu žiadny problém nebol, definícia odboru bola veľmi jasná a štandardná a kompatibilná so všetkými ostatnými národnými európskymi historiografiami. Veď v teórii slovenských dejín už základnú metodológiu spracoval profesorov učiteľ profesor Daniel Rapant, ďalšia monumentálna osobnosť slovenskej historiografie. Táto kontinuita je veľmi dôležitá a je ďalším z podobných znakov slovenských dejín ako štandardnej vednej disciplíny tak, ako je to aj v ostatnej európskej historiografii. Ale takýto odbor bol ťažko akceptovaný z politických dôvodov, akoby sa opakoval príbeh z 19. storočia. Toto je naozaj kľúčové pre slovenskú historiografiu. Profesor Marsina bol nositeľom a autoritou tejto definície v absolútne kľúčovom období. Samozrejme, v tej vlastnej historickej matérii slovenských dejín, ktoré boli výsledkom profesorovej práce, ide najmä o jeho Slovenský diplomatár (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae), v ktorom sú kritickým spôsobom vypublikované všetky historické pramene k našim národným dejinám do roku 1260. A to v rozsahu a dôkladnej diplomatickej a historicko-právnej kritike, ktorý sa dovtedy neodvážili urobiť žiadni historici. 

Rozsah prameňov a ich výpovedná hodnota bol ohromujúci, prinášal doklady z kľúčového obdobia našich dejín, v ktorom sa aj náš národ stabilizoval historicky, sídliskovo, jazykovo a kultúrne. Dovolím si povedať, že oba zväzky Slovenského diplomatára sú fundamentom a skutočným začiatkom modernej slovenskej medievistiky.  

V pedagogickej oblasti bol prínos profesora Marsinu rovnako zásadný. Je znakom veľkých vedeckých osobností, že si dokázali vytvoriť vlastnú vedeckú školu, ktorá nie je len formálnym prihlásením sa k učiteľstvu pána profesora, ale je najmä pokračovaním jeho žiakov v rozvíjaní metodologických, tematických a materiálových tém pána profesora, že sa dokázali s jeho videním historiografie stotožniť. Stalo sa tak, čo je veľmi dôležité pre ďalší rozvoj slovenskej historiografie. Vôbec najväčší pedagogický potenciál mohol profesor Marsina rozvinúť vlastne až na Trnavskej univerzite, ktorú pomáhal zakladať, aby vznikla aspoň jedna nemarxistická univerzita na Slovensku, ako mi často hovoril. A bol tu veľmi úspešný. Prednášal všetky základné predmety, zostavil študijný program tunajšieho štúdia histórie, kde dominovalo intenzívne štúdium latinčiny a pomocných vied historických, ktoré považoval za základ, na ktorom musí budúci historik pevne stáť. Ako ťažko znášal, keď ako člen rôznych komisií mohol sledovať, ako sa postupne na slovenských univerzitách redukovalo štúdium latinčiny, lebo videl, aký veľký dosah to malo na kvalitu záverečných prác takýchto študentov. 

Dbal preto na to, aby k tomu na Trnavskej univerzite nikdy nedošlo a podarilo sa a trvá doteraz (latinčina sa tu kontinuitne vyučuje až do konca 4. ročníka, teda vlastne 1. ročníka magisterského štúdia). Veľmi intenzívne pracoval so študentmi, aby ich priviedol ku schopnosti porozumieť historickým prameňom nielen po jazykovej stránke (intenzívne štúdium latinčiny bolo považované za základné východisko pre všetko ostatné). Vlastne všetky základné fundamenty jeho študijného programu zostali zachované, lebo sa ukázali ako kľúčové pre formáciu budúcich historikov. Napokon určite treba hovoriť aj o organizačných schopnostiach pána profesora, lebo to vôbec nie je samozrejmé pre vedecké osobnosti. Toto bol veľký rozmer a talent profesora Marsinu.

Svojím odborným profilom Richard Marsina stál a aktívne pomáhal utvárať také vedecké inštitúcie, ako sú Slovenský národný archív (predtým Štátny slovenský ústredný archív), Oddelenie starších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, obnovený Historický odbor Matice slovenskej a, ako už som spomenul, stál ako spoluzakladateľ aj pri obnovení Trnavskej univerzity v Trnave a zriadení tunajšej katedry histórie. Okrem toho tu však stál aj pri počiatkoch Slovenského historického ústavu, vedeckovýskumného pracoviska Trnavskej univerzity v Trnave v roku 2004, ktorého cieľom je – ako jediného vysokoškolského vedeckého pracoviska na Slovensku – systematickým spôsobom skúmať a kritickým spôsobom vydávať slovacikálne historické pramene z Vatikánskeho apoštolského (predtým tajného) archívu. A tento projekt Monumenta Vaticana Slovaciae sa ukázal tiež ako úspešný. Profesor Marsina ho dokonca považoval za najvýznamnejší počin slovenskej medievistiky po roku 1989.

Dielo profesora Marsinu je naozaj monumentálne, má svoj metodologický, materiálový a tematický, ale aj inštitucionálny dosah do formovania slovenskej historiografie. A nad tým všetkým bol duch veľkého človeka, ktorý nielen učil a formoval, ale aj úplne obyčajne (ale vlastne neobyčajne) prial a podporoval každého, ktorý o to stál.

