Zápisky z trolejbusu Pod stoličkou stolica a porušenie predpisu

Posledné dve kolá pred fajrontom, teda pred polnocou, majú svoju čarovnú inakosť. Vďaka troche cestujúcich a prázdnym cestám býva jazda svieža. Medzi cestujúcimi sa však vo väčšej miere vynárajú delikátne kúsky, ktoré sa vymykajú dennému priemeru, a to nielen zjavom.

Problém nastáva, ak nastúpia neprispôsobivé zjavy alebo partia podgurážených kumpánov. Kolega Jozef pri poslednej jazde na konečnú na kraji mesta zrazu cíti ostrý zápach výkalov. Občas cítiť závan z kanalizácie, ale toto je oveľa konkrétnejší smrad, a tak začína pátrať po pôvode. Pod ním – nič. Na zastávke – nič. Vrhá sústredený pohľad do zrkadla otočeného do salónu – nič. Na predposlednej zastávke však vidí, ako sa k dverám tacká zrejme pripitý občan a chce vystúpiť, pričom proces vystupovania mu komplikujú padnuté gate.

Aha.

Jožo ide pozrieť do salónu, ale nič nevidí, len cíti. Na konečnej pred poslednou jazdou s cestujúcimi a následným odchodom do vozovne poriadne prezrie celý voz – a tu ho máš! Sklápacie sedadlo pri mieste pre kočíky skrýva poklad.

Predpis hovorí jasnou rečou: Pošpinené vozidlo nahlásiť na dispečing, zhasiť lampy a s nápisom „služobná jazda“ odpáliť do vozovne. Lenže Jožo vie, že je posledným spojom do mesta, a ak okolo zastávok prefrčí naprázdno, ľudia odkázaní na tento spoj budú sklamaní a dostanú sa domov oveľa neskôr, buď nočákom, alebo taxíkom. Rozhodne sa porušiť predpis a s pošpineným salónom berie ľudí. Cestou v zrkadle zbežne kontroluje pohyb v okolí ukrytého pokladu, aby si niekto náhodou predsa len na to miesto nesadol.

A je tu koniec služby. Hurá, nič sa vlastne nestalo. Po službe vo vozovni po opísaní zážitku dostal pohŕdavú spŕšku od kolegov, ktorí ovládajú najmä svoje práva a povinnosti, čo im hrajú do karát.

„Hlupák, mal si ísť so služobnou jazdou rovno do vozovne, na ľudí sa vykašľať a mohol si skončiť o dvadsať minút skôr.“

Skormútený Jozef mi cestou domov opisuje celý zážitok a vyjadruje rozčarovanie a sklamanie z kolegov, ktorí sa mu vysmiali.

„Jozef, koľkých ľudí si viezol poslednou jazdou?“

„Asi tridsať.“

„Jozef, veď ty si urobil potrebnú službu tridsiatim cestujúcim. Ak by si ich nechal na zastávke, sklamal by si ich a zrejme aj rozčúlil. Ušetril si im čas i peniaze.“

„Hmm.“

„To je obrovský dôvod na radosť a hlúpe reči si nevšímaj. Tešiť sa z toho, že si vybabral s ľuďmi, je falošná mena. Tešiť sa z toho, keď niekomu pomôžeš, aj keď si nemusel, je dvojito krytá valuta – pre nich aj pre teba. A tá sa ukladá a úročí. Tomu ver. Čo ak si viezol anjela?“

Človek nikdy nevie.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.