Martin Leidenfrost Mám koronu. A s ňou prišiel paradoxne aj pokoj v duši

Ahojte, Slováci, mám koronu. Sedím doma v karanténe, prišlo mi to vhod, dobre mi je. Je štvrtý deň po PCR teste, ktorý bol po­zi­tív­ny. Stále nemám symptómy, môžu však ešte vypuknúť, čakám s napätím.

Som sám v baráku. Ženu a deti som poslal na Slovensko. Užívam si ten po­koj. Sám s vírusom. Dva roky som sa s ním boril, každý deň som sa hodiny venoval len jemu, chcel som mu prísť na kĺb.

Teraz býva tu, je vo mne, a nič. Neozýva sa, nevysvetľuje mi nič, ako keby tu ani nebol. Štát mi poslal „kovidový denník“, vraj to mám vy­pĺňať. Papier je stále práz­dny.

Čo tam mám napísať? Dnes sa mi občas marí, že sa možno pomaličky na mňa valí maličký soplíček, pri­čom mi stačí vy­smr­kať sa raz za hodinu. Je to nič. To tam mám napísať?

Občas sa vírusu trošku bojím. Veď čo všetko som si v tých dvoch ro­koch o ňom pre­čítal, nie je mi to jedno. V nedeľu som sa v legendárnej burgenlandskej reštike opýtal, prečo púšťajú hostí podľa pravidla „1G“, teda výlučne zaočkovaných.

Hlavný vedúci, múdry Maďar, mi vysvetlil: „Otvorilo mi oči, že môj kamarát bojuje na JIS-ke o ži­vot. Je olympijským víťazom, má 51 rokov a je na ventilácii. Spolu sme hrali futbal, z trinástich sa štyria nakazili, traja za­oč­ko­va­ní mali nádchu, on bol jediný nezaočkovaný.“ Teraz v karanténe na maďarskom webe čítam, že 51-ročný olym­pij­ský ví­ťaz zom­rel na koronu. Ja mám 49.

Dobre, hovorím si, on chytil eš­te deltu a ty máš zrejme už omikron. Dobre, hovorím si ďalej, on sa vôbec nedal očkovať a ty máš ešte nejaké tie protilátky od druhej dávky v júli. Aj tak vstávam častejšie ako obvykle a pre­chádzam sa po byte.

Som sám s vírusom. Deväť mesiacov v lockdownoch, roz­há­da­né spo­loč­nos­ti a rodiny, deti, ktoré nepoznajú nič iné než svet pod re­spi­rá­torom – a teraz, keď sa ten mor konečne dostaví, tak nič? Môže to ísť tak hlad­ko? Ak áno, komu za to vďačím? Svojmu imunitnému systému? Omi­kro­nu? Pfizeru? Všet­kým? Nemal by som sa aspoň trošku trápiť?

Moja krajina sa zbláznila

Dnes je pokoj už dokonalý, prvé dva dni boli ešte celkom vzru­šu­jú­ce. Najprv dostať tú sprá­vu. Potom mať čierne na bielom, že nie­kedy okolo 4. feb­ruára dostaneš certifikát o pre­ko­na­ní, ces­tov­ný doklad do EÚ a takmer celej Európy. Zistiť si, že možno do­staneš ako prekonavší dvojočkovanec – ak nie si zopár dní mimo le­ho­ty – nadľudský sta­tus na­boo­sto­va­ného. S 270-dňovou prie­pust­kou na slobodu. Wow!

Potom sa čudovať, že v deň, keď sa v Rakúsku potvrdil re­kordný počet 43-ti­síc no­vých in­fek­cií, si tvoj okresný úrad stále nájde čas, aby ťa na te­le­fóne otravoval s trasovaním kontaktov. Desiť sa, že po­lí­cia pri štvrť mi­lió­ne Rakúšanov v karanténe má stále kapacitu na to, aby ťa zavolala pred barák, „kontrola karantény!“ Domnievať sa, že vzhľa­dom na výkonnosť byrokracie nechceš v tejto krajine za­žiť dik­tatúru.

Som v karanténe, ale vlastne som chcel rozprávať o niečom inom. Chcel som písať, ako sa moja krajina zbláznila. Jeden krajan sa pý­tal v liste čitateľa, či si je vláda vôbec vedomá, čo sa tam von­ku deje – že sa nezaočkovaní Rakúšania, ktorí už nedokážu vydržať vylúčenie zo spoločenského života, hodlajú masovo nakaziť.

Krajan to zhrnul tak­to: „Žijeme v krajine, kde sa chcú ľudia zá­mer­ne nakaziť po­ten­ciál­ne nebezpečným vírusom, lebo iní ľudia ich chcú nútiť, aby sa dali zaočkovať potenciálne bezpečnou vak­cí­nou.“ Ten pán ukončil list s návrhom: „Celú krajinu oplotiť a vyhlásiť za psy­chiatriu.“

Pán mal pravdu, niekto by mal o tom písať. Sám som v posledných týž­dňoch videl, že Rakúšania v zúfalstve z vládnej svoj­vôle – tak­mer tri mesiace krutého vylúčenia nezaočkovancov, od 15. marca pokuty do 3600 eur za neza­oč­ko­va­nie sa – sú ochotní podnikať zúfalé kroky.

Pred škôlkou som začul, ako sa istá matka opýtala istého otca, ne­zaočkovaného prekonavšieho pilota: „Jaj, prečo si mi nepovedal, že máš ko­ronu? Prišla by som ťa navštíviť!“

Keďže som si v posledných týždňoch volal a písal s nezaočkovanými ka­tolíčkami tu u nás na vidieku, môžem spoľahlivo potvrdiť, že od­por­kyne vládneho koronarežimu práve toto medzi sebou riešia.

Omikron chápu ako šan­cu oslobodiť sa z otroctva. Jedna poprosila nakazenú ka­marátku, aby jej kašľala do tváre, druhý si strčil vý­ter nosa od inej cho­rej do svojho nosa, vyrazil ihneď na PCR test, do­stal vytúžený vý­sledok, no o dva dni neskôr aj vysoké teploty.

Bavlnená tyčinka ale­bo laboratórna palička – takto znie ham­le­to­v­ská otázka v rakúskom vydaní neskorej zimy roka 2022.

Príde vám to nebezpečné a šibnuté? Súhlasím, je to šialené. Áno, je to tak, moja kra­ji­na sa zbláznila, naša krutovláda na jednej strane a spolu s ňou jej o­d­porcovia na strane druhej.

Dnes som chcel o tom písať, chcel som správu o rakúskom zúfalstve vy­kričať do sveta. Ale neviem, čo mi je. V tejto situácii sa už neviem ani roz­čúliť. Sedím sám s vírusom doma – a podmanil ma pokoj, zvláštny krás­ny tichý pokoj.

Možno budem ešte škaredo chorý, možno to už fakt bolo všetko, neviem, be­ri­em to s pokorou. V baráku je ticho, vonku fúka vietor, urobím si ďal­ší čaj. Užívam si ten čas, som za to vďačný. Nik­dy počas tejto pre­klia­tej pan­dé­mie som ne­bol takým op­timistom ako teraz. Dobre bude, ne­bojte sa, dob­re bude!