Rozlúčka Milan

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov, či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“ – John Donne

Tento citát slúži ako krátky predslov pred románom Ernesta Hemingwaya „Komu zvonia do hrobu“. Čím som starší, tým viac chápem, čo je podstatou uvedeného citátu. Odchodom každého z mojich generačných druhov, ktorým netreba vysvetľovať niektoré rozhodujúce udalosti, ktoré zasiahli do našich životov, sa zmenšuje moja možnosť skutočného vzájomného porozumenia.

Intelektuálne pochopenie situácie nikdy nemôže nahradiť jej skutočné prežitie. Vedel som napríklad, že ideológia komunizmu je návod pre zločincov, dobrodruhov a vrahov. Ale až keď som videl pyramídy ľudských lebiek v Kambodži, s hrôzou som precítil, ako môže táto ideológia dopadnúť, keď sa premietne do praxe. Podobne som si uvedomil, aká hrozná musela byť vojna vo Vietname, až keď som sa ocitol v skutočnej džungli. 

Milan nás opustil, ale nie som určite sám, kto sa snaží pomenovať, čo nám po ňom zostalo. Som si istý, že zostala legenda, ktorá nás spája a inšpiruje. Niekto hovorí, že kdesi hore je slušná spoločnosť, ktorá sa na nás díva a zabáva sa nad tým, ako si nevieme poradiť sami so sebou. Neviem, či je to tak, ale viem, že sa to nikdy nedozvieme. Okrem toho, veľmi tomu neverím.

Verím však tomu, že tu na zemi budeme ešte dlho skúšať udržať sa vo vzduchu aj bez krídiel. Rovnako sa zamyslíme nad tým, či sme naozaj národ holubičí, keď sme schopní, aby vešali jedného z nás kvôli nášmu zlyhaniu. Možno sa tiež zamyslíme nad batôžkom, do ktorého si naložíme lož a faloš a hodíme to do vody, alebo naložíme do batôžka ukradnuté verejné peniaze a pôjdeme s tým niekam k vode, napríklad do Dubaja.

Milan nás bude inšpirovať k tej ušľachtilejšej alternatíve. „Ja som optimista“ a verím, že si vyberieme to lepšie z nás, čo v nás drieme. Možno to bude trvať roky a priblížime sa aspoň o krôčik k tomu, akí by sme chceli byť, keby sme to neboli my. 

Ďakujem, Milan.