Na severe Sýrie aktuálne prebehol dosiaľ najväčší pokus Islamského štátu oslobodiť z väzenia svojich členov. Mnohí z nich sú Európania.

Vo väznici v meste Hasaka bolo donedávna umiestnených približne 5 000 teroristov ISIS z celého sveta, z ktorých pri útoku na komplex v úvodných okamihoch niekoľko stoviek utieklo. Spiace bunky ISIS operujú i širšie v meste, čo z domovov vyhnalo obyvateľstvo a stovky Sýrčanov aktuálne opúšťajú ulice Hasaky.

Konflikty ISIS a Sýrskych demokratických síl (SDF) si vyžiadali viac ako 250 obetí.

Situácia na severe Sýrie dnes v Európe opäť otvára otázku ďalšieho osudu radikalizovaných európskych občanov a pretrvávajúcu dilemu: repatriovať ich alebo radšej ponechať v Sýrii, teda mimo domácej pôdy, avšak s pretrvávajúcim rizikom možného úteku?

„Väzenia v Európe sú ako hotely,“ hovorí sýrsky fixer a tlmočník Džamal Bali, s ktorým sme územie viackrát navštívili. „Títo ľudia tam dostanú TV, internet, dobré jedlo a to si nezaslúžia. Ja osobne si želám, aby zostali vo väzení u nás, v Sýrii, a to navždy,“ vraví muž, ktorý sám bojoval proti ISIS, jednej z najúspešnejších teroristických organizácií.

Čo priviedlo Európanov a Európanky do radikálnych skupín v Sýrii? Ktoré národnosti sú najbrutálnejšie? A aké je stretávať dnes vo väzení tých, ktorí vám verejne sľubovali, že vám podrežú hrdlo?

Väzenie v Sýrii. Foto: AFP

Muž, ktorý svoju krajinu neopúšťa

Fixeri, teda miestni sprievodcovia novinárov, prinášajú vzácny pohľad do krajín zmietaných konfliktom. Keď sme uverejnili rozhovor s Iračanom Sangarom Khaleelom, vznikol z toho náhľad do stretnutia rozdielnych kultúr i turbulentnej práce fixera.

Aktuálne prinášame príbeh Sýrčana Džamala Baliho, ktorý bojoval proti Islamskému štátu a dnes po Sýrii sprevádza zahraničných novinárov na rozhovory s tými, ktorí zničili jeho rodné mesto, vyhrážali sa mu smrťou a dnes sa snažia dostať na slobodu.

Miestna spojka

Keď kráča, na jednu nohu zreteľne kríva. „Mohlo to byť horšie,“ hovorí Džamal, keď sťažka našľapuje a vykresľuje, ako ho trafil snajper, „mohol ma zasiahnuť do hrude, nie?“ usmieva sa s cigaretou v ústach, keď nasadá do veľkého auta. „To by som dokráčal úplne.“

Keď sme sa stretli prvýkrát, Džamal mi liezol na nervy. Na našu európsku novinársku rýchlosť bol príliš pomalý, a keď rozprával a premýšľal, mala som občas pocit, že spí, že ním musím zatriasť, aby sa zobudil a dohadoval v teréne potrebné stretnutia.

Až neskôr som si uvedomila, ako hlboko je tento muž traumatizovaný vojnou.

Koalícia bombardovala Kobane, no ľudia boli šťastní. Vedeli, že mesto nikdy nebude patriť ISIS.Zdieľať

Džamal Bali študoval na univerzite v Aleppe anglickú literatúru. Keď v roku 2011 začali demonštrácie proti Asadovmu režimu, mladý Sýrčan sa presunul domov, do rodného Kobane neďaleko tureckých hraníc, aby bol bližšie pri rodine. V meste začal pracovať ako miestny novinár a zblízka sledoval, ako sa konflikt v Sýrii mení z občianskej vojny na bitku islamistických frakcií. Jeho mesto obliehali viaceré z nich.

