(Iva Mrvová išla na mesiac pracovne do Iraku a Sýrie, odkiaľ bude pre Postoj občas posúvať krátke zápisky: vždy, keď internety dovolia.)

Oheň z neďalekej rafinérie osvetľuje tmavý horizont. Je večer, sedíme na streche hotela v Bagdade, fajčíme shishu a jeden druhého sa pýtame, čo je nové. Irak je tesne pred voľbami a hlavné mesto zaplavili vojaci a milície.

Pri vstupe do hotela znudene stojí ozbrojený strážnik a o kvetináč má opretý samopal. Je večer, teplota klesla na 30 stupňov.

„To sa dá? Písať priamo odtiaľ, keď si naplno ponorená v teréne?“ pýtal sa ma blízky tesne pred odchodom.

„Neviem, skôr nie,“ mykla som plecom, kým prišiel iný pocit. Veď to je jedna z mojich úloh, písať a hoci aj v drobných úlomkoch posúvať túto realitu domov, na Slovensko, tam, kde občas žijeme sami pre seba, akoby sa nás svet tam vonku netýkal.

Pozerám sa na nočný Bagdad, na taxíky trúbiace pod hotelom a zástavy politických frakcií vejúce nad ulicami mesta.

Nie je to Európa, je to Blízky východ. Vitajte v kultúre, ktorá je natoľko iná, ktorá nám dáva možnosť naučiť sa tak veľa o tej našej.

Irackí beduíni na púti do Karbaly.

Najposvätnejšie miesta šiítského islamu

Aras otvoril kufor a vytiahol lesklý balíček.

„Biela?“ Očami prechádzam po svetlej látke a ružových kvietkoch.

S hidžábom som rátala, do Nadžafu a Karbaly, na najposvätnejšie miesta šiitského islamu, kde sa čoskoro koná výročná púť, nepôjdem vo vyťahaných rifliach s vrecúškom na mobil a pas.

Do Karbaly dnes putujú milióny ľudí z celého blízkovýchodného regiónu, aby si pripomenuli smútok nad mučeníckou smrťou Mohamedovho vnuka.

A ja tam budem v kvietkovanom hidžábe.

„Keď sa tam stratíš, uvidím ťa,“ podá mi Aras plášť a bez ďalších slov zatvorí kufor.

Ale vy ste kresťanka

Pás čiernych postáv sa pomaly hýbe dopredu.

Nízka žena pred nami kontroluje rad šiitských pútničiek, sviatok Arbaʽeen sa neraz stal terčom teroristických útokov sunnitských radikálov.

Náhle miestnosť stíchne. V mysli preklínam Arasa a jeho kvietkovaný hidžáb, keď sledujem, ako okolie hľadí mojím smerom. Ženy v čiernych hidžáboch uprene sledujú návštevníčku zo Západu, keď mi o hlavu nižšia žena náhle zastane rukami na hrudi a schytí malý drevený krížik.

„But you are Christian.“

Je to čosi ako obvinenie a zdvihnutie obočia zároveň, akoby zakričala „mám ťa!“ a čakala, že dvihnem ruky, zatrasiem kvietkami a vzdám sa.

Sledujem rozhorčené pohľady okolo seba plné otázok. Mám tvár ako sadra a farebné oči, nebude ťažké odhadnúť, že nie som celkom miestna.

A mne sa to už vlastne ani nechce skrývať.

Tak ako sa ja musím vyrovnať s vami, tak sa budete musieť vy vyrovnať so mnou, usmejem sa a sledujem tváre v čiernych hidžáboch vypĺňajúce miestnosť.

„Áno. Som kresťanka. A prišla som do vašej najposvätnejšej mešity.“

Prečo

Povedal to izraelský spisovateľ Yossi Halevi, ortodoxný Žid, ktorý vytrvalo písal svojmu palestínskemu susedovi a ignoroval vysoký múr, ktorý oba blízkovýchodné národy delí, aby sa navzájom nepovraždili.

Halevi si obliekol arabský disdas a ako ortodoxný Žid vykročil na palestínske územia, do mešít a k ľuďom, ktorí sa v nich modlili a po svojom hľadali Boha. Sám nikdy nezapochyboval o tom, kto je, miluje byť Židom a vďaka tomu vie, že existuje láska k Bohu.

Oveľa viac nerozumie, ako sa dá v tomto svete žiť bez neho.

„Chcem poznať tvoju skúsenosť a obohatiť ňou tú moju,“ opakoval, keď kráčal cez palestínske územia v obavách a nádeji.

„Z tvojej viery mám strach a možno aj ty z mojej,“ ide mi hlavou, keď stojím v čiernom dave uprostred Karbaly a Nadžafu pod ohromnou zlatou mešitou a som náhle malá, strašne malá. Ten pocit je pre človeka občas kľúčový.

Vytrhnutie

Skupina mužov vyskočí ponad dav a v spoločnom tanci sa hýbe zo strany na stranu. Ich spev či nárek sa nesie ponad masu ľudí, ktorá nemá koniec, muži skáču v rytmickom tanci a čelá majú spotené. Ruky dvíhajú nad hlavu a vzápätí sa nimi bijú do hrude.

Je to rausch, meditácia, čosi, čo ťažko opísať, čo desí a priťahuje zároveň. Šiitský islam je mystický, silný, desivý a magický. Je to odlišné, veľmi odlišné od ticha v chráme s veľkým krížom na hlavnej veži, kde človek v dialógu s Bohom načúva jeho myšlienkam.

Karbala reve, jasá a plače. Dav mužov sa hýbe v spoločnom rytme a dvíha ruky nad hlavu, kým ženám do čiernych hidžábov stekajú po tvári slzy.

Státisíce ľudí obklopujú dve veľké mešity, dve kľúčové miesta šiitského islamu a čoskoro sa ich počet znásobí, sú tu Iračania a Iránci, Arabi, Turkméni a Kurdi, muži, ženy a deti, celé rodiny, ktoré si v spoločnom rytme pripomínajú čosi, čo ich presahuje, kde sa spolu modlia a spievajú, aby nezabudli, že tento život tu možno nie je úplne všetko.

Láska

Sedia pri stene z bieleho kameňa a myslia si, že ich nik nevidí.

On má hlavu položenú na jej nohách a ich tváre sa takmer dotýkajú. Mladá dvojica sedí tesne vedľa seba na mieste, kde sú muži a ženy striktne oddelení, kde sú dotyky a pohľady nežiaduce.

Biele nádvorie Veľkej mešity je pokojné. Vysoké minarety poskytujú tieň na oddych, skupiny žien sa rozprávajú a modlia, kým muži smerujú dovnútra svätyne a deti sa naháňajú pomedzi dlhé stĺporadie.

Mladá dvojica pri stene z kameňa nevníma, je zabratá sama sebou. Keď zbadá, že na nich hľadím, zháči sa. Ale veď toto je láska, nie?

Toto je presne to, čomu všetci rozumieme. Čo takmer všetci tu na svete hľadáme.

Lásku k Bohu a druhému človeku.