Už sto týždňov každý pondelok si sadáme spolu do Poslednej lavice (tak sa volá rubrika v Corriere della Sera, v ktorej vychádzajú autorove články). Stálo to za to?

Ak mám hovoriť sám za seba, tak pre mňa určite áno, inak by som sa stratil oveľa častejšie, ako sa mi to zvyčajne stáva.

Rozšírenie komunikácie, ktorej majstrovským dielom je internet a sociálne siete, ukazuje primárnu potrebu, ktorá sa začala prvým detským nárekom nášho krehkého života, ktorý sa búri voči samote a strachu: „pozri sa na mňa, počúvaj ma, maj ma stále na mysli“, teda „urob ma prítomným“ v tvojom živote.

Kedysi posielanie správ slúžilo na to, aby si ľudia dohodli nejaké stretnutie, teraz je tá správa samotným stretnutím: „posielame si správy“, aby sme si povedali „nezabudni na mňa“, aj keď len v nádeji, že uvidíme, ako sa zrazu na našej obrazovke smartfónu objavia tie osudové „modré fajočky“.

Komunikujem, aby som prelomil osamelosť, ale píšem z opačného dôvodu: aby som si ju strážil a miloval.

Vskutku, písať pre mňa znamená nanovo existovať, neustále sa obnovovať.Zdieľať

Nepíšem knihy a články preto, aby na mňa ľudia nezabudli, ale aby som ja nezabúdal.

Komunikujem, aby som existoval, píšem, aby som druhých povzbudil k tomu, aby existovali.

Posielam správy, písané alebo hovorené, aby som zažehnal svoju smrť, ale píšem preto, aby som si pripomenul život, aby som dokázal vždy nanovo objavovať a milovať svoju existenciu. Vskutku, písať pre mňa znamená nanovo existovať, neustále sa obnovovať.

Tých sto pondelkov ste teda nečítali o tom, čo všetko už viem, ale čo som sa snažil objaviť a nestratiť, aby som mohol znovu existovať.

Prečo? Pretože písanie pre mňa znamená prestať sa báť žiť, znamená to pre mňa privádzať na svetlo sveta viac sveta, ktorý som „spracoval“ vo svojom srdci a v hlave.

Avšak aby som to dokázal urobiť, musím sa zriecť sveta – zrkadla svojich túžob a zároveň sveta – ucha svojho lamentovania a hľadať zmysel svojho bytia tu na zemi, krásu existencie napriek bolesti, nádej napriek všetkým trpkým skúsenostiam života.

Komunikujem, aby som vzdoroval času, a preto staviam barikády: línie času (time-line) plné obrázkov, informácií, viet, ktorými „prelietam“ na sociálnych sieťach.

Ony sú tými múrmi, ktoré som sa snažil postaviť práve proti tomu bláznivo „letiacemu“ času. Písanie mi na druhej strane pomáha nevytvárať si filtre, s ktorými by som hľadel na život: to neznáme, to, čo stojí predo mnou, nezapĺňam prázdnymi slovami, práve naopak, musím ich odtiaľ prácne dostať von.

Keď komunikujem, vždy mám slová poruke, ale nie, keď píšem.

Moja samota je ako semeno v zemi, mám v sebe ten nepokoj a kvas života.Zdieľať

Keď komunikujem, používam ich na to, aby som nimi povedal „som tu“, ale keď píšem, hľadám ich, aby som si nimi povedal „neboj sa byť tu“.

Keď píšem, vykoreňujem zo svojho vnútra zmätok, klamstvá, ktoré si nahováram, a svoju ťažkosť dať pocitom, najmä bolesti, formu.

Keď píšem, počúvam: preto milujem samotu (nie izoláciu) a ticho (nie mlčanie), a preto ich aj vyhľadám, zatiaľ čo sa v provizórnom divadle sveta snažím hrať svoju rolu, ako najlepšie viem – kráľa alebo žobráka, na tom nezáleží, pretože Odysseus ma naučil, že žobrák a kráľ sú tá istá osoba.