Cez Kobane vedie koridor ropovodov a rafinérií, ktorý sa tiahne cez iracký Sindžár až k Erbilu. Záujem oň javil najmä Islamský štát, ktorý čerpal ropu denne aj za viac ako dva milióny dolárov. Čierne zlato bolo súčasťou vytvorenia a udržania Kalifátu.

Kobane islamisti dlhodobo ostreľovali z okolitých dedín. Keď ISIS dobyl iracký Mosul a dostal sa k ťažkým zbraniam, útok pritvrdil. V polovici septembra 2014, po víťazstvách v Iraku a východnej Sýrii, zasiahol Islamský štát Kobane naplno.

„Daeš postupoval rýchlo, v októbri prevzal okolité dediny, v novembri vstúpil do mesta a preberal jednu štvrť za druhou. Jednotky kurdskej ľudovej ochrany YPG padali, nestačili sme im, voči ťažkej technike sme mali najmä smiešne kalašnikovy.“

Sýrske mesto Kobane. Foto: AFP

Do boja sa zapojil aj Džamal so svojimi bratmi, zatiaľ čo zvyšok rodiny tajne poslal cez hranice do Turecka. Kurdské sily ľuďom opakovali, aby si vzali len to najpotrebnejšie a z Kobane utiekli. Státisíce ľudí opúšťali okolité dediny a mesto. Kurdi prehrávali. Proti presile islamistov nemali šancu.

„Na mieste napokon zostalo len približne sto kurdských vojakov. Mnohí už boli mŕtvi, iní sa zľakli a zutekali. Pred tvárou sme neustále mali obrazy z Rakky,“ opisuje Džamal silu islamistickej propagandy. „Daeš šíril videá, na ktorých odsekával nepriateľom hlavy. Báli sme sa, všetci sme mali strach, čo sa stane, keď plne prevezmú mesto.“

No vtedy nastal zlom, ktorý zvrátil vývoj v Sýrii. Do boja proti Islamskému štátu sa zapojili koaličné vojská na čele s USA. Spoločne s irackou Pešmergou a frakciami Slobodnej sýrskej armády začali mesto dobýjať naspäť. „Pamätám si, ako kurdská armáda s podporou koalície v decembri vybojovala časť mesta a prevzala nad ňou kontrolu. Nestalo sa tak už celé mesiace, dovtedy sme len strácali ďalšie a ďalšie územia,“ spomína, ako sa začal vývoj otáčať.

„Boli to zvláštne momenty,“ hovorí ticho Džamal, ktorý mesto neopustil. „Koalícia bombardovala Kobane, no ľudia boli šťastní. Neplakali sme, radovali sme sa, hoci nám rodné mesto doslova padalo pred očami. Vedeli sme, že ho znova postavíme – a najmä že nikdy nebude patriť ISIS.“

Rozhovory s teroristami

„Aké to je, najprv proti nim bojovať a potom sa s nimi, s bojovníkmi Islamského štátu, stretávať v jednej miestnosti?“

Mladý muž v károvanej košeli chvíľu premýšľa a v náprsnom vrecku hľadá nové cigarety. Husté tmavé vlasy má strapaté a na tvári s drobnými vráskami jemný úsmev. Džamal má dnes 35 rokov, no vyzerá na viac, oveľa viac. Vojna, stres a neprestajný nikotín mu pridali roky.

Stál som nad ním a v ruke zvieral zbraň. Čakal, že mu tam na mieste strelím do hlavy.Zdieľať

„Rád im pripomínam, že pochádzam z Kobane,“ usmeje sa a vydýchne hustý dym. „Bolo to práve toto mesto, kde ISIS stratil množstvo najlepších bojovníkov a vojna sa začala obracať.“ Chvíľu fajčí a v myšlienkach je pri náletoch na milovaný domov.