Róbert Letz, historik, vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte UK

S profesorom Marsinom nás viazal spoločný záujem a slovenské dejiny a rodinné väzby na Žilinu. Stretávali sme sa na pôde Historického ústavu SAV, Historického odboru Matice slovenskej, ktorému dlhé roky predsedal, na rôznych konferenciách, prednáškach a akadémiách, často aj na cestách vlakom či autom. Ako osobnosť mi imponoval svojimi vedomosťami, prehľadom a zanietenosťou. Profesor Marsina bol aristokrat slovenskej historiografie. Vyznačoval sa osobitou noblesou. Charakterizoval ho svojský humor, spojený s jemnou iróniou. Bol vždy zdvorilý, dochvíľny, zásadový a perfektne upravený. Stelesňoval ságu rodu Marsinovcov.

Často sme debatovali o jeho strýkoch, katolíckych kňazoch Andrejovi a Alojzovi Marsinovi. Patril k najvýznamnejším osobnostiam modernej slovenskej historiografie. Jeho vklad bol v objektívnom a vecnom prístupe k zložitým otázkam slovenských dejín. Bol mužom dialógu, ktorý nemal rád povrchnosť a krajnosti. Rád písal a prednášal o dejinách slovenskej historiografie, no sám bol pamätníkom, ktorý dokázal živo rozprávať o niektorých zakladateľských osobnostiach z radov historikov či archivárov. Stačilo spomenúť mená ako Daniel Rapant, Alexander Húščava, Peter Ratkoš a hneď sa rozhovoril. Profesor Marsina nám všetkým bude veľmi chýbať.

Radoslav Ragáč, historik a archivár, dočasne vedie Pamiatkový úrad

Pán profesor Marsina bol nestorom slovenskej historiografie. Zanechal nám obrovské historické dielo, sumár viac ako siedmich desaťročí svojej špičkovej vedeckej práce. Bol jedným zo zakladateľov súčasného slovenského archívnictva, sústavy štátnych archívov a tiež pomocných vied historických. Neskôr na pôde Historického ústavu Slovenskej akadémie vied dlhé roky viedol priekopnícky projekt stredovekého Slovenského diplomatára. Jeho dva vydané zväzky zahŕňajú slovacikálny listinný materiál z obdobia do roku 1260. Dodnes sú základom pre medievistické štúdiá a smutným paradoxom dejín je, že po jeho nútenom odchode z ústavu sa dodnes nenašla sila dokončiť dva ďalšie, ktoré mal rozpracované.

Ako jeden z mála slovenských historikov nepodľahol osídlam marxizmu. Po Nežnej revolúcii na pôde Trnavskej univerzity vychoval celú novú generáciu historikov. Bol nám vzorom svojou férovou náročnosťou, obrovským prehľadom a zmyslom pre humor. Ak mu niečo osudovo chýbalo, tak na Slovensku veľmi rozšírená malosť a závisť.

Branislav Panis, historik, generálny riaditeľ Slovenského národného múzea

Profesora Richarda Marsinu som mal možnosť spoznať dvakrát, ako pedagóga Trnavskej univerzity, ale aj ako člena Redakčnej rady Zborníka História Slovenského národného múzea. V obidvoch prípadoch som sa stretol s človekom s hlbokými vedomosťami celých slovenských, ale aj všeobecných dejín. S osobitným zmyslom pre humor, ktorým reagoval na naše niekedy predčasné závery.

Zažil som ho ako vyučujúceho, na ktorého skúšky sme sa museli jednoducho pripraviť. Ako člen redakčnej rady bral svoju úlohu veľmi zodpovedne a vždy bol pripravený, jeho jasne formulované názory text posúvali a autori ich rešpektovali. Je mi cťou, že sa môžem zaradiť medzi jeho žiakov a mohol s ním spolupracovať aj po skončení vysokej školy v múzeu. Slovenská historiografia stráca jednu zo svojich najväčších autorít.

Tünde Lengyelová, historička, Historický ústav SAV

Pán profesor ma neučil na škole, ale bol mojím „súkromným“ učiteľom a školiteľom, keď som nastúpila ako absolventka do Historického ústavu. Vtedajšie vedenie ústavu, ale ani oddelenia feudalizmu sa nijako o mňa nezaujímali, pretože ani téma, ani obdobie, ktorému som sa mala venovať, nepatrili do ich záujmového okruhu. Pán profesor sa ma vtedy ujal, vyslovene mimo svojich pracovných povinností, a venoval mi každé piatkové popoludnie, keď kontroloval moju celotýždennú prácu. Počas týchto konzultácií, ktoré sa obvykle končili dlho po skončení pracovného času, som sa naučila využívať teoretické znalosti zo školy v praxi a pri práci s archívnym materiálom dodnes môžem na týchto základoch stavať. Pánovi profesorovi za to patrí moja vďaka a, samozrejme, aj obdiv a uznanie k obrovskej práci, ktorú nám zanechal.

Foto: M. Marek: Trnavská univerzita; M. Vagovič: Facebook; V. Rábik: TRUNI/Barbora Likavská; R. Letz: Postoj – Pavol Rábara; R. Ragač: TASR – Michal Svítok, B. Panis: TASR – Marko Erd; Tünde Lengyelová: Facebook