Moja samota je ako semeno v zemi, mám v sebe ten nepokoj a kvas života, ale bojím sa, že sa zlomím, že zlyhám, že sa nestanem tým, čím by som mohol byť.

Keď komunikujem, používam strojené slová, keď píšem, s ťažkosťami sa učím hláskovať základné slabiky svojej existencie: „milujem ťa“ a „zomriem“.

Keď komunikujem, čakám na akési uistenia, potvrdenia toho, že existujem, že tu na zemi niekomu na mne záleží, že moja existencia je vítaná, žiadaná, ale keď píšem, nevyhľadávam ich, nanajvýš ich očakávam len od samotného diela. A keď po toľkej práci príde kritika, dokonca tvrdá kritika, stačí mi spomenúť si na list od jedného dievčaťa, ktoré nespáchalo samovraždu, od otca, ktorý sa vrátil domov, od chlapca, ktorý znovu našiel nádej... pretože si prečítali niečo, čo som napísal.

Keďže publikum nie je len akousi abstraktnou hypotézou trhu, ale je to niekto konkrétny, niekto, kto je zamrznutý alebo zranený ako ja, kto si sadne k tomu istému ohňu, aby si aspoň trochu oddýchol a zohrial sa, a v tej temnote, do ktorej je ponorený náš život, si v srdci a v hlave poprevracal tú otázku, ktorú si zo strachu a z bolesti nedokáže ani sám položiť.

Píšem, pretože mám rovnaký strach a rovnakú bolesť ako ten, kto sa pristaví, aby sa zohrial, a písanie mi dodáva odvahu nevzdávať sa tej otázky, ktorú takto udržiavam pri živote, pre seba a pre vás, presne tak, ako sa to zvykne robievať s ohňom.

Život nám potom odpovie, ako to robí vždy, keď otázky dosiahnu odvážnu jednoduchosť vyznaní lásky alebo odovzdania sa. Nepíšem preto, aby som svojich čitateľov zvádzal slovami, ktoré človeka síce na okamih potešia, no nechajú ho napokon sterilného, ale preto, aby som ich k sebe priviedol slovami, ktoré ich pri každom opätovnom čítaní potešia a urobia ich život schopnejším žitia.

Niekto varí, niekto píše... no každý z nás si musí nájsť svoju vlastnú cestu.Zdieľať

Keď píšem, obhajujem svoju dychtivú túžbu po samote, pretože keď dorazím až na samé dno hĺbky svojho srdca, nájdem tam všetkých: všetci sme tam už niekedy boli, ale bez slov, ktorými by sme sa tam mohli navzájom dotýkať. Túžim teda doraziť tam, kde sa ticho stáva kon-taktom a z jednotlivcov sa stáva spoločenstvo chleba: kom-pánia (tal. compagno, slovo pochádzajúce z predložky con (s, spolu) a z podstatného mena pane (chlieb), teda ten, kto sa delí o svoj chlieb s druhým, kto zdieľa spoločný chlieb).

Moje šťastie je to isté ako šťastie Gemmy, výnimočnej kuchárky z Langhe (čarokrásna oblasť Piemontu), ktorej som sa nedávno opýtal, ako to robí, že ju nikdy neunaví variť to isté už celé desaťročia: „Robím prácu, ktorú milujem, a robím ňou druhých šťastnými.“

Niekto varí, niekto píše... no každý z nás si musí nájsť svoju vlastnú cestu, aby dokázal spoznať sám seba a aby sa tak mohol spolupodieľať na svojom (znovu)stvorení, v ktorom sa jeho život bude neustále obnovovať a živiť zmyslom.

Nepíšem preto, že som dobrý v písaní, ale jednoducho preto, že nie som dobrý v žití. A pretože sa musím nejako zachrániť.

Každý pondelok tak vo svojej duši a v tele aj ja hľadám slovo, ktoré by ma zachránilo a zároveň živilo životy iných.

A preto vás všetkých pozývam do poslednej lavice, ktorá sa tak stáva naším družným spoločenským stolom.

Dobre sa usaďte. Oddýchnite si. Potom znova vyrazíme