„Počas obliehania Kobane sme s mnohými teroristami komunikovali na twitteri. Vyhrážali sa mi, že ma dostanú a zabijú. Jeden z nich, pôvodom z Bosny, mi opakoval, že keď prevezmú mesto, nájde si ma a podreže mi hrdlo.“

Keď víťazná strana zbierala zajatcov, Džamal sa s tým mužom stretol. Kľačal na zemi spolu s ostatnými a ruky mal zviazané.

„Spýtal som sa ho, či si ma pamätá, či vie, kto som. Stál som nad ním a v ruke zvieral zbraň. Nehovoril nič. Čakal, že mu tam na mieste strelím do hlavy...“ Džamal zahasí cigaretu a chvíľu sleduje dymiaci popol. „Iste, napadlo mi to. Predstavoval som si, ako sa po výstrele zvalí na zem a už sa nikdy nezobudí. No čosi ma držalo... Váhal som. Vedel som, že len čo by som ho zastrelil, keď tam kľačal zviazaný ako zviera, stal by som sa jedným z nich.“

Džamal odniesol zbraň späť do auta a mužovi oznámil, že pôjde do väzenia. „Povedal som mu, že ho zavrú do malej miestnosti spolu s desiatkami ďalších, do diery, kde bude trčať a hniť a ktorú, verím, už nikdy v živote neopustí.“

Kurdské sily SDF v meste Hasaka na severe Sýrie sledujú pozície ISIS. Foto: AFP

My vás nepotrebujeme

Muž vo väzenskej uniforme prechádza cez miestnosť a pomaly si sadá na čiernu stoličku. Nie je spútaný, sedí voľne, ruky má položené na pokrčených nohaviciach. Očami prechádza po ošarpaných stenách, cez kurdskú bezpečnosť a novinárku a fixera, ktorí sedia oproti nemu. Pomaly zastane na malej kamere. Je zapnutá a nastavená priamo na jeho tvár.

Na mieste vystriedal člena Islamského štátu pôvodom z Rakúska. Tento je Nemec, európske spravodajské služby ho sledujú od roku 2011. Časť verila, že v Sýrii sa jeho cesta skončí a jeho zložku uzavrú.

„Mojou zodpovednosťou bolo pracovať v médiách Štátu,“ prehovorí perfektnou angličtinou a vysvetľuje, že po nemecky zabudol. V cele sú spolu samí Európania. „Baví ma umenie, som niekto, kto navrhuje vizuály – robí plagáty, obrázky, tapety či webové stránky, čokoľvek, čo môže cez obrazy posielať verejnosti správy, posúvať jej posolstvá, aby k sebe prilákal ľudí.“

Muž rozpráva pokojne, rozvážne. Keď kreslí, aká dôležitá bola propaganda pre fungovanie skupiny, cítiť z neho potláčanú hrdosť. „Bola to moja práca. Toto sú schopnosti, ktoré mám a ktoré som použil na to, na čom mi záleží najviac – pre islam a islamský kalifát.“

„Aký typ obrazov ste robili?“ Džamal náhle dvihne tvár a pozerá na Nemca pred sebou. Takmer som zabudla, že tam je. Hľadela som na neho, na jeho vypnuté telo a tvár obrátenú na Ismaila. Ak je čosi, čo novinár nemá rád, je to moment, keď mu niekto vchádza do rozhovoru. No toto je iné. Toto sú dvaja sunnitskí moslimovia, ktorí svoju vieru prežívajú zjavne veľmi odlišne.

„Pochádzali obrazy, ktoré ste robili, aj z Kobane?“ Džamal z Nemca nespúšťa zrak a zvyšok cigarety sa mu nebezpečne nakláňa k zemi.

„Nie, z Kobane nie,“ muž prenesie pohľad na Sýrčana a chvíľu na seba hľadia. Dvaja muži, dvaja moslimovia, ktorí sa hlásia k tej istej viere. A predsa natoľko rozdielne.

„Nepotrebujeme kohosi z Nemecka, aby nás učil, ako vyznávať svoju vieru. A už vôbec nie niekoho, kto ju vyznáva týmto zvráteným spôsobom.“Zdieľať

„Prečo si nešiel pomôcť moslimom v Palestíne?“ Džamal sa vystrie a v očiach mu horí, „vravíš, že ste prišli do Sýrie pomáhať ľuďom a prinášať im islam... Si napoly Palestínčan, prečo si nešiel evanjelizovať do Palestíny, kde je okrem moslimov aj množstvo kresťanov?“

Nemec niečo hovorí, čosi ďalej vysvetľuje, no jeho slová zaniknú v Džamalovom hneve.

„Sme moslimovia,“ prehluší ho Sýrčan a oči mu blčia, „my vás nepotrebujeme. Vieme, ako sa máme modliť. Som Kurd, som sunnitský moslim, môj otec, mama i starí rodičia sú sunnitskí moslimovia. Chodia na hadždž, na púť do Mekky. Nepotrebujeme kohosi z Nemecka, aby nás učil, ako žiť a vyznávať svoju vieru. A už vôbec nepotrebujeme niekoho, kto ju vyznáva a špiní týmto zvráteným spôsobom.“

Viera, sex a moc

Celý náš rozhovor napokon trval takmer dve hodiny. No je to na iný text, na väčší priestor v knihe, sem sa so všetkými nuansami a kontextom nehodí. Vráťme sa späť k fixerovi.

Vieme, čo sa dialo uplynulý týždeň. ISIS je stále živý. A zobúdza sa.Zdieľať

„Sprevádzam novinárov pri rozhovoroch s teroristami už celé roky,“ rozpráva Džamal, keď sa po rozhovoroch vezieme po prázdnej ceste neďaleko irackých hraníc. „Myslím, že sú tri alebo štyri typy džihádistov. Prví prichádzajú z náboženských dôvodov – vytvoriť Islamský štát, podobne ako napríklad ten Nemec. Ďalší prichádzali kvôli sexu. Áno, dostupnosť žien, najmä sexuálnych otrokýň, bola veľkým lákadlom. A lákalo to aj ženy. Mnohé z nich naozaj prišli, aby si tu v Sýrii našli manželov. Mnohé zahraničné džihádistky z Európy skončili dokonca v Hisbe, morálnej polícii, kde násilie aj reálne páchali. Ťažko tak o nich hovoriť ako o naivných, ktoré sa len nechali zlákať propagandou.“ Džamal chvíľu sleduje cestu. Na oblohe pred nami vidieť dva americké vrtuľníky.

„Ďalší bojovníci prišli do Sýrie kvôli financiám a moci. Týka sa to najmä Egypťanov, Líbyjčanov či Maročanov. Blízky východ sa zmieta v ekonomických problémoch, mladá generácia potrebuje zárobok a tu ho našli. Aj spolu s dobrodružstvom.“ Slabo odfrkne.

„Ktoré národnosti sú najbrutálnejšie?“

„Určite Čečeni, Dagestanci, Turkmenistanci,“ premýšľa, „takmer všetky krajiny okolo Ruska. Následne asi Maročania a Tunisania. Keď ich dnes stretávam, niektorí plačú. Sú to len herecké výkony. Nemám s nimi zľutovanie. Bolo to ich rozhodnutie, prísť do Sýrie a pridať sa k teroristickým organizáciám.“ Chvíľu ticho vedie auto cez širokú pláň.

„Nechcem, aby tu zostali, pretože si ich tu želám. Vieme, čo sa dialo uplynulý týždeň. Konflikty si vyžiadali stovky obetí... ISIS je stále živý. A zobúdza sa. Poznám situáciu v sýrskom väzení. V jednej miestnosti sú ich desiatky. Nemôžu spať, nemajú dostatok miesta, sú tam skrčení jeden vedľa druhého a k dispozícii majú iba jednu toaletu. Bol som v tých priestoroch a chodbách mnohokrát. No zaslúžia si to... Som si istý, že väzenie v Nemecku či vo vašej krajine je oproti tomu ako hotel. Európske krajiny by sa však mali podieľať na udržaní bezpečnosti a zabezpečení ich základných potrieb. Sami to totiž nezvládneme, a ani to nie je fér.“

„Nebolo by lepšie vziať ich domov a postaviť pred súd?“

„Európske právo je slabé,“ Džamal šmátra rukou v priehradke a hľadá balíček cigariet. „Podobne neexistujú dôkazy, ktoré sú pri zostavovaní obžaloby potrebné, v chaose vojny sa zničili či stratili. Mnohých z nich tak máš o desať rokov vonku... Myslíš, že niekto ako Ismail nebude pokračovať vo svojej práci? V manipulovaní ľudí, aby sa pridali k džihádu?“ Otvorí okno a do úst si vloží cigaretu. „Nemožné. On ani mnohí ďalší s tým nikdy neprestanú.“

Sýrčan Džamal Bali. V pozadí mesto Rakka. Foto: archív Džamala Baliho

Budúcnosť Sýrie

Auto zastaví na kraji cesty. „Hneď som naspäť,“ fixer sa ospravedlní, poodíde zopár metrov a s rukami na rázporku chvíľu skúma protivietor. Na širokej pláni sfarbenej dočervena sme takmer sami. Obďaleč vidieť akurát dva vrtuľníky, ktoré sa ponad sýrsku púšť vracajú na neďalekú základňu.

Cesta je prázdna, keď sa rozhorúčený asfalt pod nohami náhle rozvibruje. Veľký čierny tieň na horizonte rastie a hučí, vyzerá ako tatrovka a za ňou ďalšia, na vysokých kapotách im rad za radom vejú drobné vlajočky.

„Rusov tu nik nemá rád,“ Džamal si zapáli cigaretu a vyfúkne dym smerom ku konvoju. Rusi, Američania, Iránci, Turci, sýrsky režim, Kurdi a Arabi. Vojna v krajine trvá už viac ako dekádu a vyhliadky na mier sú vzdialené ako dážď na okolitej pláni.

„Už dávno nebojujeme za svoju slobodu,“ zakričí do ruchu motorov a hlas mu chrapčí. „Za ľudské práva, ktoré nám, Sýrčanom, prináležia. Už nie sme občania jednej krajiny. Sme členmi rôznych frakcií, ktoré sa navzájom nenávidia.“

„Nikdy si neuvažoval o odchode?“ Pozriem na muža vedľa seba, ktorý má kontakty na mnohé redakcie, humanitárne organizácie či spravodajské služby. Viem, že dostal viaceré ponuky. Niekto by si ho pokojne vzal za bezpečnostného poradcu.

„Nechcem ísť do Európy a začať nový život,“ žmúri oči pred slnkom. „Ani neviem, či by som sa tam u vás uplatnil,“ váha, no cítiť, že problém je inde. Iste, vinou vojny si nedokončil vzdelanie. Kým dnes mohol byť tento muž? Učiteľom anglickej literatúry? Spisovateľom? Namiesto toho má v kufri kalašnikov a tvár o desať rokov staršiu.

„Moja krajina ma potrebuje,“ otočí sa ku mne a rukou si pred slnkom kryje oči. „Ľudia odchádzajú, celé rodiny utekajú preč do zahraničia. Kto tu zostane? Sýria potrebuje každého, potrebuje podnikateľov, predavačov, učiteľov, bankárov i obuvníkov... Odišlo už príliš veľa ľudí a to je najväčšia prehra mojej krajiny.“

Vznik tejto reportáže spolufinancovali Európska únia a mediálna iniciatíva Svet medzi riadkami. Názory zmienené v reportáži nemusia zodpovedať názorom donorov.